Pomenší muž požil na svoj stôl sklenený pohár. Bol už prázdny. Len pred malou chvíľou mu čašník doniesol plný neznámej tekutiny. No tak neznámej ani nie preň ho, ale len pre nás. Teplé ďatelinové pivo sa nedá všade kúpiť, treba zájsť na odľahlé miesto uprostred Londýna.
Čarodejníci toto miesto veľmi dobre poznajú. Deravý kotlík je jedným zo vstupov do iného svete, do sveta kúziel a mágie. Hostinec je veľmi tmavé miesto, avšak sem prichádza veľké množstvo čarodejníkov aby sa dozvedeli najnovšie informácie z ich sveta, stretli sa zo starými dobrými priateľmi alebo len tak prechádzajú von zadným východom kde sa nachádzala veľká stena. Bola celá z tehál, stačilo prútikom tri krát poklopať na určitých miestach a vstup by bol voľný.
„Ešte jeden“, zakričal čarodejník na obsluhu a malú chvíľu sa k nemu niesol ďalší pohár.
Pozeral sa zo svojím bystrím zrakom po všetkých hosťoch. Nemal síce dve oči vo vynikajúcom stave. Jedno oko mu chýbalo, ale nakoniec ho mal nahradené iným. To bolo kúzelné, ktoré sa dokázalo pohybovať všetkými smermi. Dovidel i na také miesta, na ktoré by iný nedokázal nazrieť.
Jeho meno je veľmi známe po celej krajine. Vrátil sa z lovu na smrťožrútou, bez výsledku. Nálada sa dala dokonca krájať.
Keby sa nedal tak ľahko ozbrojiť. „Prečo som si nezobral ten záložný prútik. Ja som ale hlúpy“, hovoril veľmi potichu aby ho nik nezačul. Kritizoval svoje nedávne konanie. „Jedna malá chyba. Kto to mal vedieť že tam bude ten druhý“. Neprestával.
Atmosféra v hostinci bola pod bodom mrazu. Každý sa zaujímal len o svoje problémy. Žiaden iný hosť neprejavoval záujem o rozhovor. Nachádzalo sa tu ďalších osem ľudí.
Alastor nikoho z prítomných nepoznal. Celý čas bol zamyslený nad svojimi úvahami. Do pravej ruky zobral pohár a trochu si z neho odpil.
Celá miestnosť hostinca bola zahalená do tajomného šera. V neďalekom krbe plápolal veselo malý ohník, ale atmosféru vôbec nepozdvihol. Všetok nábytok tu vyzeral veľmi zastarane, všetok nábytok akoby držalo po hromade nejaké kúzlo. Ani bar nebol z tých najnovších. V skutočnosti to bol len vysoký a dlhý pult. Za ním bola nepresklená vitrína kde sa nachádzali poloprázdne fľaše s neznámym alkoholom. I tá vitrína vyzerala podobne, v tom istom duchu ako celá miestnosť. Ak by ste sa pozreli do ľavého rohu, uvideli by ste schody, ktoré viedli na horných podlaží, kde sa nachádzali izby pre hostí.
K divookému, ako ho všetci nazývali sa približoval postarší čarodejník. Mal vyše šesťdesiat rokov. Kráčal veľmi pomaly okolo iných stolov. Snažil sa byť čo najmenej nápadný, preto sa pozeral len na svoj cieľ.
O pár sekúnd už bol pri ňom. Divookého si premeral svojím bystrím zrakom.
„Alastor, nad čím tak zaujato premýšľaš ?“, spýtal sa neznámy pritom si ho ešte vždy premeriaval očami.
„Č.. č. čo chceš ?“, Divooký prevrátil pohľad na muža.
„Á , ale ty, čo preboha potrebuješ o tomto čase“, spýtal sa ho a až teraz si všimol že pred ním niekto stojí.
„Čo tak na mňa zazeráš Alastor, snáď si na mňa nezabudol“.
Pred ním stál ten istý muž ako pred niekoľkými dňami. Tento krát nebol sám. V závese Divooký uvidel ešte jedného čarodejníka, ktorý sa veľmi podobal jemu, nielen oblečením ktoré mali na sebe.
V areáli Rokfortskej strednej školy by ste nikoho nenašli. Všetci tí, ktorý tu ostali na celé vianočné prázdniny sa už pomaly schádzali do Veľkej siene.
O niekoľko poschodí nad Veľkou sieňou sa nachádzala kancelária riaditeľa školy. Práve sa tu zhovárali dvaja predstavitelia školy.
„Minerva, dobre viete o tej veštbe.“, riaditeľ pozoroval upreným pohľadom na profesorku Macgonagalovú. Len oni dvaja sa tu práve nachádzali.
Tento rozhovor musel byť utajený pred všetkými študentmi ale hlavne pred ostatnými z učiteľského zboru. Oni dvaja dobre vedeli o jedinej knihe, ktorá sa detí z jedného riaditeľa na druhého. Kronike, ktorá vznikla pred takmer tisíc rokmi, ktorú začal písať prvý riaditeľ Rokfortskej strednej školy čarodejníckej. Nachádzali sa tam celé dejiny školy od jej vzniku. Žiaden iný človek okrem riaditeľa nemal právo čítať z tejto knihy. Bol tam odkaz pre každého riaditeľa na poslednej strane.
„Nikdy nikomu nezverujte žiadne iné informácie z kroniky tejto školy, lebo vás neminie ten najhorší trest, horší než samotná smrť. Tí ktorý prečítali obsah kroniky sú viazaný aby ju predali ďalšiemu riaditeľovi“.
Posledný zápis do kroniky sa konal takmer pred päťdesiatimi rokmi.
„Dnes ráno sa našla ďalšia mŕtva študentka. Ak to bude ďalej našu školu budeme musieť veľmi rýchlo zavrieť. Kto je preboha ten slizolínov potomok. Viem v akých častiach školy sa nachádza tá tajomná komnata, ale vstup do nej sa mi ešte nepodaril nájsť“.
Niekoľko riadkov je úplne nečitateľných, akoby niekto chcel sa pokúsiť zmazať vety. Ďalej to pokračuje.
„Konečne to prestalo. Ale nepodarilo sa nám nájsť toho študenta, ktorý to všetko robil. Jediné podozrenie nám padlo na jedného, jeho meno je Rebeus Hagrid. Chcel ochraňovať nejakého tvora, podľa neho úplne neškodného. Museli sme ho vylúčiť zo štúdia a tým všetko prestalo. Len dúfam že sme to urobili dobre a ak nie, neviem aké by to malo nakoniec následky“.
Všetko skončilo týmito slovami. Na poslednej strane sa nachádzal i jeden odkaz, starý ako samotná kronika. Odkaz nebol napísaný obyčajnými slovami, ale jazykom veľmi starým. Nik ani samotný Dubledor ho nedokázal rozlúštiť. Bola tu len jedna osoba, ktorá dostala nadpozemský dar od svojich rodičov.
„Ten ktorý je očakávaný sa objaví na prahu druhého milénia. Jeho moc bude nevídaná. Dostane ich od svojich rodičoch, ktorý budú musieť položiť svoj život za dobrú vec. Bude mať moc zastaviť jediného Slizolínovho potomka. Jeho osud bude nevypočítateľný. Jeho jediná úloha bude odvrátiť koniec, o ktorom nikto nebude tušiť“.
Toto dokáže preložiť pre všetkých už mŕtvy, chlapec ktorého matka položila svoj život za svojho jediného syna.
Tak čo sa vlastne stalo pred vyše desiatimi rokmi ?
Pred vyslaním kúzla smrti Lilli Potterová vyriekla svoje posledné kúzlo. Nepotrebovala na to žiadny prútik, len čisté srdce a lásku k svojmu synu.
„Nech žije môj jediný syn namiesto mňa. Podávam tú najhoršiu obeť. Ľudia Erisedský ochráňte môjho milovaného syna, moje jediné dieťa, dávam svoj život za svoj. Dávam mu svoju silu, svoju moc. Mágiu, ktorá pochádza priamo od vás. Ochráňte ho“.
Stará mágia je všade medzi nami. Len tí najsilnejší ju dokážu ovládať. Moc nepochádza zo strachu a postavenia, len z krvi našich otcov a ich otcov. Mágia je nevyspytateľná sila. Len my sami ju dokážeme ovládnuť, nie je rozdelená na dobrú a zlú, len na nás záleží ako ju použijeme.
„Albus, viem všetko, čo sa prihodilo. Ale čo je napísané v tej starej knihe čo máš na stole ? Prečo ju tu vôbec máš ?“.
„Moja drahá. To sú samotné dejiny Rokfortu. Len riaditeľ si ju právo prečítať. To čo je tam napísané by ťa vydesilo až na po kraj smrti. Sú tam veci o ktorých nik nevie. Ty si nedokážeš predstaviť aké hrôzostrašné veci sa tam nachádzajú. I ja som ju mal problém dočítať celú.
Len jedinú vec nedokážem preložiť. Je na poslednej strane tej kroniky“.
Dubledor sa postavil k svojmu stolu. Do ruky zobral pero, ktoré namočil do atramentu. Začal prepisovať posledný odkaz z kroniky. Macgonagalová sa priblížila čo najbližšie aby videla čo píše. Za niekoľko málo minút to mal prepísané.
Profesorka sa k nemu postavila. Už chcela začať čítať z pergamenu, ale nestihla. Z ničoho nič sa rozhorel. Za necelých päť sekúnd po ňom nič nezostalo. Macgonagalová tam stála celá ohromená.
„Minerva, to sa vždy stane keď sa niekto pokúsi prečítať aspoň jej kópiu. Nik iný nemôže nahliadnuť do tých zápiskov alebo kópii.“
„Albus, ty jediný vieš pravdu o všetkom.“
„Základná veštba ešte je tu vždy. Neviem či sa naplní. Ale nik sa nemôže dozvedieť o tom chlapcovi“, naliehal na ňu riaditeľ.
„Áno Harry James Potter. O ňom je tá veštba. Je tam vonku. Len v inom tele. Nanešťastie by nás určite nerád videl“.
„Vyzerá to že on nenávidí ľudí, ale prečo zachránil to malé dievča“.
Obaja na malú chvíľu zmĺkli.
„Minerva, už je dosť hodín aby sme sa vrátili do Veľkej siene. Slávnosť už bude určite pripravená“.
Dubledore zaklapol starú knihu. Zobral ju do ruky a schoval si ju do stolíka. Svojim prútikom zamkol šuplík na svojom stole. Obaja šli von z kancelárie a namierili si to priamo do veľkej siene.
Vonku sa začalo veľmi pomaly stmievať. Pred malou chvíľou zapadlo Slnko. Z tmavých mrakov začal padať zľahka biely sneh.
Z neďalekej chalupy pribehol veľký čierny pes, ktorý si to zamieril priamo k ohrade zo strieborným zvieraťom.
V ohrade ležalo jedno z najvzácnejších zvierat. Jeho nádherná srsť ožarovala okolie ohrady. Akoby niekto alebo niečo všetko osvetľovalo.
Pegas je najnádhernejšie zviera všetkých dôb. Nik nevie odkiaľ sa vzdal, odkiaľ vôbec pochádza. Len jedno je isté, ak sa objaví tak nie vždy bez príčiny.
Čierny pes dobehol k ohrade. Pozrel sa veľkými očami na to zázračné zviera. Prezeral si ho svojim ostrým pohľadom.
Pegas zdvihol trocha hlavu zo studenej zemi pokrytej snehobielym snehom. I on sa zahľadel do očí toho veľkého psa. Obe zvieratá na seba pozerali vyše desať minút, pokým pes nepočul ako ho niekto volá.
„Fuj psisko. Čo tam preboha robíš. K nohe !!!“, volal ho Hagrid, správca tunajších pozemkov. Musel zakričať aby ho to zviera počulo.
Čierny pes vôbec nečakal na ďalšie volanie a rozbehol sa naspäť k svojmu pánovi. Že by ???
Hagrid čakal ešte s jedným psom, ten bol o niečo menší ako ten čierny, on mal hnedú srsť. Svojich psov zaviedol naspäť do svojho príbytku, kde ich zamkol. On zamieril do Veľkej siene na štedrovečernú hostinu.
Práve odbilo šesť hodín. Vonku sa už konečne zotmelo. Vo veľkej sieni sa nachádzalo necelých päťdesiat študentov a celý učiteľský zbor.
Začarovaný strop vyzeral prekrásne, všetko vyzeralo ako vonku, keď padá sneh. Pred učiteľským stolom stál nádherný vianočný stromček, ktorý siahal takmer po strop.
Celý večer sa všetci hostili pokým nezaľahli do svojich postelí.
Komentáre
....
velmi pekne