Vitajte na stránkach frízkeho koníka

   Veľké hodiny práve ukazovali pol šiestej ráno. Boli upevnené pri strope vo veľkej hale na stanici, kde čakalo veľa cestujúcich na svoje pravidelné spoje do práce či z práce.

   Dnešné ráno bolo zvyčajné ako ostatné všedné dni. Vôbec sa ničím  nelíšilo od ostatných.

   Mladá dievčina sedela už niekoľko hodín v jednom kupé. Jej vlak práve vchádzal do Berlínskej stanice.

    Vlak dva krát zatrúbil, aby oznámil cestujúcim že konečne dorazili do poslednej stanice. Alice sa postavila a z police si zobrala svoj hnedý ruksak, v ktorom mala všetky potrebné vec.

   Spomienky na svoju minulosť si nechcela brať zo sebou. Len pred nedávnom jej zomrela matka. Otec ju opustil ešte len keď bola malé nemluvňa.

   Osemnáste narodeniny oslavovala u svojej starej mami. Ona bola tá posledná z jej rodiny. O žiadnych príbuzných nikdy nepočula. Bolo jej to úplne jedno, hlavne že mala kde bývať. Po svojej mame zdedila jednoizbový dom neďaleko centra mesta.

   Vyšla z vlaku, pri ktorom stálo veľké množstvo ľudí, ktorý netrpezlivo vyčkávali svojich blízkych. Bolo to už dávno keď sa s niekým takto zvítavala. Ani priateľa, ani kamarátky, ostala sama bez žiadnych priateľov.

   Vykročila cez hŕbu ľudí a pretlačila sa k východu. O niekoľko minút dorazila k autobusovej zastávke. No zastávkou by sa nedala nazvať. Okrem okrúhlej tabuli, ktorá vytŕčala na malej tyči zo stropu s obrázkom mestského autobusu, nič nepripomínalo zastávku. Pri nej stálo zo desať ľudí, ktorý pozerali na hodiny a pri tom vyčkávali najbližší spoj. Vôbec nemala nasmerované tým smerom. Niekoľkými dlhšími krokmi prekročila cestu po ktorej premávalo veľké množstvo aut.

   Pred niekoľkými rokmi sa celá krajina dostala do veľkej krízy ako celá Európa. Nejedna krajina vyhlásila štátny bankrot. Kvôli rôznym recenziám všetko upadalo. V tých zlých časoch bola vojna nevyhnutnosťou. Vojnou boli postihnuté všetky kontinenty nielen Európa, ale i ostatné. Ako vždy Americké štáty vyhlásili vojnový stav hneď po starom svete. Neubehol ani týždeň i Ázia sa pridala k ostatným krajinám. Medzi posledné patrila Austrália a Afrika.

   Keby niekoľko štátov nemali  zbrane, na báze štiepeniu jadra atómu, všetko mohlo byť inak. Obete vojny sa nepočítali na desaťtisíce a ani vôbec na milióny.

   Bieda, strach zo smrti ale hlavne hlad vládli niekoľko rokov až do teraz. Od skončenia hlavných bojov a prímerí, ktoré boli len na papieroch sa začali písať nové dejiny. Stará história, ktorá mala niekoľko storočí už nikoho vôbec nezaujímala. Prvoradé bolo mať kde zložiť hlavu na noc a prácu, aby si mohli uživiť rodinu.

   Tých posledných pár miliónov ľudí prežívalo z málo miest, ktoré takmer nedotknuté. Len pred niekoľkými rokmi obnovili hlavné železničné trate a cesty medzi mestami a krajinami. Vlády robili všetko čo sa dalo, i napriek ich snahám sa vôbec neudržali pri moci.

   Začala vládnuť len hŕstka vyvolených ľudí, no oni sa za ľudí vôbec nepovažovali. Od začiatku si mysleli že sú nadradená rasa. Robili pokusy na ľuďoch. Upravili svojim deťom DNA aby mohli čo najdlhšie žiť. Boli takmer nezničiteľný. Skoro žiadna choroba ich nedokázala zložiť. Technológiou ktorou disponovali pochádzala ešte za čias svetovej vojny, ktorá slúžila len na ničenie a hromadné vyvražďovanie nevinných ľudí. Prežili len tí, ktorý sa dokázali prispôsobiť krutým podmienkam. Nikto z nich nemal kde utiecť.

   Príroda sa od tej temnej doby vôbec nespamätala. Lesy boli vypálené, rieky znečistené, ale aspoň vzduch sa trocha časom vyčistil. Zvieratá ktoré prežili sa usídlili čo najďalej od miest. Uchýlili sa nakoniec  do vysokých hôr, kde nemali ľudia vôbec prístup. Potraviny museli pestovať len v špeciálnych upravených halách.

   Šla niekoľko stoviek metrov hlavnou ulicou. Okoloidúcich ľudí si vôbec nevšímala. Bola ponorená do svojich bezvýznamných myšlienok.  Jej myseľ sa túlala niekde tam, kde by sa vôbec neodvážili prísť. 

   Zlosť a hnev na celý tento svet, by sme navonok vôbec nespozorovali. Všetko si ukrývala v hĺbkach svojej duše. Jej prvoradým cieľom bolo prežiť. Nikdy sa nepozerala na žiaden deň dopredu. Celý svet jej bol ukradnutý už za čias keď stratila svojich milovaných rodičov. Bolesť, ktorú vtedy zažívala by sa nedala v žiadnych knihách opísať. Stratu svojich najbližších držala nevľúdne veľmi dlho. Všetky fakty nasvedčovali tomu, že tak bude musieť prežiť svoj celý život.

   Smrť a bolesť sa ukrývala takmer vo všetkých postranných uličkách. Bieda bola na každom kroku. Strach o svoj bezduchý život nemala. Krok za krokom napredovala pokým nezahliadla  úzku uličku, ktorú zakrýval veľký silno zapáchajúci kontajner. Okoloidúci ľudia sa jej vyhýbali a vôbec ju nik nezastavil a neprehodil dáke slovíčko. Bola ako duch. V dnešných časoch si každý myslel len na seba.

   Prešla okolo kontajnera, pritom vôbec nedýchala. Odporný puch bolo cítiť široko ďaleko. Nich na ulici nemal otvorené okná.

   Spravila pár krokov a porozhliadala sa. Z okolitých domov padala omietka. Nik už celé roky nevenoval pozornosť tejto uličke. Nachádzalo sa tu niekoľko dverí, ktoré boli pozamykané.

    Túto časť mesta poznala veľmi dobre. Tu prežila takmer celé detstvo. Nerada si na to spomínala, hlavne keď nemala žiadnych kamarátov. Nemohla takmer nikomu zveriť svoje tajné túžby, sny a hlavne trápenia, ktoré malo každé dieťa. Nik ju nechytil okolo pliec a neprivinul k sebe aby jej pomohol a podal aspoň slabú útechu. Nikdy nepočula slovo : mám ťa rád. Síce mala rada starú mamu ale nie tak aby jej mohla všetko povedať a vyliať svoje srdce k nej.

   Až keď vyrástla ani vtedy sa nič nezmenilo, len to že stratila jedinú blízku osobu. Jediné čo za svoj krátky doterajší život získala je len ten byt, ale za domov ho vôbec nikdy nepovažovala, len za dáke útočisko, kde sa mohla schovávať pred celým svetom.

   Po necelej minúte dorazila k dverám. Vôbec nevyzerali, že by to mal byť vchod do nejakého ľudského príbytku, ledaže by niečo tajné skrývali a nik sa o tom nemohol dozvedieť.

   Kľúč automaticky vytiahla, ako to robievala vždy. Dva krát s ním otočila a bez zvuku sa otvorili dvere a ona konečne mohla vkročiť do svojho doterajšieho útočiska. Za sebou zatvorila dvere a zamkla, aby sa nik nemohol vkradnúť dnu.

   Bundu uložila na vešiak a vyzula si boty. Spravila niekoľko krokov a zvalila sa na posteľ.

    Byt nebol veľký. Mal len dve izby a veľmi dlhú chodbu, na konci ktorej sa nachádzala kúpeľňa.

   Zatvorila oči a za malú chvíľu zaspala.

   V izbe sa nachádzal veľmi starý stôl na ktorom bola položená kniha, či skôr denník. Obsahovala jej tajomstvá o ktorých nik nevedel. Len ona sama ho mohla čítať.

   Denník bol otvorení. Ak by ste sa doň pozreli zazreli by ste jej posledné slová: „Kde sú ostatný, som sama ?“