Pred starými veľkými dverami stálo veľké množstvo nových žiakov. Dnes pre nich to bola prvá hodina elixírov. Žiaci už netrpezlivo očakávali, kým začne hodina. Trieda sa nachádzala v útrobách bývalých žalárov. Atmosféra podzemných priestorov bola veľmi temná, ešte tu niektorý cítili zatuchlinu.
Vyše dvadsiatka detí mala na sebe čierny školský hábit, na ktorom mali vyšitý na pravej strane koľaj, do ktorej patrili. Svetla tu bolo veľmi málo, pritom boli len v chodbe, ktorá viedla do ich triedy.
Všetci študenti začuli rýchle kroky. O niekoľko sekúnd sa im zjavil ich učiteľ. Mal na sebe veľmi tmavý hábit, jeho výzor tváre nasvedčoval, že mal neutrálny postoj k všetkých študentom. Jeho tvár bola akoby ľadová, veľmi bledá. Nevenoval žiadnu pozornosť novým žiakom, len otvoril dvere do triedy.
Študenti vošli do dnu. I tu bolo veľmi podobné prostredie ako na chodbe. Namiesto čiernych stien, ktoré pred tým videli, mali zelenkastý nádych. Zatiaľ všetci mlčali, neprehovorili žiadne slovo. Učiteľ im naznačil aby sa posadili do lavíc.
V miestnosti boli staré lavice. Pri stenách boli skrinky, z prísadami. Pri učiteľskej katedre boli ešte jedny dvere. Nikto zo študentov nevedel kam vedú, len učiteľ.
Keď sa všetci konečne posadili na svoje miesta začal ich učiteľ poúčať. „Vitajte na hodinách elixírov. Tu sa naučíte mnoho zaujímavých vecí z ohľadom prípravy ale aj požitia. Nečakám od nikoho že sa budete zaujímať o tajomstvá prípravy elixírov. Málokto má na to talent. Len sa pilne učte. Volám sa profesor Severus Snape. Očakávam od vás aby ste mi hovorili pán profesor. Dnes sa zoznámime z niektorými základnými prísadami, ktoré budete veľmi často používať na tejto hodine“, dokončil ráznym tónom, mávol prútikom k tabuli, a tam sa začali objavovať prísady. Takouto atmosférou pokračovala hodina, pokým neskončila.
Ďalšia hodina bola na druhom poschodí. Študenti síce hľadali niekoľko minút triedu, až kým ju nenašli. Nachádzala sa na konci veľmi dlhej chodby. Po zvonení sa hneď objavila profesorka Macgonagalová. Hodina prebehla veľmi rýchlo, nenazdali sa a koniec hodiny sa rýchlo priblížil.
Tento prvý deň sa všetci dozvedeli čo ich čaká na ďalších hodinách. V tomto duchu pokračovali celý deň.
Keď už nastal obed dvaja študenti si to namierili do Veľkej siene. Sadli si k stolu, na tie isté miesta, kde sedeli včera na slávnostnej večeri. Dnes už pre nich skončil vyučovací deň. Na dnes nedostali vôbec žiadne domáce úlohy.
Jedenásť ročný chlapec, ktorý nedávno oslávil svoje narodeniny sa napchával jedlom, akoby celý týždeň nič nejedol. Jeho súrodenci tiež chodia do tej istej školy. Len jeho mladšia sestra sa k nim pridá na budúci školský rok.
„Ron, ako sa môžeš toľko napchávať. Ešte som nikoho nevidela, tak veľa jesť“. Práve sa napchával tuniakovým sendvičom. „Veď som hladný, nezáviď Hermiona“.
Obaja spolužiaci sa spriatelili vo vlaku, keď prichádzali prvý deň do školy. Dievča malo pri sebe hromadu kníh. Veľmi túžila sa čo najviac naučiť, preto sa veľmi líšila od svojich spolužiakov. Ron práve dojedol posledné sústo,“ Pôjdeme sa poprechádzať popri škole ?, ak ti to nevadí, alebo sa budeš venovať tej hromade kníh ?, opýtal sa sústredene svojej spolužiačky. „Tak dobre Ron, čítať môžem aj potom, ale nenúť ma ísť veľmi ďaleko.“
Netrvalo veľmi dlho a obaja schádzali schodmi, ktoré viedli k starej chalupe. Pri nej stál veľmi veľký muž, ktorý niečo robil v zemi. Chalúpka sa nachádzala hneď pri okraji Zakázaného lesa.
Ron s Hermionou sa priblížili k tomu mužovi, boli veľmi zvedaví čo to vlastne robil. „Eh, dobrý deň“, pozdravili obaja zborovo. „Tak koho tu máme. Ešte som vás tu nevidel , isteže ste nový. Moji priatelia mi hovoria Hangrid, som tu správca Rokfortských lesov a pozemkov. Ako sa voláte vy ???“
„Ja sa volám Ron Wiesley a toto tu je Hermiona Gangerová.“ „Veľmi ma teší, nedáte si čaj ?“, opýtal sa s veľkým úsmevom Hangrid.
Celú tú malú chvíľu ich sledovalo nejaké zviera. Všetci traja sa otočili, keď začuli zvuk prasknutia vetvičky. Síce nezbadali nikoho čo by to spôsobil, len v diaľach lesa zazreli bielu škvrnu.
Harry dnes sa od rána veľmi nudil. Síce celé stádo sa nachádzalo veľmi blízko k okraju lesa, nikto sa neodvážil sa aspoň pokúsiť popozerať čo sa vlastne deje neďaleko ich domova. Nikto mu nevenoval žiadnu pozornosť a tak sa mu podarilo odísť sa rozhliadnuť trocha ďalej od ich útočiska.
Začul nejaké zvuky postáv, ktoré sa ozývali od kraja lesa. Bol veľmi zvedaví čo sa tam deje. Priblížil sa veľmi potichu a pozoroval a počúval s nastraženými ušami celý rozhovor. Len malou náhodou sa mu podarilo zlomiť malý konár a zvuk prasknutia počuli i tí čudný ľudia.
Nečakal ani sekundu nazvyš a hneď sa rozbehol najrýchlejšie ako vedel čo naďalej od nich, aby ho nemohli vidieť.
Komentáre
Boží kapitola