Dnes bolo nádherné ráno. Na rannej oblohe nebolo ani mráčika. Slnko veľmi dobre hrialo na tele, ale aj na duši. Ako vždy i dnes bol všedný deň. Bolo pol ôsmej, veľa ľudí mierilo do práce, deti sa ponáhľali do škôl.
Neďaleko centra mesta ležala malá nemocnice. Ruch mesta sem vôbec nedohliadal. V nemocnici bolo veľmi málo pacientov. Mnohý z nich sa práve prebúdzali do slnečného rána.
V podzemných priestoroch budovy sa nachádzali márnice. Práve začal jeden zo zamestnancov svoju zmenu. Štíhly vysoký muž v stredných rokoch sa preobliekol do dlhého bieleho plášťa. Odchádzal zo šatne a namieril si to priamo na svoje pracovisko.
Otvoril dvere do veľkej dlhej miestnosti. Steny boli natreté bielo zelenou farbou. Tu sa nachádzali telá pacientov, ktorý skonali tu v nemocnici. Zobral si denný plán, v ktorom mal napísaný rozvrh práce na dnešný deň.
V rozvrhu mal napísané že musí odviesť vozík s telom č. 431/09/08. Pred sebou uvidel zo desať vozíkov na ktorých boli prehodené biele plášte. Kráčal ráznym krokom k vozíku, ktorý mal odviesť do ďalšej miestnosti.
Zastavil sa niekoľko krokov od vozíka, skontroloval si znova číslo či ho má správne. Urobil niekoľko krokov vpred ale to čo sa zrazu stalo, by nikto neveril.
Na vozíku ležal Teodor. Práve sa zobudil. Netušil prečo je celý prikrytý nejakou plachtou, tak si ju dal dole zo seba. Zamestnanec tohto oddelenie nemohol uveriť čo zazrel . Telo pacienta sa začalo hýbať. Neveril čo uvidel. Rýchlo mu preblesklo hlavou že to nemôže byť pravda. Veď to telo malo byť dnes ráno pitvané.
Plachta sa odhrnula a on stratil dych. Nebolo to mŕtve telo, ale chlapec bol celý zdravý a živý akoby sa mu nič nestalo, akoby sa dnes zobudil z hrozného sna. Stratil dych a hneď sa mu zatočila hlava. Nikto by ho nedokázal pripraviť na to čo sa práve stalo.
Chlapec sa posadil. Trochu sa naklonil na zem, keď počul zadunenie pred sebou. Zbadal muža v bielom plášti ako leží celý roztiahnutý na zemi. Bol prekvapený že tam bol. Až teraz si uvedomil že nie je doma.
Postavil sa z toho vozíka na ktorom spal. Ako sa postavil hneď z neho spadla tá látka ktorou bol prikrytý. Bolo tu veľmi chladno. Stál tam celý nahý bez jediného oblečenie. Začal sa obzerať seba. Zbadal tam jazvy. Jedná veľká sa tiahla cez rameno po celom hrudníku. Mal i menšie jazvy. Pamätal sa na včerajší deň, že by to nebol len sen ?.
Porozhliadal sa po celej miestnosti. Zbadal tam tie isté vozíky, bolo ich asi tak desať. Všetky boli prikryté dlhou bielou plachtou.
Zrazu začul blížiace sa kroky. V druhej miestnosti niekto bol. Teodor vôbec nevedel čo urobiť. Nikdy v živote nebol v podobnej situácii. Veď tu nemal vôbec byť. Normálne by už bol niekde v škole. Začal sa veľmi báť, ale strach bol oveľa menší než mal včera. Včerajšiu noc musel bojovať o svoj holý život.
Kroky neustávali. Niekto sa neustále blížil z druhej strany k dverám. Teraz už naozaj išlo do tuhého. Skoro zabudol že za ním na zemi leží nejaký muž v bielom plášti.
Niekto sa chytil na druhej strane kľučky. Už sa niekto chystal otvoriť dvere, ale kľučka sa povolila. Začul tam dva hlasy ako sa zhovárajú. Netušil vôbec kto tam je. Už naozaj nevedel čo si počať. Rozmýšľal čo mal urobiť. Nič ho vôbec nenapadlo reálne. Keby sa schoval po vozíky, určite by ho rýchlo objavili, ale čo po tom. Iný nábytok tu nebol, nebola tu už žiadna iná miestnosť, že by sa schoval.
Hlasy prestali. Znova niekto kľučku chytil a tá sa pohla až dole. Teodor už bol veľmi ustráchaný, nevedel čo mal robiť. Začali sa veľmi pomaly otvárať dvere.
Pre očami sa mu zahmlilo. Celým telom mu prešla hrozná bolesť, takú istú čo už včera zažil. Nechápal čo sa s ním deje. Na niekoľko sekúnd stratil zrak. Bolesť ustala a on už mohol otvoriť oči.
Dvere sa otvorili dokorán. Vo dverách stál zavalitý muž okolo šesťdesiatky. Na nose mu trónili malé okuliare. I on mal taký istý bieli plášť s menovkou ako jeho kolega.
„Piers čo tam robíš na zemi. Fuj to je hrozný pes, hneď zmizni. Heš !!!, rozkričal sa na chlapca ten muž. Ale žiadny chlapec tam nebol. V miestnosti okrem dvoch chlapcov bol len veľký čierny pes. No pes to vlastne nebol. Skôr pripomínal nejakého vlka, ktorý mal silné jantárové oči.
Teodor si až teraz uvidel že nestojí na dvoch, ale na štyroch. Veď to nemôže byť pravda. Čo sa mi to stalo ?. Zo svojich myšlienok bol nasilu odtrhnutý keď znova ten istý muž zakričal : „Zmizni psisko, nech ťa už tu nevidím. Heš !!!“. Teodorovi to stačilo povedať jeden krát.
Jeho zmysli mal natoľko vyvinuté že všetko výborne videl ale i sluch a čuch mal úplne iný. Hlas muža mu znela ako nejaká ozvena.
Čierny pes sa s tackavými pohybmi rýchlo vybral preč z miestnosti. Vyzeral ako malý pes, ktorý sa učí chodiť na svojich nohách. Zviera sa vybralo čo najrýchlejšou cestou von z podzemia. Hore na prízemie síce viedol výťah, ale on nevedel ako ho privolať. Zbadal schody. Hneď sa k ním rozbehol.
O necelú minútu sa objavil v spupnej hale nemocnice. „Zadržte toho psa“, bolo počuť z podzemia. Zase mám utekať, už ma to prestáva baviť. Vyceril tesáky, ale namiesto odpovede začal vrčať. Niektorý zamestnanci sa pokúšali ho obklopiť aby neušiel.
Teodor zbadal medzi ľuďmi malé miesto. Rozbehol sa tým smerom. Nikto ho nedokázal zastaviť. Už bol blízko dverám, keď zrazu sa pred nimi postavil ten istý muž, čo ho našiel v podzemí, roztiahol nohy a ruky. Zviera uvidelo len jedinú šancu. To čo nemal ten muž urobiť sa stalo preňho záchranou. Prešmykol sa mu medzi nohy, prešiel dvermi a utekal čo najďalej od tej hroznej budovy.
Čo sa mi to stalo, veď som obyčajný človek ?,namieril si to priamo ku svojej rodine, ktorá si o ňom myslela že je mŕtvy.
Komentáre