„ Do Azkabanu, Nieeeee !!!“, tlmený výkrik sa rozliezal po celom okolí. Bola práve noc. Na nebeskej klenbe svietil plnou silou spln Mesiaca. Dnes je posledný deň pred štedrým dňom.
Uprostred nekonečného priestranstva stáli dvaja muži. Jeden z nich tam ležal prikrčený k zemi. Jeho vysoká postava nebola vôbec rozoznateľná. Svoju hlavu mal sklonenú k zemi. Mal menšie poranenia z krátkeho boja. V jednej ruke držal kŕčovito svoj prútik.
„Imbobillis“, modrý lúč kliatby sa veľmi rýchlo pohyboval k svojmu cieľu. Vyšiel z iného prútika, ktorý držal jeho protivník. Na rozdiel od neho mal tento čarodejník len jednu nohu a len jedno zdravé oko. Cez jeho celú tvár sa tiahla veľmi škaredá jazva. Druhé oko mu nahradzovalo divná guľka, či skôr nejaká náhrada.
Prútik mal pripravený aby mohol zasiahnuť v prípade svojho neúspechu. Volali ho Divooký. Jeho pravé skutočné meno bolo Alastor Moddy. Pracoval na ministerstve ako auror, lovca čiernych mágov.
Toho muža už stopoval vyše mesiaca. Nebavilo ho stále naháňať.
Muž nadvihol svoju hlavu, napriamil svoju skrčenú ruku s prútikom.
„Prottego“, týmto kúzlom odklonil prichádzajúcu kliatbu. Dve hodiny sa dnes musel brániť. Útek mu veľmi nepomohol. Vždy ho mal za pätami.
„Everte stati“, opätoval kliatbu. Nechcel sa vzdať za žiadnu cenu.
Divooký hneď uskočil. Kliatba narazila hneď vedľa jeho pravej nohy.
„Ani hnúť“, červená žiara sa prehnala ponad jeho hlavu. On kedysi patril k prívržencom temného pána, ale pred jeho pádom sa pokúšal zmiznúť. Jeho nik nepoznal. Vyše desať rokov sa schovával pred verejnosťou. Len nedávno v jednom zapadnutom bare uprostred Londýna náhodou zbadali jeho znamenie na prvom predlaktí. Znamenie pravého Slizolína. Nebol priamo jeho dedičom, ale v mladosti zastával tie isté názory ako samotný Lord Voldemort.
„Experlliarmus“, neznámy muž vyslal kliatbu na Divookého a konečne sa vzpriamene postavil. Chcel čeliť svojmu protivníkovi z očí do očí.
„Protego“, veľmi dlho nečakal pokým kliatba dorazí do cieľa, „Putá na teba“. Druhá kliatba dorazila hneď po prvej a obe sa vpili do neznámeho.
Nezostal mu žiadny na čas aby zareagoval. Nestihol ich odraziť a ani sa im vyhnúť. Neviditeľné povrazy ho spútali. Ležal na zemi celý zviazaný, nemohol sa pohnúť.
Moody navodil široký či skôr strašidelný úsmev. Podarilo sa. Dielo bolo dokonané. Začal sa blížiť pomalým krokom k svojmu protivníkovi.
Odzadu sa niekto veľmi potichu blížil.
„Imperio“, niekto odrazu zhúkol.
Kliatba sa narazila odzadu. Neminula svoj smer. Divooký zastal. Prestal vnímať svoje okolie. Prepadal sa živého sna, akoby spal.
„Daj mi svoj prútik“, rozkázal nejaký hlas. Hlas prichádzal od nie kaľ zďaleka.
Moody sa otočil za tým hlasom. Chcel mu ho automaticky podať, ale nie čo ho zastavilo. Počul veľmi známy hlas, „prečo ho musím poslúchať ? Nie je môj pán“.
Už mu ho podával nevedomky. „To predsa nechcem spraviť“. Jeho ruka sa začala triasť. Prútik mu skoro vypadol z ruky.
„Daj mi ho. Bude to konečne.“ Znova mu niekto rozkazoval. Ale on nakoniec ruku s prútikom stiahol k telu.
Sila kliatby prestala účinkovať, akoby sa hneď prebudil do nového dňa.
„Crucio“, výkrik tejto zakázanej kliatby bol počuť široko ďaleko.
Alastor Moody sa zosunul v bolestiach na studenú zem, či skôr sneh. Bodali ho neviditeľné ihly. Bolesť sa každou chvíľou zväčšovala.
„Takže ti mi budeš napádať môjho brata ?“
„To ti zakážem. Ak ešte raz to spravíš, zomrieš.“
Divooký stratil na malú chvíľu vedomie. Keď sa zobudil, už nik tam nebol. Obzeral sa navôkol. Po tých dvoch neznámych neostali skoro žiadne stopy. Jediný náznak posledného incidentu ostali len stopy v snehu.
Bol štedrý deň. Dnes bol deň kedy sa rodiny a najbližší priatelia stretávajú pri štedrovečernom stole. Pre ľudí, ktorý nepoznajú kúzla patril tento deň ku kúzelným. Len raz do roka sa mohli všetci blízky stretnúť, obdarovať niekoho najbližšieho vianočným darčekom.
Vo svete kúziel, drakov a iných legendárnych bytostí tento deň patril k nevšedným dňom. I čarodejníci sa stretávali vo svojich príbytkoch, tak isto ako muklovia. Štedrý večer pre nich znamenal oveľa viac ako u muklov. Všetci sa snažili byť zo svojimi rodinami, často prichádzali vzdialený príbuzný aby mohli tento neobyčajný deň stráviť s najbližšími.
V Roktortskej strednej škole pre čarodejníkov mali prichystaný a vyzdobení vianočný stromček. Mal vyše piatich metrov. Týčil sa vysoko ku stropu Veľkej siene. Všetko bolo prichystané na dnešný večer. Málo študentov tu na dnes ostalo. Mnohý z nich šli na sviatky domov ku svojim rodinám osláviť dnešný deň, všetci ostali až po kým neskončia vianočné prázdniny.
Hermiona, prváčka z Chrabromilu, od včerajšieho dňa ležala v nemocničnom krídle. Ťažko sa spamätávala že až dva krát mohla prísť o život v priebehu jedného dňa, či skôr hodiny.
Rozmýšľala nad tým čo sa včera stalo. Bola veľmi rada že prežila dva útoky na jej osobu. Vôbec sa nedokázala brániť pred vlkolakom. To nebolo to najmenšie. Ale keď ju napadol pre všetkých mŕtvy Peter Petrigrew, ešte nemohla uveriť že sa sem dostala bez väčších zranení.
Peter bol zradca. Pre celý svet čarodejníkov bol skoro desať rokov mŕtvy. Vedel sa schovávať. On bol doteraz posledný prívrženec temného pána v Anglicku.
Včerajší sled udalostí sa jej každú chvíľu vracal. Hlavne zjazvená tvár Petra, nízkeho zhrbeného človeka, ktorý na ňu mieril a vyslal zakázanú kliatbu. „Avada-kedavra“, kliatba jej doteraz hučala v očiach. Zelené svetlo mala ešte vždy pred očami.
Pred túto myšlienku sa musela zatriasť. Len keby tam nebolo to zviera, ten bájny tvor.
Bolo päť hodín ráno. Zobudila sa len pred desiatimi minútami, keď znova uvidela ten hrôzostrašný sen. Bola celá spotená. No nebol to obyčajný sen, skôr zlá nočná mora, ktorá ju bude veľmi dlho prenasledovať.
Porozhliadala sa po celej dĺžke miestnosti. Všetky ostatné lôžka boli ustlané. Ona tam bola jediná. Len zazrela slabé svetlo zo sviece, ktorá žiarila vo vedľajšej miestnosti, kde mala liečiteľka kanceláriu.
Hermione sa chcelo spať. Opäť si ľahla naspäť, o malú chvíľku zaspala.
Sen pokračoval. Tento krát sa pred ňu postavilo nádherné zviera, ktoré veľmi ľahlo zakázanú kliatbu odrazilo. Všetko sa znova odohrávalo v jej mysli. Znova uvidela ako to zviera zahnalo vlkolaka naspäť to temného lesa, kam patrilo.
Nádherný mladý strieborný Pegas sa zvalil na zem blízko nej. Ťažko oddychoval. I on bol zranený ako ona, len s jednou prednosťou, on veľmi pomaly zomieral. Strácal svoju vzácnu krv. Vo svojich žilách mu koloval neznámi jed. Jeho oči sa veľmi jemne zatvárali.
Po niekoľkých minútach prišla pomoc. Boli to profesori z jej školy. No neprišli jediný. Veľmi rýchlo sa k nim blížil tmavý tieň. Nebol to žiadne zviera a ani duch. Jeho nebezpečenstvo spočívalo len v tom že dokázalo vysávať životnú energiu z iných tvorov. Chcelo len jedinú vec. Dúšok krvi, z toho zvieraťa, ktorá bola vzácnejšia než nejaký čarodejný predmet. Dala by sa vážiť zlatom.
Pred napadnutím oboch ich zachránil samotný riaditeľ, Albus Dubledore, ktorého on zahnal.
Keď sa konečne zobudila bolo desať hodín ráno. Pri posteli ju čakal najlepší priateľ, ktorý sa o ňu bál celú noc.
Už nemala žiadne viditeľné zranenia. No jediné jej zostalo, len na duši, ktoré sa dalo vyliečiť len časom.
Chlapec ju sledoval zo zatajeným dychom, ako sa prebúdzala. On zavolal svoju profesorku aby ju šla hľadať. Chcel by byť len s ňou. Len ona bola jediná jeho priateľka.
V tom istom čase sa prebúdzal nádherný tvor. Po celú noc strieborný Pegas ležal na zemi, pre chatou školského hájnika. Nevedel ako sa sem dostal.
Veľké prekvapenie bolo, keď pozdvihol svoju hlavu a zbadal nenávidené miesto, Rokfort, kde pre nedávnom zažil hrozné útrapy svojho života. Týčil sa v celej kráse na neveľkom kopci.
Vonku veľmi jemne snežilo. Všade bola nádherná biela prikrývka. Dnes vial slabučký vetrík, síce bol veľmi mrazivý ale Pegasovi nebolo vôbec zima.
Až teraz si uvedomil že má veľké zranenie, ktoré bolo obviazané nejakou čudnou látkou. Na včerajší deň sa len veľmi hmlisto pamätal. Vždy mal vo svojom tele zvyšky jedu, keď sa bránil pred stvorením noci, vlkolakom.
Do miestnosti vstúpil Dublledor. Okrem Hermiony ešte niekoho zbadal.
„Pán Wiesley, čo tu preboha stvárate ???“, rozkričal sa na úbohého chlapca.
Ten tam len tak stál civel naňho.
„Vy neviete, že sem je zakázané vstúpiť bez dovolenia vášho profesora ???“. Tento krát už menej hlasno, ale vždy bol v jeho hlase cítiť zloba.
„Jjj ja užžž idddeemm“, Ron zo strachom rýchlo opustil nemocničné krídlo.
Z druhej strany dnu vkročila liečiteľka.
„Kto tu preboha huláka“, keď zazrela riaditeľa, na malú chvíľku sa len odmlčala. „Pán riaditeľ, vy neviete že chorý potrebujú klud a pokoj ?“, zazerala vyčítavo naňho.
Komentáre
....
....