Vitajte na stránkach frízkeho koníka

   Okolie Rokfortského hradu sa prebúdzalo do nádherného rána. Slnečné lúče pretínali ešte trocha tmavú oblohu. Veľký kotúč Slnka sa objavovalo nad horizontom.

   Na jedných hodinách ručičky zobrazovali že je len pol šiestej ráno. Mnohý študenti ešte spali. Ako každé ráno o tomto čase sa zobudili v chrabromilskej veži dvaja chlapci.

   Pre učiteľský zbor boli veľký postrach. Len oni dva boli najväčší výtržníci na škole za posledné roky.  Boli navlas rovnaký, len vlastný rodičia ich vedeli rozoznať. 

   Obaja už dávno vstali zo svojich postelí. Fred práve študoval starý pergamen. Vlastne to bola mapa celého hradu, zo všetkými miestnosťami a tajnými chodbami.  Keby ju nemali, ťažko by unikali pred učiteľmi, keď  si z niekoho spravili žart.

   Jeho dvojča Georg, čakal s nedočkavosťou čo dnes objaví. Veľmi chcel niekomu urobiť naschvál.

   „Hej Georg“, Fred zakričal na svojho brata. „Poď sem !“.  Nelenil o malú chvíľku bol pri ňom. Už aj on sa nakláňal nad starým pergamenom.

   Fred ukazoval  prstom na jedno miesto na mape. Bola to nepoužívaná časť hradu.  Bol tam zobrazený nejaký symbol, ktorý ešte nikdy nevideli.

   „Fred, mám taký čudný pocit, že tam chceš ísť. Dúfam že sa nemýlim.“

   „No hej, že váhaš“, Fred sa hneď postavil, pozrel sa na svojho brata a ten sa len uškŕňal. Šiel k dverám. „No tak poď, ide sa !“, rozkázal.

   Jeho dvojča ho nasledovalo von z ich izby.

   Museli kráčať veľmi potichu, aby nikoho nezobudili. Keď sa konečne dostali von zo spoločenskej miestnosti, trochu si vydýchli.  Ešte ich čakala dlhá cesta.

   Fred celú cestu kontroloval pergamen, či ich nikto nesleduje, alebo skôr, aby na nikoho nenarazili. O malú chvíľu už boli v nepoužívanej časti hradu. Sem im trvala cesta vyše desať minút, keby nepoužili tajné skratky, tak by im to trvalo o niekoľko minút dlhšie.

   Obaja už boli skoro na mieste. Bola tu veľká tma. Keby tu boli po prvý raz, tak by sa určite báli. Šli veľmi opatrne. Zastali pred veľkými starými dverami. Georg ich opatrne otvoril ale škripot dverí bol počuť na celom poschodí.

   Vošli na menšie nádvorie. Po stranách boli staré kamenné lavice. Všetko tu vyzeralo, akoby tu nikto nebol celé stáročia. Kamenná dlážka bola veľmi zanesená hrubou špinou, ale i gobelíny nevyzerali lepšie.

   Uprostred všetkého trónila veľká klietka. Fred rýchlo zavrel bránu, aby nikto netušil že sa tu nachádzajú.

   Jedine klietka vyzerala že je nová. Obaja sa zahľadeli do vnútra. Pomalými krokmi sa priblížili. Ležalo tam niečo veľké a strieborné, z malej diaľky sa to nedalo rozoznať.

   Zastali priamo pred ňou. Až teraz si uvedomili že pozerajú na nevládne telo bájneho tvora. Bol to mladý jednorožec. Mal veľmi nádhernú striebornú srsť, ktorá žiarila nad všetko ostatné. Zbadali že je trochu doráňaní. Vôbec sa nehýbal, len ťažko dýchal.

   Celú dobu obaja mlčky zazerali na to zviera. 

   Zrazu počuli škripot dverí. Fred sa otočil a zbadal ak sa veľmi pomaly otvára brána.  To isté spravil jeho brat a kývnutím hlavy sa hneď schovali za najbližšiu kamennú lavicu. Našťastie bola dosť veľká aby oboch zakryla.

   Na nádvorie kráčal Dumbledore, riaditeľ školy. Mal veľmi ustarostený výraz, o niečom premýšľal. Ozývajúcimi krokmi sa približoval ku klietke, kde ležal nehybne jednorožec.

   Dlhých päť minút bez hnutia sledoval zviera. Tento krátky čas trval skoro ako večnosť. Niekde zrazu začul šramot. Nečakal ani sekundu a obrátil sa  tým smerom, kde ho začul.

   Nikoho nevidel. Pre  istotu sa prezrel celé okolie nádvoria. Okrem starých kamenných lavíc tu nič nebolo.

   Ani dva metre od neho sa schovávali dvaja chlapci. Mali veľký strach, že ich samotný riaditeľ objaví a potrestá. Celý čas sa schovávali za lavicou. Museli použiť zastieracie kúzlo, aby ich nikto nemohol uvidieť.

   Zrazu sa jednorožec v klietke trocha zatriasol.  Všetky hlavy sa hneď otočili tým smerom.  Dumbledore podišiel čo najbližšie ku klietke.

   Zviera veľmi namáhavo otvorilo jedno oko. O malú chvíľu i to druhé. Dva páry očí sa stretli, zahľadeli sa na seba.

   Jednorožec mal na svoj druh netypické oči, mal ich zelenkastej farby. V jeho očiach bola vidieť beznádej, strach možno by sa tam našiel i nejaký smútok. Obaja sa na seba bez prestania hľadeli. Nič ich nedokázalo od seba oddeliť.

   Dumbledorovy sa zdalo, akoby by čítal tomu tvorovi jeho myšlienku. Z nejakých divných príčin dokázal rozoznať veľmi rýchlo jeho náladu. Po pätnástich minútach sa ich oči od seba oddelili.

   Riaditeľ sa rýchlo otočil a odkráčal čo najrýchlejšie von z nádvoria. Ponáhľal sa Hagridom, aby mohol zviera čo najskôr ošetriť.

   Z veľkým škripotom sa brána zavrela. Obaja chlapci na vlas rovnaký sa konečne postavili. Už ich začali bolieť telá po neustálom krčení sa.

   Obaja sa priblížili ku klietke, kde ležalo zviera. Pohľad mal upriamení na dve postavy, ktoré stáli pred ním. Jednorožec stále ležal nehybne v bolestiach, ešte vždy bol vyčerpaní po včerajšom dni. Nemal použiť svoju mágiu tak v mladom veku. 

   Chlapci sa nemohli vynadívať na toho vznešeného tvora. Po prvý raz v živote ho videli. Tak blízko sa ešte žiadny študent nepriblížil. Nielen študent, ale aj bežný čarodejník.

   Nestáli tam ani desať minút a zrazu sa otvorili dvere s veľkým buchnutím. Dnu vkráčala mohutná postava školského hájnika.  Chlapci sa nestačili znovu ukryť, aby ich nikto nevidel.

   „Čo tu preboha robíte ?“, Hagrid na nich s veľkým revom zakričal.

 Obaja chlapci sa stáli bez pohnutia. Nemali slov. Boli veľmi zaskočení, nepredpokladali že  ich niekto tak rýchlo vyruší.

   Neprebehla ani minúta a znovu sa otvorila brána. Tento krát do vnútra vkráčal vysoký štíhli muž v čiernom hábite. Jeho ľadový pohľad zastal pri oboch chlapcoch.

   „Ako to vysvetlíte, že tu ste“, aj on zakričal tým istým tónom ako jeho kolega.

   „Tak čo budete mlčať ?“, opýtal sa hrubým hlasom Hagrid.

   „Strhávam chramrobilu 50 bodov za to že sa potulujete po zakázaných častiach školy“, Snape zreval ľadovým hlasom.

   „Hneď sa practe, nech už vás nevidím !“.  Obaja chlapci sa rozutekali k bráne. Utekali čo najrýchlejšie ako vládali. Po piatich minútach však museli zastať aby sa vydýchali. Nakoniec si to namierili priamo do spoločenskej miestnosti.  

   Profesor Snape doniesol nejaké masti, ktoré pripravoval celú noc. Otvoril klietku tým istým kúzlom ako Dumbledore. Len nemu nechal právu ju otvoriť.

   Hagrid šiel do vnútra prvý. On jediný mal najväčšie skúsenosti s chovaním divých zvierat. Hneď na to ho nasledoval Snape. Z vrecka hábitu si vytiahol dva malé flakóny masti.

   „Hagrid, budeš ho držať, kým mu to nenatriem“, rozkázal.

   Obaja sa zohli k jednorožcovi. On ich sledoval svojim nevinným pohľadom. Bol veľmi vystrašení. Ešte nikdy sa k nemu žiadny človek nepriblížil, hlavne nie tak blízko a ešte k tomu až dvaja.

   „No neboj sa“, chlácholil ho Hadgrid. Snape ho začal natierať páchnucou masťou. Zviera sa niekoľko krát pohlo, kvôli bolesti, ktorá mu spôsobovala tá ich masť.

   „Drž ho, takto to nemôžem dokončiť“, zakričal Snape. Aj tak to nepomohlo. Bola to ostrá bolesť, málokto si ju dokáže predstaviť. Dala by sa porovnať pri kliatbe cruciatus.

   Zviera celú dobu sa veľa mykalo. Bola to neznesiteľná bolesť. Ani Hagridovo utešovanie veľmi nepomáhalo. Za krátky čas to mal za sebou.

   Obaja zavreli dvere a hneď odišli čo najrýchlejšie odtiaľ. Už tam konečne nebol nik, kto by rušil jednorožca. On si znovu položil hlavu na dlážku a nakoniec zaspal.

   Dnešný školský deň pokračoval bez žiadnych zmien.

Nastala noc. O jednej v noci sa na malé nádvorie niekto priblížil. Veľmi pomaly otvoril bránu, tak aby veľmi neškrípala. Tmavá postava sa priblížila čo najbližšie k neveľkej klietke. Postava tasila prútika. Bolo počuť veľmi tichý hlas, ktorý poslal smerom ku klietke červený lúč svetla, ktorý sa vpil do...