Vitajte na stránkach frízkeho koníka

   „Zajtrajší deň sú Vianoce. Po prvý raz nebudem doma. Tak mi chýbajú,“ desať ročná študentka sa prechádzala v okolí Rokfortskej školy. Bola veľmi zamyslená do svojich spomienok. Bola tu len štvrtý mesiac, veľmi jej chýbali rodičia, ktorý nemali o tejto škole žiadnu šajnu. Ona pochádzala z muklovskej rodiny. Skoro celých desať rokov žila bez náznakov že existuje svet čarodejníkov.

   Našla si tu len jedného kamaráta, chlapca z hrdzavými vlasmi, ktorý chodil do tej istej fakulty. Volal sa Ron Wiesley. Mal tu i dvoch svojich bratov, ktorý boli v tej istej fakulte . Prechádzala sa už niekoľko hodín. Nechcela nikoho vidieť, nikoho počuť.

   Svoje starosti si utápala v hrubých knihách. Milovala poznanie nových vedomostí. Preto ju nikto nemal v škole rád. Nikdy nešla bez akékoľvek knihy mimo svojej spoločenskej miestnosti. I teraz jednu z nich držala v pravej ruke. Chcela si nájsť nové miesto, kde by ju nikto nehľadal, chcela len večný kľud od všetkých starostí jej spolužiakov.

   Šla chodníkmi ktoré poznala. Celé okolie bolo zasnežené. Všade, kde sa pozrela bol biely sneh. Krajina vyzerala naozaj úchvatne.

   Zrazu sa ocitla uprostred zakázaného lesa. Tento les tiež veľa krát nazýval i ako temný. Žilo tu veľa tvorov, mnoho ich bolo veľmi nebezpečných. Nik nemal odvahu celý les prejsť. Najbezpečnejšie bolo hodiť len cez deň a to len vo väčších skupinách. Hermiona nevedela vôbec kde sa nachádza, v akej časti lesa. Jediné na čo si dokázala spomenúť pri čítaní jednej z kníh v Rokfortskej knižnice, že bola veľmi ďaleko od okraja tohto temné lesa.

   Začala sa veľmi báť. Pri každom prasknutí aj tej najmenšej vetvičky poskočila. Nepoznala veľa kúziel aby sa dokázala ubrániť, ale na svoj vek bola veľmi múdra. Rýchlo začala panikáriť. Rozbehla sa smerom, kde si myslela že je Rokfort. Ale vydala sa nesprávne. Každým metrom sa vzďaľovala čo najďalej od školy. Robila veľmi veľký hluk, ktorý nemala vôbec robiť. Neuvedomila si jednu skutočnosť, že ju celú dobu niečo sleduje.

   Tak ako utekala nechávala za sebou stopy. Prechádzala nádhernou zasneženou krajinou. Nevnímala že chodí do kruhu. Vždy míňala ten istý strom, ale pri takom množstve stromov si to nevšimla.

   „Neville, nevidel si Hermionu ?“, chlapec s hrdzavými vlasmi sa dožadoval odpoveď od svojho spolužiaka. Už dve hodiny hľadal svoju najlepšiu kamarátku. Prešiel už celú školu, ale nikde nebola.

   „Čože si hovoril ? Á Hermiona, nie je náhodou v školskej knižnici ako vždy býva o takomto čase ???“, otázka smerovala priamo na Rona, ktorý naňho zazeral ako si prehliadala malý kvetináč s divnou rastlinou, síce ju ešte nikdy nevidel, ale nemal ani najmenšiu potuchu ako sa volá, chcel len jednu vec, chcel nájsť Hermionu.

   „Ale už som všetko prešiel, celú školu.“ Ron sa rozbehol zo spoločenskej miestnosti dole schodmi. Chcel ju za každú cenu nájsť. Míňal jeden schod za druhým. Šiel smerom priamo ku kabinetu. Zastal po niekoľkým metrov. Na dverách bola malá tabuľka, ktorá hlásala Minerva  Macgonagalová  vedúca fakulty ....  Viac neprejavoval záujem textu na tabuľke. Hneď zaklopal. Čakal tam päť minút a nikto neotváral.

   „Pán Wiesley, čo potrebujete ?“, ozvalo sa mu za chrbtom. Trocha len podskočil. Obrátil sa za hlasom ktorý počul. Stála tam jeho profesorka, menšej postavy na hlave jej trónil podivný klobúk.

   „Pani profesorka, nemôžem nájsť Hermionu. Už som prešiel celú školu, ale nikde nebola. Takto ju hľadám viac ako dve hodiny. Nikto ju nikde nevidel“, žobronil Ron a takto sa pokúšal osloviť Macgonagalovú aby mu pomohla hľadať.

   „Ale pán Wiesley, choďte do svojej spoločenskej miestnosti a netúlajte sa po škole. Ja sa o to postarám“, rozkázala a ukázala rukou aby Ron vedel a pochopil kde má ísť.

   „Ale pani....“, ani to nedopovedal keď ho prerušila.

   „Okamžite choďte, kam so vám kázala. Ja sa o to postarám. A už žiadne oponovanie, lebo vám zrazím nejaké body. Počuli ste Wiesley ?“, tento krát už kričala. „Tak bude to ???“, znova sa rozkríkla.

    Ron zvesil hlavu a zamieril do svojej izby. Celú cestu mlčal. Prešiel oproti svojich spolužiakov a vôbec im nevenoval žiadnu pozornosť.

   Hermiona bežala hrôzostrašným lesom. Niečo ju sledovalo. Už vyše polhodiny sa hnala lesom. Jej veľký strach sprevádzalo hlasité dychčanie.

   Zrazu zakopla o kmeň stromu, ktorý vytŕčal spod zeme. Spadla dolu tvárou k zemi. Keby tam nebol sneh, určite by dopadla na tvrdú zem. „Čo sa to dnes  so mnou deje ? Už ma to prestáva baviť.“

   Pokúsila sa zdvihnúť zo zeme. No nepodarilo sa to na prvý raz. V nohe cítila ostrú bodavú bolesť. Jediné čo mohla urobiť, len sa pokúsiť nejako odplaziť o niekoľko metrov ďalej. „Určite mám niečo s tou nohou. Len keby som si pred tým prečítala nejakú knihu o liečivých kúzlach.“

   Z neďalekého kríku počula prasknúť nejakú halúzku. Ker sa niekoľko krát pohol. Niečo sa začalo k nej prikrádať. Otočila hlavu na tú stranu odkiaľ začula zvuky.

   Zbadala niekoľko krát väčšie zviera ako bol obyčajný vlk. Mal veľký hrb, jeho čierna srsť ako samotná noc vyzerala hrôzostrašne, nedala sa vôbec opísať žiadnymi slovami, to by musel človek zažiť na vlastnej koži.

   Jeho dlhý čierny chvost sa hompáľal sem a tam. Tvor bol pripravený zaútočiť. Veľmi pomaly sa zakrádal, či skôr sa len blížil.

   Hermiona sa poobzerala hneď navôkol či niekoho nevidí. Nepoznala žiadne účinné kúzle, ktoré by jej pomohlo sa len ubrániť.

   Vlkodlak sa pozeral so svojimi jantárovými očami na svoju budúcu obeť. Dievča malo taký strach, ktorý sa nedá vôbec opísať. Tvor bol už len niekoľko centimetrov od nej. Sledoval svoju obeť ako sa snaží ubrániť.

   Hermiona vytiahla svoj prútik. „Expelliarmus“, zakričala. Z jej prútika vyletel veľmi slabý prúd červenej kliatby. Vpil sa do zvieraťa, ale nič sa s ním nestalo. Nevedela použiť  toto kúzlo. 

   „Lumos Soleeem“, znova zakričala čo najsilnejšie. Zamierila prútik medzi oči toho netvora.  Z prútiku jej vyletel ostrý lúč svetla, ktorý na malú chvíľku oslepil vlkodlaka.

  Hermiona sa pokúsila odtiahnuť čo najďalej od toho tvora. Už si nemohla pomôcť, nemohla si spomenúť na žiadne silné kúzlo, ktoré by jej pomohlo. Ešte nikdy nečítala knihy s takouto tematikou.

   Už len niekoľko centimetrov a obeť nezostane na žive. Vlkodlak už bol hladný. Otvoril svoju smradľavú tlamu. S jeho pysku mu upadávali kvapôčky slín na dievčine oblečenie. Hermiona sa celá triasla od strachu. Zostávali jej posledné sekundy krátkeho života.  Len desať centimetrov. Deväť, osem, sedem.... veľmi pomaly počítala zostávajúce sekundy.

   „Everte statuum“, silno zaznel hlboký mocný hlas. Zo šera vyšiel pomenší čarodejník. Bol zahalený v starom roztrhanom hábite, ktorý bol niekoľko krát prešitý.

   Kúzlo narazilo do tela vlkodlaka, ktorého odhodilo niekoľko metrov ďalej od dievčaťa. Hermiona nemohla uveriť vlastným očiam koho uvidela.   

   „Ale, ale Wiesleyová, čo tu robíte tak ďaleko od Rokfortu ?“. Hermiona nemala slov, zatiaľ ešte bola veľmi prekvapená koho videla. Ten muž mal byť dávno mŕtvy.

   Keď uvidela jeho tvár, nechcel a veriť  vlastným očiam. Ten zradca a vrah ju zachránil. „Nie to nie je možné. Peter Petrigrew“, vyhŕkla zo seba.

   „Žeby som zachránil mulkovskú šmejdku. No nenavadí. Aj teba dokážem využiť. Precvičím si jedno staré kúzlo“. Muž prútik zamieril na dievča, predsa nenechá na žive to dievča. Sám tu túžil veľmi zabiť.   

   „Avada Kedavra“, zelená kliatba sa rútila závratnou rýchlosťou na Hermionu. Znova sa musela báť o svoj život.

   Len niekoľko centimetrov a už by do nej narazila kliatba, keby.......

   Veľký kmeň preskočilo nádherné strieborné stvorenie, ktoré splývalo svojou farbou k prostrediu. Tvor sa postavil pred dievča. Zákerná kliatba narazila do nádherného zvieraťa. Len sa tak nehlučne vpila do jeho tela, akoby sa nikdy nič nestalo.

   Zviera sa veľmi podobalo koňovi, len bolo o niečo statnejší ako on. Tvor sa postavil na zadné nohy, roztiahol svoje nádherné veľké krídla. 

   „Ale čo to, to nie je možné“, kričal čarodejník z plných pľúc. Hneď zamieril prútik na to zviera, a chcel znova vyslať smrtiacu kliatbu. No nestihol to.  Schytal niekoľko kopancov od kopýt, len spadol z veľkým hrmotom na zem a stratil vedomie.

   „To je Pegas“, neveriacky zakričala na to zviera, ktoré sa obrátilo na Hermionu. No nebol to obyčajný mladý Pegas. Na čele mu trónil nádherný roh.

   Hermiona sa dlho nepozerala, ani jednu celú minútu.

   Ten istý vlkodlak sa rýchlo prebudil. Netrvalo dlho a napadol Pegasa. „Nieeee“, rozkričala sa, ale to jej nepomohlo.

   Pegas sa postavil na zadné nohy a niekoľko krát zaerdžal. Vlkodlak spadol z neho, síce len spadol ale hneď znova po ňom skočil. Pegas sa znova postavil na zadné, aby ho vystrašil. Nepomohlo to.

   Vkodlak sa zahryzol do Pegasa, ale ten ho rýchlo zo seba striasol. Jeho roh začal žiariť červenou farbou. Chcel sa brániť. Veď mu išlo o život, nielen jemu. Len malú chvíľku ho zahnal.

   Nebezpečné zviera sa nenechalo odradiť. Pegas sa už po tretí raz postavil na zadné nohy, veľmi hlasno zaerdžal, pritom dopadol na všetky štyri a svojím žiariacim rohom sa dotkol vlkodlaka.

    Celým okolím sa prehnala červená žiara, ktorá trvala len jednu sekundu. Vlkodlak spadol v silných bolestiach na zem, ale hneď sa postavil a tlmeným kňučaním sa stratil v najbližších kríkoch.

   Roh nádherného zvieraťa prestal žiariť. Z jeho boku sa valil prúd striebornej tekutiny. I on mal bolesti, ale o niečo väčšie ako jeho súper.

   Len sa pozrel svojimi modrými očami na Hermionu, stratil sebakontrolu a dopadol vedľa nej. Len sa tak zadunelo. Vo svojej krvi mal jed, lebo čo ho napadlo, to nebol obyčajný vlkodlak. Tieto zvieratá sa nepremeňovali za úplnku, toto prekliatie si niesli po celý život, nikdy sa nemohli premeniť naspäť, preto zdivočeli. Ich k usnutie bolo pre všetky bytosti smrteľné. Existuje len jedná bylina, ktorá rastie na všetkých bežných miestach, ale ľudia si z nej robia čaj.

   Hermiona sa pozrela na vznešené zviera. Nemohla uveriť, že Pegas chcel obetovať za ňu svoj život.

   „Perricu“, zakričala a svoj prútik namierila na oblohu. S prútika vyleteli fialové iskry, ktoré sa rozprestreli nad celou oblohou.

   „Tam, vidíte to ? Tam musí byť !“, Macgonagalová sa ponáhľala tým smerom, kde traja kúzelníci teda profesorský zbor uvidel fialové iskry.  Za necelú hodinu prehľadali i celé pozemky Rokforku. Keď ich zbadali vydali sa tým smerom.

    Čierna postava sa preháňala uprostred zakázaného lesa. Bola to len malá časť duše toho najhoršieho čarodejníka. Potrebovala krv jednorožca, aby mohla nabrať silu. Ale žiadny nebol na blízku. Duša vyrazila smerom, kde počula výkriky. Na malú chvíľu sa tam dostala.

   „Konečne, krv. Výborne Pegas. Tak to bude hostina“.

K Hermione sa blížil temný tieň ktorý nezastavoval.

   „Už kedy bude konečne koniec. Už ma to nebaviii.....