Sedel schúlený v tmavom kúte svojho dočasného príbytku. Deň za dňom musel opustiť svoje útočisko aby ho nevypátrali. Svoju poslednú nádej na záchranu považoval svojho posledného príbuzného. Bol to jeho bratranec, jediný ktorý mu ostal, ale i napriek tomu bol vzdialený niekoľko desiatok možno i stovák kilometrov od neho.
Ani raz ho nikto nedokázal napadnúť. Vedel dobre kde ho hľadať. Žil na mieste, ktoré vlkolaci nazývajú „posledné útočisko“. Sídlo bolo uprostred veľkého rozľahlého lesa, do ktorého sa miestni obyvatelia báli vôbec vstúpiť. Šírilo sa mnoho legiend o tvoroch, ktoré radi zabíjajú ľudí z radosti. Málokto sa vrátil späť najmä v noci. Ibaže žiadna z tých legiend nebola správna a dôkladne preverená.
Tam vonku bola príjemná atmosféra. Poludňajšie slnečné lúče sa sem nedostali kvôli zabednením oknám. Celé ráno prespal v jednom starom dome, ktorý sa určite nepoužíval niekoľko desaťročí. Nezostal tu žiaden nábytok.
No nevadilo mu to. Už od prírody bol navyknutí spávať na holej zemi bez žiadnej prikrývky. Jeho oblečenie vyzeralo už veľmi úbohé. Keby ste sa naňho pozreli tak by ste ho pokladali za tuláka ulíc.
Začul ako kostolné zvony oznamujú že nastal čas znova odísť. Musí ísť inak by nemusel prežiť ďalší ťažký deň či skôr noc.
Postavil sa na nohy. Nerobil to po prvý raz. Veľmi pomaly vyšiel zo svojho útočiska. Ráno si ho našiel aby sa si mohol na pár hodín odpočinúť.
Otvoril dvere von na ulicu. Urobil len niekoľko krokov kým sa ocitol uprostred ulice. Všade bolo veľmi veľa ľudí. Mnohý z nich sa ponáhľali na oneskorenú poobednú prestávku, našli by sa i taký ktorý sa len tak prechádzali po meste. Nik si ho vôbec nevšímal.
Prvé čo zbadal boli ostré lúče poludňajšieho Slnka, ktoré ho hneď na to oslnili. Čakal len niekoľko sekúnd pokiaľ sa jeho zrak prispôsobil novému prostrediu. Toto mesto nepoznal skoro vôbec. Sledoval len jeden smer, sever. Tam musel ísť, tam bola jeho jediná záchrana.
Vydal sa tým smerom, kadiaľ musel ísť za každú cenu, za všetko čo mu bolo vždy milé, za svojich rodičov, ktorý ho z láskou vychovávali. Ostal posledný zo svojho rodu. Na ňom teraz závisela budúcnosť druhu, ku ktorým vždy patril.
Míňal ulicu za ulicou. Toto mesto mu pripomínalo jeho bývalé miesto, kde sa kedysi narodil. Pre všetkých okoloidúcich bol len ako nejaký vzduch. Nemal na sebe žiadne neporušené oblečenie ale chlad a ani horko nepociťoval, bola to jeho jediná výhoda pred všetkými ktorých stretával.
Dve dlhé hodiny mu trvalo pokým sa dostal von z mesta.
„Konečne vonku“, prešiel poslednou ulicou aby mohol použiť svoj jedinú možnosť. Použiť svoj dedičný dar. I keď boli takmer tri hodiny po poludní, zmenil svoju podstatu. O niekoľko sekúnd sa z neho stalo zviera, silnejšie než čokoľvek čo poznáte, vlkolak.
Bežal celé hodiny, Veľmi rýchlo míňal lesy, lúky i menšie obce. Vždy sa musel schovávať v hlbokých útrobách lesov, v tieňoch hustých stromov a krov. Robil všetko aby ho n nikto nedokázal ani na jeden raz zazrieť. Nerobil za sebou žiadne stopy. Nik nevedel že on ich sleduje. Bol ako nehlučný duch. Jediné čo by ste zazreli by bol len na niekoľko sekúnd mihajúci sa tieň veľmi veľkou rýchlosťou. Nikdy by ste nedokázali uvidieť jeho tvár, ktorú si neprestajne schovával pred ostatnými.
Ubehlo takmer šesť hodín. Konečne sa zastavil. Nevedel vôbec v akej časti krajiny sa nachádza. V tejto podobe by dokázal behať i niekoľko dní bez prestávok.
Začal sa rozhliadať po okolí. Jediné čo zbadal bolo že sa nachádzal pri zráze veľkého kopca. Na konci zrázu zbadal menší lesík, ktorý sa rozprestieral na veľkej lúke, čo už skôr role.
Slnko už nebolo tak silné ako napoludnie. Veľmi rýchlo začalo zapadať za obzor. Jeho posledné červené lúče sa odrážali od menších oblakov na oblohe, ktoré robili nezvyčajný výjav. Celé okolie bolo zaplavené červenkastým svitom. Každou sekundou sa Slnko schovávalo. Veľmi pomaly nastávala noc. O niekoľko minút už boli vidieť prvé žiarivé hviezdy.
Napokon sa rozhodol zbehnúť dole brehom k hŕstke stromov, kde sa chcel skryť. Veľmi dúfal že už má od nich na túto noc pokoj. Takú veľkú vzdialenosť sa mu ešte nikdy nepodarilo ujsť, len kvôli tomu že musel prechádzať cez veľké mestá, kde sa musel ustavične schovávať nielen pre nimi ale aj pred bežnými ľuďmi aby neurobil veľa pozornosti. Nikdy by nedopustil jeho druh niekedy niekto spozoroval alebo sa dozvedeli o ich svete.
Vždy sa jeho druh musel ukrývať pred ostatnými ľuďmi. Ľudia sa boja všetkých odlišností, ktoré vládnu medzi nimi. Stáročia ich lovili a snažili sa ich všetkými možnými spôsobmi zahubiť. Nič im nepomáhalo, lebo oni sa vedeli veľmi dobre ukrývať medzi nich.
Ľahol si pod menší krík a zaliezol tak aby ho nemohli uvidieť.
S útrob veľkého sídla uprostred takmer nekonečného lesa zaznel len jediný hlasitý výstrel, ktorý preťal príjemnú atmosféru dňa. Výstrel zo strelnej zbrane sa rozpínal po všetkých miestnosť ach až k samotnému Gabrielovi.
Na jeho tvári sa objavil široký úsmev, až hrôzostrašný, predzvesť niečoho strašného. V jeho duši zavítala nevídaná radosť. „Som zvedaví kto to urobil.“
Sedel v knižnici, ktorá bola zariadená vo veľmi starom štýle. Možno to bol barok alebo rococo. No neviem posúdiť. Ten nábytok by som sám osobne nevedel zaradiť v akom období vznikol. Museli by ho vidieť na vlastné oči. Všade naokolo bola veľmi stiesnená atmosféra. Ak by ste tu sedeli tak ako Gabirel, určite by ste mali veľmi čudný pocit akoby vás niekto neustavične sledoval.
Odrazu bolo všade ticho. Ted zavrel oči. Čo by ste iné urobili keby niekto na vás namieril zbraň a mal prst na spúšti ?
Jeho strach sa rýchlo stupňoval. Už po druhý raz v živote musel čeliť tejto najhoršej situácie, ktorá vás môže postihnúť, pozerať sa smrti do očí. Spravil niekoľko krokov nazad a pri chvoste ucítil len studenú stenu. Triasol sa na celom tele. Určite by ste neverili keby ste to nevideli že i vlkolak sa môže triasť od strachu zo smrti. Ja som to videl.
I Max zavrel na silu oči. Nechcel vidieť zvieraťu do očí ako mu uhasína život.
Tom mal namierené zbraň. Poobzeral sa okolo. „Ach bože, on sa bojí viac ako to zviera. Veď už toľko krát sa na to pozeral.“
Pozrel sa na svoju obeť. Začal odpočítavať posledné sekundy, ktoré mu ostávali spraviť rozkaz, ktorý dostal priamo od Gabriela. „On alebo ja“.
Strelil. Max ihneď otvoril oči a celou svojou silou udrel svojho priateľa do paže. Urobil by čokoľvek aby tomu zabránil.
Tom sa prekvapene pozrel na Maxa. „Čo to malo preboha znamenať ?“.
„Ja nedopustím aby si ho zabil“, Max sa by ho nikdy nenechal to urobiť. Pozeral naňho svojimi psími očami aby mu odpustil.
„Tento krát ti nič nepomôže. Keď to poviem Gabrielovi čo si spravil. On sa ti pomstí.“
„No a čo !“, len zľahka vykríkol, „veď ty to nebudeš kto dostane trest“.
„Ale on ťa môže za toto zabiť, hlupáčik. Som zvedaví ako mu to preboha vysvetlíš. Ja ti vôbec nepomôžem. Ja plním príkazy.“ Tom znova namieril zbraň. Max sa pred neho postavil aby mu v tom zabránil.
„To ti nedovolím“, Max rozpriamil ruky ako najviac dokázal.
„Len cez moju mŕtvolu.“
„Tak ako chceš, budeš to mať“, Tom tento krát namieril naňho. Síce to nechcel urobiť, ale priami príkaz od svojho vládcu či skôr pána musel splniť.
Ted počul výstrel, ale aj to ako guľka mierila priamo na neho. Vôbec nepočul a necítil že by sa niečo doňho zarylo a ani nepočul aký cieľ si vybrala.
Bol veľmi prekvapení. Otvoril oči. Prvé čo zbadal boli čudný dvaja ľudia ako sa začali veľmi hlasito hádať. Za necelú minútu sa jeden postavil pred ním a ten druhý mieril zbraňou na oboch.
Začal cítiť podivný zápach. Poznal ho až priveľmi dobre. Pozrel sa na pravú stranu svojho chrbta. Bola tam menšia rana s ktorej tieklo množstvo krvi ktoré dopadalo priamo na kamennú podlahu.
Z ničoho nič sa mu začala motať hlava. Neudržal svoju rovnováhu a spadol na zem. V jeho očiach by ste videli bolesť. „Prečo ste mi to urobili ???“. Prestal vnímať svoje okolie a prepadal sa stále hlbšie a hlbšie do svojho vnútra. Už ho nič netrápilo, nemal žiadnu starosť čo sa sním stane. Konečne zaslúžený kľud.
Obaja muži sa s prekvapením pozreli najprv na seba a potom na Teda.
„Max, aspoň vidíš že ti to nijako nepomohlo. Gabrielove príkazy sa vždy musia plniť“.
„To nie je možné“. Max rýchlo pribehol k zvieraťu a pokúšal sa zhodnotiť jeho stav.
Komentáre
Alcore, tvúj nový styl jse mi hodně líbí.
Mně se taky nový styl líbí