Vitajte na stránkach frízkeho koníka

   V Londýne v samotnom srdci Anglicka v jednom utajovanom dome, ktorý poznalo len niekoľko čarodejníkov sa radili štyri postavy.

   „To nemôže byť pravda“, Macgonagalová nemohla uveriť tomu čo teraz počula, o nič lepšie neboli i tí druhý.

   „Severus, hovoríš naozaj pravdu ?“, Tíchošľap i on nechcel uveriť.

   „Veď vám hovorím pravdu Albus. I ja nemôžem uveriť čo sa tam stalo. Temný pán bol veľmi nahnevaný, šťastie že som odtiaľ odišiel hneď, pokým ma nevidel. Neviem ako by to skončilo“, Snape bol plný obáv aby ho pán nepotrestal. Nechcel zažiť znovu kliatbu cruciatus. U nich to bolo na dennom poriadku. Ten ktorý spravil aj najmenšiu chybu, bol potrestaný.

   „Dúfam že nám hovoríš pravdu, lebo neviem sa za seba zaručiť.“  Z tmy sa vynoril auror. „Albus, budeme musieť Harryho čo najrýchlejšie nájsť, ak ho Voldemort dostane, bude neskoro...“.

   „Ach Alastor, ty máš vždy pravdu, to by napadlo každého z nás. Pre Harryho je pripravený u pána zla temný osud. Neprežil by tam dlho.“, Macgonagalová už bola zúfalá. „Albus, čo vlastne budeme robiť, určite tu v Anglicku nie je, ináč by sme ho už dávno našli“.

   „Minerva, budeme sa musieť spojiť s našimi dávnymi priateľmi z iných krajín. Ony by ho mohli nájsť“, ustráchaný riaditeľ  chcel Harryho nájsť čo najrýchlejšie. Len on jediný vedel pravdu o Harrym.

   „Tak na čo čakáme !!!“, skríkol Sírius na všetkých. Už bol nedočkavý, kým dostane nové príkazy. 

   „Ty Sírius, budeš musieť ostať tu v dome. Ministerstvo po tebe naďalej pátra, hlavne teraz po tom veľkom incidente na oddelení záhad. Minister usilovne po tebe pátra. Vždy si myslí o tebe, že si zástancom Voldemorta,“ varovným pohľadom ho Dubledore káral a vyčítavo naňho hľadel do očí.

   „Nikto nepozná moju zvieraciu podobu, len vy traja a keď pripočítame  Lupina a Tonksovú, tak to budú všetci“, Sirius sa nedal nahovoriť, miloval nebezpečenstvo už od svojich študentských rokov, keď s Jamesom, Lupinom a Petrom chodili von za úplnku, mimo školský areál.

   „Sirius, vždy to je veľké riziko. Nechcem aby Harry stratil posledného príbuzného. Len ty si ostal jediný z jeho najbližšej rodiny“, Dubledore dobre vedel pravdu, ale nikomu to nemienil povedať.

  „Mne to je jedno, keď on zomrie, potom ja bez neho nedokážem žiť, veď on je ten posledný, čo po Jasmesovi a Lilli ostal. Len keby žili, neviem akoby sa báli oň ho. Ja musím nájsť a dosť !“, zakričal na všetkých, nemienil sa vzdať svojho plánu.

   „No vidím že ak inak nedáš, budeme sa musieť nejako dohodnúť“, Dubledore vôbec nechápal, že život jeho krstného syna je prednejší než jeho. Len keby Sírius vedel pravdu.

   „Dohodneme sa nejako, alebo tu budeme vaše problémy dookola počúvať. Už ma to prestáva baviť“, Snape už chcel odísť, ale zrazu sa riaditeľ zastavil.

   „Zadrž, tak dobre, všetci počúvajte. Ja navštívim svojho dobrého starého priateľa v Bulharsku. On bude isto vedieť či sa tam Harry niekde neobjavil. Tam ho poznajú všetci.  Minerva navštívi Francúzke ministerstvo a bude informovať ministra. Ty Severus, choď prosím ťa na naše ministerstvo informovať priamo ministra o vážnej situácii. On to bude chápať. Síce vieme aký je ale on je jediný ktorý nám môže pomôcť v tejto krajine“. Albus sa nachvíľu odmlčal.

   „A ja čo Albus, to mám tu sedieť na zadku, pokým niekto Harryho zabije ?“, nenechal sa Tichošľap.

   „Tak dobre Sirius, aj tak ti nemôžem brániť. Len ťa upozorňujem, aby si na verejnosti neukazoval svoju pravú podobu, lebo ministerstvo má oči všade“, posledný krát ho riaditeľ upozorňoval.

   Sirius sa nenechal odbiť, „veď ja viem, čo sa môže stať“.

   „Všetci dobrú noc a zajtra ako sme sa dohodli“, riaditeľ ich odprevádzal a o necelú minútu na ústredí Fénixovho rádu ostal len jediný muž.

   Tíchošľap bol krstný otec Harryho. Svoju prezývku dostal ešte za školských čias, keď sa tzv. Rokfortská záškodnícka štvorka naháňala po škole. Sírius si spomínal na tie dobré časy na Rokforte, kde nemusel riešiť také dôležité veci. Ale keď si spomenul na Petra, zradcu, ktorých predal temnému pánovi Potterovcov, kvôli strachu. On by radšej zomrel, aby sa im niečo malo stať. Len keby vtedy súhlasím aby bol on strážcom tajomstvo, ešte mohli žiť, a Harry by mal svojich rodičov.

   Vo svojich spomienkach blúdil i na horšie chvíle svojho života. Veľmi nenávidel tú spomienku, kedy ho chytili aurorovia a samotný minister ho odsúdil na doživotie v Azkabane. Nenávidel to tam. Keby nemal svoju psiu podstatu, určite by tam zbláznil ako tí druhý. Našťastie sa mu podarilo uniknúť. Len keby sa nemusel každodenne schovávať pred ľudmi.

   Sadol si do kresla. Plápolajúci plamienok ohňa ho za malú chvíľu uspal. Konečne už nemusel rozmýšľať nad tými všetkými starosťami.

   Vo Francúzku ležala o niečo väčšia čarodejnícka škola ako Rokfort. Pred niekoľkými minútami sa zobudili dvaja už skoro šestnásť ročný chlapci. Z ich krátkeho rozhovoru ich vyrušil veľký zástup čarodejníkov.

   Obaja nemohli uveriť že sem prišlo toľko ľudí. Neboli tam len profesori tejto školy i niektorý pracovníci Francúzskeho ministerstva.  Chlapci sa na nich vydesene pozerali.

   Jeden z pracovníkov ministerstva podišiel ku chlapcov. Začal im niečo rozprávať. Ale nanešťastie mu rozumel len Edward, lebo to bola jeho škola. Síce i on zazeral na toho aurora v tmavomodrom hábite ako zmyslov zbavený.

   Čarodejník až teraz zbadal, že mu všetci nerozumejú. Harry celú dobu nechápal o čom je reč. Tak to ten čarodejník skúsil inak. Nanešťastie poznal aj angličtinu, ale nevedel ju úplne používať, preto dával len krátke otázky.

   „Tak chlapci, kto ste a ako ste sa tu dostali“. Harry až teraz zbadal, že niektorý aurorovia na nich majú namierené prútiky. „Možno sa obávajú že im ublížim“, pomyslel si.

   „Ja sa volám Edward Renés Hawlard. No neviem presne ako som sa sem presne dostal, pokiaľ viem, že som sa z nejakých divných príčin dostal preč z pozemkov tejto školy“, Ed začal prednášať ale auror ho zastavil.

   „Veď mi vieme kto si, ale kto je on“. Teraz už celá skupinka ľudí zazerala na chlapca ktorý prežil.

   „Jjj ja som Harry James Potter“, začal veľmi pomaly hovoriť zo strachom. Nevedel čo si má myslieť, keď všetci naňho hľadia ako na vraha.

   „Ale čo by tu robil sám Harry Potter, neklam mi, i tvoja jazva môže byť podvrh. Takže neklam a povedz pravdu. Čo si urobil Edwardovi a kde si ho držal celú dobu, a kto sú tvoji priatelia“, zo zlostným hlasom zreval na čiernovlasého chlapca, len keby naozaj vedel pravdu.

   „Ale, ja som Harry....“,    

 „Čuš. Berte ho !“, rozkázal muž a trojica aurorov podišla k jeho postele a zobrali ho odtiaľ.

   Harry sa nemohol vôbec brániť. Bol veľmi slabý na to, aby sa aspoň jednému z nich ubránil. Keby mal svoj prútik tak by to vyzeralo preňho lepšie.  

   Ministerský pracovníci ho odnášali na silu preč z nemocničného krídla, všetci profesori nečujne na nich zazerali. 

   „Nieeeee, jaaa sooom naozaajjj Harryyy Potteeeeer !!!“, kričal s plných pľúc ako vládal. Ale nik mu nerozumel, len jedna osoba naozaj vedela, kto je on.

   Už po druhý raz za sebou sa dostal tam, kde nechcel, kde to naozaj nenávidel.