Vitajte na stránkach frízkeho koníka

   Práve bolo poludnie.  Na vysokej kostolnej veži hlásili hodiny dvanásť hodín. Dnes silno pražilo Slnko. Po celom historickom meste vládol poludňajší kľud.  Veľa ľudí vysedávalo vonku pred množstvom kaviarní a vychutnávalo si príjemnú atmosféru hlavného mesta. 

   Pred nedávnom skončil ďalší školský rok. Uprostred Júla ako každý rok sa tu schádzali veľké masy ľudí. Mnohý sem prišli len tak zo zvedavosti a jednodenný výlet ale mnohý z nich tu boli na prázdninách. Tuto všednú tvár Budapešti pozná každý obyvateľ tohto mesta, ale aj turisti, ktorý sa tu každoročne vracajú.

   Na jasne modrej oblohe sa zjavil sem tam menší belasý mráčik, ktorý nepokazil dnešnú atmosféru. Veď dnešný deň bol ako vystrihnutý z dákej rozprávky.

   Zostával mu už posledný náboj, náboj ktorý dokáže zničiť stvorenia, ktoré žijú len pre samotnú noc. Preto sú tak nebezpeční. Skoro tak dobrý ako on, ale ich počet je veľmi veľký.

   Celé ráno prespal. Nenávidí noc, ale hlavne ich, tí ktorý sa tak veľmi rýchlo rozmnožili. Jeho druh prežíva len v malom počte a sú každým dňom napádaný. Jeho sila sa nedá rovnať s ich. Noc čo noc musí unikať aby ho nedolapili.

   Stratil najbližších priateľov. Jeho rodina už nežila. Len keby dával lepší pozor na svoje tajomstvo. Len keby ho neprezradil svojej láske. Miloval ju ale ona ho napokon zradila, keď sa dozvedela tú krutú pravdu, kto je vlastne on.

     Prvé čo stratil bola jeho rodina. Tvár svojich rodičov vždy mal vo svojich spomienkach. Jeho brat sa stratil pred niekoľkými týždňami. I jeho sestra niekam zmizla. On ich už bral za mŕtvych. Nedokázal ich nájsť, nepomohli mu ani jeho výborné schopnosti, ktoré ho napokon zradili. Ostrý zrak vo dne i v noci, výborný čuch i sluch, na čo sú tie dary, keď mu nepomáhajú keď je treba.

   Svojich priateľov stratil len prednedávnom, síce sú to už päť týždňov ale on sa nedokázal od tej krátkej doby spamätať. Ostal posledný zo svojej svorky, zo svojho rodu. Už nikdy sa nedá vrátil tá najhoršia zrada ktorá mu napokon zmenila jeho doterajší život. Žil len pre slobodu, napokon ju stratil možno už natrvalo.

   Dravec naháňa korisť, po tento krát to bolo úplne naopak, korisť loví dravca. Je to síce mimo prírody ale je to čistá  pravda.

   Takmer celý mesiac sa musel skrývať pred nimi. Nemal už žiadne zbrane proti nim, len svoju zvieraciu podstatu, ktorá mu zostávala, mal ju vo svojich génoch, ktoré sa nikdy nedokážu zaprieť.

   Prečo práve ja ???

   Celý týždeň nevidel dennú oblohu. Po celý dlhý čas bol uväznený v chladných podzemných chodbách vlkodlačieho sídla. Dalo by sa predpokladať že je to ich hlavný tábor. Nič iné nevidel len holé steny. Na druhý deň po uväznený ho dali na iné miesto. Tento krát nemal okolo seba žiadne mreže.

   Na silu mu dali na krk veľmi zvláštny obojok. Nebol ako klasický, tento bol celý kovový z čudného chladného kovu. Bol lesklý ale striebro to nebolo, to by ho dokázalo po dlhšom čase usmrtiť. 

   Nenávidel to tu. Bol napevno pripútaný hrubou kovov reťazou o najbližšiu stenu. Nemal žiadny pocit stiesnená.

   Jedenkrát denne dostával potravu, preňho až príliš prirodzenú. Čerstvé surové mäso a to každý deň. Prvý deň bol prekvapený keď to skúsil po prvý raz. Nikdy pred tým to neskúsil, chutilo mu to. Aspoň doteraz sa nedozvedel pravdu, nevedel čo vlastne je.

   „Maxi, Maxi , o čo sa to vlastne pokúšaš ?“, kráľ vlkolakov sa nechápavo pozeral zo svojho trónu na svojho najbližšieho služobníka.

   Max vlastne Maximilián patril medzi najbližších. Bol vedúcim z jedných zo svoriek vlkolakov. I on počul ako sa jeho kráľ zhováral o tom vlkovi, ktorého majú uväzneného v samotných útrobách sídla. Pred dvoma dňami ho videl na vlastné oči sa trápi. Nemohol povedať že nie je oňho postarané.

   Gabriel sa rozhodol uplatniť ich starý zákon, zákon smrti. Nemohol sa prihliadať ako pripravoval svoj plán.

   „Správaš sa akoby si ho sám stvoril. Je to naozaj pravda ? Povedz, inak sa budeš pozerať priamo na jeho smrť, rezervoval som ti lístky v prvej rade, aby si všetko videl a potom mi nevyčítal že si z toho nemal nič.“

   „Nie to nemôžeš urobiť. Veď nevieme, kto to naozaj mohol urobiť. Prosím !“, kľakol si na kolená a sklonil hlavu. S jedným okom ho pozoroval.  V žiadnom prípade to nechcel dopustiť aby to urobil.

    „Gabriel, Max má pravdu. Musíme nájsť toho vinníka.“, ďalší  sa pridal, pozorujúc obidvoch ako sa hádajú.

   Gabriel sa zahľadel do jeho očí. „Thomas, to je jedno kto to urobil. Nakoniec aj taj budem musieť uplatniť naše staré zákony.“

   Tom len uhol pohľadom a rozhodne zakričal na svojho protivníka: „Ale ty to môžeš zmeniť, ty si kráľ“.

   „To si naozaj myslíš ?“, spýtal sa ho. Jeho pohľad znova spočinul na Maxa.

   V jeho pohľade bola vidieť také veľké rozhodnutie, ktoré by sa dalo i spočítať. Nečakal žiadnu povzbudzujúcu odpoveď od Gabriela. Síce bol jeho kráľ, ale nedal sa ničím ohradiť. On to mohol zmeniť, zmeniť osud všetkých.

   Nik netušil koho zajali. I on samotný o tom nevedel čo je zač. Osud si nikto nevyberá ale on si nás vyberie. Len mi dokážeme nájsť správny smer.

    „Tak už dosť !“,  v celej sieni zaznel ohlušujúci hlas. Kráľ si na seba vzal tentoraz celú pozornosť.  „Už ma nebaví sa s nikým dohadovať“, zúriť neprestával, všetko naznačovalo že sa to ešte vyvrcholí. Gabriel sa na malú chvíľu odmlčal.

   „Takže vy sa pokúšate ma prehovoriť. To sa vám vôbec nepodarí. Ja nikdy zásadne nemením svoje doterajšie príkazy !“, jeho hlas hrmel všade naokolo.

   „Jediný, kto tu rozkazuje som ja sám. Nik ma nemôže podceňovať a nesplniť môj príkaz. Dobre viete čo by som s vami urobil“, tento krát už miernejšie, ale v jeho hlase bol počuť ešte jeho hnev.

   „Tom !“, zakričal naňho. On sa od ľaku trocha strhol.

   „Áno p...“, ani to nedokončil keď ho znova zaskočil Gabriel.

   „Ty sám to urobíš. Do hodiny splníš môj príkaz. To zviera musí zomrieť !“, jeho autorita naďalej stúpala.

   „To nemôže !!!!“, Max zakričal s plných úst aby ho všetci počuli.

   „A ty“, ukázal naňho prstom, „ty sa budeš prizerať ako bude trpieť“. Max nemohol uveriť že je to pravda.

   „Nikoho nenechám aby sa takto neposlušne vyjadroval. To bude tvoj trest“. Gabriel sa postavil zo svojho miesta a povýšenecky odišiel z miestnosti. Vôbec sa neohliadal po nikom. Na tvári sa mu zjavil škodoradostný úsmev. Vždy zastával staré tradície, ktoré nikdy nechcel meniť, preto prežili až do dnes. Prešiel bránou a z veľkým buchnutým za sebou zavrel dvere.

   „Vidíš čo som vám hovoril. Mali ste držať jazyk za zubami a vôbec nič nehovoriť. Jemu sú ty vaše názory ukradnuté“. S tieňa miestnosti sa zjavila vysoká postava. Na prvý pohľad by ste predpokladali že je to nejaký upír, ale on nebol. Patril medzi najstarších z ich rodu, ale vôbec na to nevyzeral. Bol premenený ešte veľmi mladý, keď nemal sotva osemnásť rokov.

    „Sam, prečo by sme mali mlčať keď mi hovoríme pravdu ?“, Tom sa ho neveriacky opýtal.

   „Buďte radi, že vám nedal trest za tú opovážlivosť voči nemu. Málokto sa mu postavil napriek, aby to mohol ešte teraz rozprávať“.

   „Svoj postoj nikdy nezmením“, Max stál za svojím rozhodnutím. Ale musel uznať že ho Gabriel nijako nepotrestal, ale na druhú stranu ho nenávidel za to čo im rozkázal.

   Nadišiel čas, čas ktorý im rozkázal ich kráľ. Ubehla takmer hodina, ktorú im Gabriel dal. Teodorov život sa už krátil. Ubiehali mu posledné minúty, či skôr sekundy jeho posledného života, ktorý mu niekto nevedomky daroval.

   Tri postavy obkolesili miestnosť či skôr halu, kde bol Teodor nasilu chytený. Pobiehal sem a tam, ceril svoje tesáky a silno vrčal. No nič nepomáhalo.

   Všetci mlčali. Nejavili žiadne známky strachu. Stáli tam zo skolenými hlavami v smútky. Tom držal vo svojich rukách zbraň, v ktorej mal len jeden náboj ktorý patril Teodorovi. On to musí urobiť, i keď to nebude správne. Príkazy sa vždy musia plniť. Buď to zviera alebo on.

   Strelná zbraň sa leskla  žiari horiacich fakieľ, ktoré boli rozmiestené v rohoch miestnosti. Všade naokolo bola dusivá, až skôr temná alebo strašidelná atmosféra. Zápach ktorý tu vládol by každého človeka omámil, ale oni neboli normálni ľudia.

   Zdvihol zbraň. „Musím to urobiť. Nedá sa nič robiť. Prečo práve ja“.  

   Teodor mal svoj osud už spečatený. Tom odratúval posledné sekundy, ktoré mu zostávali urobiť jeho prácu. 

   „Sedem, šesť...“, zamyslel sa do seba, „tri, dva, jeden ........“

   Nezostávalo mu už nič iné. Tasil zbraň. Namieril si ho na cieľ. Ted už prestal pobehovať naokolo, akoby tušil čo bude teraz nasledovať. Pozeral mu priamo do očí. Akoby hovorili: „prečo ?“.

   Už sa nezamýšľal nad svojím konaním. Musel to urobiť. 

   Celým sídlom zaznela ohlušujúca rana.

   Usmrcujúca guľka vyšla zo  zbrane, mierila do svojho vopred určeného cieľa.