„Sam, kde si nevidím ťa“. Silný výkrik preťal pokojný nočný kľud. Päť postáv veľmi pomalým krokom prehľadávalo starý les. Už niekoľko dní sa museli predierať týmito končinami. Ale toho koho neustále hľadali im vždy o vlások unikol.
Všade bola tma. Túto noc nesvietil vôbec Mesiac, lebo bol Nov. Na čistej oblohe sa trblietalo nekonečné množstvo hviezd. Ten kto ich poznal sa nikdy vo svete nestratil, i keď krajinu vôbec nepoznal.
Jeden z nich sa zakrádal ďalej o niekoľko desiatok metrov ako jeho štyria druhovia. Už ho to vôbec nebavilo. Mal len jedinú myšlienku: „Konečne ho nájsť a namieste ho umučiť k smrti.
Len pred niekoľkými týždňami ho vyvraždili takmer celú rodinu ich úhlavných nepriateľov.
Tak ich nenávidel. Vlkolaci boli preňho ako nejaká pliaga. Jeho druh zabíjali od nepamäti.
Túto noc kráčal vzpriamene . Keby vedel ako je blízko k svojmu cieľu.
„No tak, kde si ?“, ten istý hlas znova zaznel. „Nemáme čas do rána“ Preňho známi hlas naliehal. Počul ho veľmi dobre, i keď bol od nich vzdialený vyše päťdesiat metrov. On sám mal výborný sluch, ale i zrak, keďže v noci videl takmer každý detail pri ktorom nepotreboval žiadne iné svetlo. Len v noci sa mohol vonku pohybovať, lebo cez deň by dlho neprežil.
„Niekde tu musí byť, dám za to i svoj život“ Ďalší hlas zaznel ale to už bol druhý z ich skupiny.
„George, prosím ťa, aby si to nakoniec nemusel urobiť“. Jacob žil už mnoho storočí. Mal s tým druhom nemalé skúsenosti. Nielenže ich sám zabíjal ale väčšinou si užíval ich trápenie pred samotnou smrťou. Veľmi rád ich mučil. Patril medzi najsilnejších z ich rodiny, ktorá mala niekoľko desiatok členov. Patril k skupine, ktorá mala za úlohu nájsť a zlikvidovať vlkolakov, lebo pre nich to boli len jediný najsilnejší nepriateľa, vôbec sa nebáli ľudí.
„O niekoľko minút bude polnoc“, zakričal na všetkých Samuel, tak hlasno aby ho bolo počuť.
Celá skupina z rýchlila do kroku. Zostávalo im do konca tejto noci len štyri hodiny. Boli veľmi blízko k svojmu cieľu, ale i blízko tomu, kde by sa nemali za žiadnych okolností približovať.
Zobudil ma nejaký hlas. Zostávalo mi do konca svojho cieľa necelých tridsať kilometrov. Už utekám vyše mesiaca. Skoro vždy sa veľmi blízko priblížili tí, pre ktorých som musel prejsť takmer celú krajinu aby sa sem dostal. Len dve hodiny do Gabrielovho sídla, aby som sa zachránil.
Ten hlas veľmi dobre poznám. Niekoľko krát som ho z veľmi blízkej diaľky počuť, i zo samotným majiteľom hlasu som sa stretol medzi štyrmi očami, vtedy ma zachránila len veľmi malá náhoda že svitalo a on musel veľmi rýchlo odísť do úkrytu aby mu neublížilo ranné Slnko. A od vtedy utekám čo najďalej.
Rýchlo som sa spamätal z malého šoku. Zatriasol som hlavou, aby mi odišli spomienky z predchádzajúceho života. „Už nikomu nepatrím. Mám len jediný cieľ, uniknúť im a s pomocou Gabriela ich zabiť a pomstiť svoju rodinu a rod. Zostal som posledný z kráľovského rodu po Gabrielovi. Môj otec bol jeho brat a on mi dal nový život i rodinu, ktorú som po druhý raz v živote stratil.“
Bol som už dva týždne vo svojej vlčej podobe. Musel som sa premeniť na obyčajného vlka, aby som nerobil žiadny rozruch v okolitých lesoch, keby ma náhodou zbadal dajaký hájnik či náhodný turista. Našťastie týmto lesom sa každý vyhýbal, lebo pre mieste obyvateľstvo bolo ako prekliatie. Ten kto tu vkročil sa nemusel vrátiť živý.
Postavil som sa na svoje štyri laby. Keby ste ma videli, určite by ste povedali že som obyčajné zviera. Vlci v týchto lesoch žijú od nepamäti ale vlkolaci sa tu nasťahovali len pred necelými päťdesiatimi rokmi do starého sídla.
Vo vzduchu som cítil veľmi zvláštny zápach, až neznesiteľný pre mňa, lebo ja som vlkolak. Pach som poznal až príliš dobre. Znova som zavetril. Studený nočný vzduch sa mi vtieral cez môj dobre vyvinutý čuch. „Sú veľmi blízko“.
Spravil som niekoľko krokov vpred, no v tom som začul neďaleko mňa prasknutie malej halúzky, ktorá sa tam niekde povaľovala po zemi v hustých kríkoch. Svoje vlčie uši som nasmeroval tým smerom, odkiaľ som počul ten podozrivý zvuk.
Ten hrozný pach sa mi vryl do hlboko do nosa. „Znova on. Už ma prestáva baviť. Keby nebol sám už to sním dávno skončím.“
„Tak to nie“. Rozbehol som sa vpred, no nepoužil som svoju silu, aby som im hneď unikol. Nemal som veľa síl, lebo dva týždne som nič nemal v tlame. Nemohol som sa premeniť. Svoje oblečenie som už dávno stratil. Keby som pobehoval nahý, určite by ma niekto veľmi rýchlo zbadal.
Moje oči v noci žiarili jantárovou farbou, no v ľudskej podobe som ich mal čierne. Nikdy by ma nespoznali ako človeka, ak by ste ma videli vo zvieracej podobe.
Telo vlka som zbožňoval. Niekoľko rokov som žil len pre pohyb, slobodu. No vtedy som nevedel že oni exitujú, tie žijúce mŕtvoly, ktoré bez krvi nedokážu žiť dlhšie než týždeň. Pre ľudí sú veľmi nebezpečný a vtedy som spoznal prečo mi existujeme. Našou úlohou je chrániť ľudí pred nimi.
Svoju vlčiu podobu som bral ako nevšedný dar, ktorý som si veľmi rýchlo zamiloval. Tú slobodu, keď studený nočný vietor vám veje popri hlave. Rýchlosť akou som mohol behať, silu ktorú som dostal a vedel ju využívať, no nenávidel som krv, pachuť a vôňu krvi. Neviem prečo som to nemohol vystáť i keď som bol vlk.
„Tam je“, Sam zakričal na všetky strany. Počuli ho všetci a o niekoľko sekúnd sa k nemu priblížili.
„Kde si ho videl“, opýtal sa jeden z nich. Pri tom sa všetci obzerali všetkými možnými svetovými stranami aby uvideli aspoň najmenší náznak že tu on bol, alebo že tu ešte je.
„Aha, tam !“, George ukázal rukou. Necelých sto metrov od nich žiarili v tme jantárové vlčie oči, ktoré sa rýchlo vzďaľovali od nich.
Pripravili si svoje zbrane. V tej tme by ste videli ako do nich dávajú strieborné guľky, ktoré dokážu vlkolakov nielen poraniť ale ich zabiť.
Samuel sa rozbehol za vlkom, ktorý sa snažil skryť v hustom v lese. Mal veľmi malú šancu uniknúť pred svojimi nepriateľmi.
„Nestojte tam ako prikovaný, lebo nám ujde !“, na to sa všetci rozbehli sa ním, predsa si nenechajú ujsť svoju korisť.
Päť členná skupina sa veľkou rýchlosťou približovala k vlkovi, ktorý sa pred nimi snažil ujsť. Nemal žiadnu šancu na prežitie, alebo ... ???
„Už ma majú“. Musel zabrzdiť, lebo sa pred ním zjavil George, ktorý mal namierené zbraň, pozeral sa priamo do jej vnútra, no našťastie v nej uvidel to čo ho dokáže zabiť veľmi rýchlo.
Zastal som. Nemohol som ďalej. Moje sily rýchlo ubúdali. Nemusel som čakať ani desať sekúnd pokým ma všetci obkolesia.
I ostatný štyria na mňa mierili tými istými zbraňami. No nechcel som zomrieť za žiadnu cenu i keď som chcel pomstiť moju rodinu.
Vyceril som svoje biele nabrúsené zuby. Bol som pripravený sa brániť za každý prípad, i keď by som použil svoju posledné zvyšky síl. Ak by ste ma teraz videli, možno by ste pochopili prečo mi vlkolaci sme nebezpečný, keď nás podráždite. Moja srsť už bola naježená. Určite som vyzeral hrôzostrašne, lebo jeden z nich sa bojácne mykol. Dúfam že si aspoň on uvedomil že sa budem brániť za každú cenu. Nenávidel som ich do konca svojich kostí.
„Sam, vydaj konečne rozkaz“, Erik sa už nemohol dočkať kedy ja budem musieť trpieť.
„Ja budem prvý, kto si s ním užije“, zakričal na všetkých štyroch, i oni vyzerali tak isto blede.
„Dúfam že nie je na chlapcov, keď sa tak tvári“, pomyslel som si. Škoda že mi neostávali sily, aby som sa mohol premeniť naspäť na človeka. Moja zúrivosť dosiahla poslednej hranice. Z mojej tlamy kvapkalo more slín na mäkkú zem, určite by ste zazreli i nejakú penu ktorá sa mi tam tvorilo v kútiku. „Žeby som bol besný ? To určite nie, to by som o tom vedel.“
Zahnal som sa za tým, ktorého najviac nenávidím. On mi na oplátku dal medzi oči hlavňu svojej pušky. A teraz som sa mohol báť o svoj život, no nebolo to po prvý raz. Ja som len trocha zakňučal a stiahol som sa, aj tak sa všetci priblížili. Nakoniec neboli od do mňa ďalej viac ako jeden meter.
Zostávala mi posledná možnosť, ktorý by mi mohla pomôcť. Síce nebol žiadny spln Mesiaca. Svoju hlavu som zdvihol k nebesiam a hlasito som žalostne vil, o pomoc.
„Dúfam že mi niekto príde na pomoc“. Prestal som i aj tak mi nič iné nezostávalo.
Zaznel hlasitý výstrel. Neviem kto to urobil ale ucítil som náhly úbytok síl. Niečo mňa trafilo.
„Nemusím hádať čo“. Ucítil som vôňu svojej vzácnej krvi. Musel som si ľahnúť na zem, bolesť sa síce nezväčšovala, ale striebro sa mi veľmi pomalým tempom dostávalo do všetkých častí môjho tela.
Zúfalo som sa pozrel na celú skupinu upírov. Na ich tvárach som uvidel hrôzostrašný úsmev. „Ony sa mi smejú, ony si užívajú moje trápenie !!!“. Veľmi slabo som kňučal a dúfal že mi príde niekto na pomoc.
Minúty sa veľmi pomaly vliekli, akoby nemali konca kraja. Čakal som na svoje vyslobodenie, svoju smrť.
Po dlhých desiatich minútach som začul hlasité vitie, ktoré sa rýchlo približovalo ku mne. Vedel som kto to bol.
Moja hlava poklesla na studenú zem. Pred tým než som stratil svoje vedomie som zazrel len veľké čierne tlapy, ktoré stály predo mnou.
Ted sa zobúdzal, z toho najhoršieho sna, ktorý by si nikdy nedokázal predstaviť. Videl sa ako je mŕtvy, videl svoje zohavené nehybné telo.
Otvoril ťažko svoje viečka. Prvé čo zbadal bol veľmi vysoký kamenný múr, ktorý sa tiahol po celom pozemku. Nikoho nevidel, i keď zdvihol svoju hlavu zo zeme. Trocha si poobzeral svoje telo. Mal ho v takom istom stave ako si pamätal.
„Čo tu preboha robím, veď som bol mŕtvy ?????“
Komentáre
Alcore,
Acore,
Milan
U Milanových komentú je uveden čas o hodinu víc, jak je u nás. Nevědel jsem, že na Slovesnku je čas posunutý.