Vitajte na stránkach frízkeho koníka

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

7. Neočakávané

Pridávam po dlhšej dobe novú kapitolu. Bohužial bývam v penzióne a pracujem až do večerných hodín v Nitre, tak nemám toľko času na písanie. Ale sľubujem, pokiaľ budem mať trocha času, budem pokračovať v písaní.
   Zobúdzal sa zo svojich snov. Na všetko si veľmi dobre pamätal, najmä posledné okamihy pred tým než ho niekto poslal do ríše snov.
   Ten prvý muž sa neustále približoval k jemu. Do krvi sa dostával veľké množstvo adrenalínu i napriek bolesti dokázal veľmi rýchlo vstať. Vzdialenosť oboch postáv sa veľmi rýchla krátila. Zostávali už posledné metre. Prestal ovládať svoju myseľ, či skôr svoju vlastné telo, ktoré mu doteraz patrilo. Niečo sa v jeho vnútri postavilo vpred. Príroda všetko urobila zaňho. Nad jeho dušou prevládli inštinkty.
   Postavil sa i naprieč svojim zmyslom. Vyceril svoje belasé zubiská a bol pripravený zaútočiť. „Nie to predsa nechcem“, namiesto slov bol počuť len akési hučanie, pre nie koho vrčanie. Tento raz on spravil prvý krok vpred. Muž zastal. Jediné čoho si nevšimol bolo že ho obkolesili zo všetkých strán. 
   Tyč v malým hákom sa mu závratnou rýchlosťou približovala k jeho nebezpečnej tlame. Vtedy vo svojej duši dostal hrozný strach ale od tej chvíle si už nič nepamätal.
   Už bol úplne pri vedomí, kým si prehral všetky udalosti.
   Začal si obzerať priestor v ktorej sa ocitol. No už nebol uprostred lesa, kde predtým stratil vedomie. Ocitol sa vo veľkej priestrannej miestnosti.
   Prvé čo zbadal boli veľké staré historické hodiny s kyvadlom. Odbíjali práve osem hodín večer. Mesačný tieň dopadal spoza dlhých špinavých záclon. Poobzeral sa po okolitom nábytku. Všetko tu bolo veľmi zastarane, akoby sa tu zastavil čas na viac ako sto rokov. I majestátny perzský koberec bol i tiež pod nánosom hrubého prachu a špiny.
   Uvedomil si jednu základnú skutočnosť. Nepozeral sa po celej miestnosti ako keby bol voľný. Ale on bol uväznení v oceľovej klietke. Celú tu dlhú dobu, keď si všetko obzeral ležal na kovovej podlahe. Nebola mu zima, ba ani horko. Jeho organizmus sa už dokázal prispôsobiť v akékoľvek prostrediu. Z čudných príčin ho nič nebolelo. Po veľmi dlhom čase nepociťoval žiadnu únavu. Všetko vyzeralo akoby ho niekto dal do iného tela. Bol ako vymenený, už žiadna bolesť.
   Začul kroky, ktoré sa približovali ku dverám k tejto miestnosti. Mosadzná kľučka sa pohla. Ťažké dubové dvere sa otvorili. Dnu vkráčala postava, ale kvôli svetlu, ktoré prichádzalo z vedľajšej haly nezbadal o koho to ide. Až teraz, keď stál tvárou tvár k nemu.
   Áno, bol to ten istý muž, ktorého videl dnes ráno. No nebol sám. Bol tam i niekto iný, ktorého nikdy nepoznal.
   Prostredie v miestnosti bolo veľmi pochmúrne. Nič nenaznačovalo že by tu niekto býval, či sa vôbec zdržoval. Ale opak bolo pravdou. Keby ste sa pozreli z vonka na túto budovu, určite by vám pripomínala staré vidiecke sídla, v ktorých by bývali vaši starý rodičia. Celý dom bol postavený v renesančnom štýle. Bol obrovský, zložení z ako keby z niekoľkých častí naraz. Pri dome sa nachádzala veľmi veľká záhrada, porastená mohutnými krami, sem tam bol vidieť i nejaký postarší strom, ktorý sa týčil ponad celou záhradou. Veľmi veľa vecí by sa dalo zmeniť. Celé okolie pozemkov vyzeralo majestátne. Nasvedčovalo to len k jednému. Určite tu žili zámožný ľudia, s veľkým personálom.   
    Neďaleko rozľahlých pozemkov by ste zbadali širokú rieku, ktorá sa tiahla od východu na západ. Bola veľmi pokojná. Žeby sa na tomto mieste zastavil čas ?
   V ďalekých končinách sa rozprestieral ten nekonečný les. Ponad rozľahlé lesy sa týčili vysoké hory k modrým nebesiam. Zasnežené vrcholky kopcov sa trblietali v žiariacom svetle zapadajúcom Slnku.  Ich lúče pretínali celú krajinu.
 
    Zviera sa pozeralo priamo s očí do očí k svojmu protivníkovi, tomu, komu sa snažilo utiecť. Nemohol to vôbec vystáť. V jeho očiach nezbadal žiadnu nenávisť, ale dáke priateľstvo. Zazrel tam nehu ale i cit. Keby sa pozrel ešte hlbšie do jeho duše nazrel by do jeho spomienok, ktoré boli väčšinou zlé, určite by sa našli i také, na ktoré si veľmi rád spomenul.
   I on dostal ten istý dar pred niekoľkými desiatkami rokov. On to chápal ako nočná mora, prekliatie či zlá nočná mora. Musel sa s tým naučiť žiť až po koniec svojho života, no pokiaľ niekedy skončí. Dar či najhoršie prekliatie ho sprevádza už od mladosti. Nikomu nikdy nehovoril svoju pravdu ako sa vôbec začalo.
 
   Teodor konečne odvrátil svoj zrak od toho tajomného muža. Prezrel si i toho druhého. Ten bol lepšie oblečení.
   Obaja nezmámi nevyzerali ako bežní ľudia. Veľa sa líšili od tých, ktorých vždy poznal. Ich črty tváre boli veľmi drsné. Ich tmavé obočie neprezrádzalo nič dobré. Vyzerali väčší ako bežný ľudia. Vôbec ich nemohol porovnávať s nikým, ktorých poznal.
   
   Prestal vnímať svoje pocity. Konečne sa po dlhom čase v vrátil do reality. Poznal dobre svoju situáciu, v ktorej sa ocitol. Nenašiel žiadny spôsob úniku.
 
  

Prekliatie alebo dar ? dokončená | stály odkaz

Komentáre

  1. ....
    tato kapitola je velmi pkena, uz sa tesim na pokracovanie
    publikované: 13.01.2009 19:04:03 | autor: Alexia (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014