Vitajte na stránkach frízkeho koníka

Pred niekoľkými minútami sa zobudila a vstala z postele. Ako každé ráno už pol siedmej začala chystať raňajky, nielen pre seba ale i pre svojho domáceho miláčika. Už niekoľko rokov žila o samote len so svojim psom, ktorého našla pred piatimi rokmi vonku ešte ako malé šteniatko. Vždy jej robil spoločnosť. Vôbec nikdy nešla sama von bez neho. Dala mu meno Jack, podľa autora jednej knihy, ktorú mala veľmi rada. Jack nebol veľký, ešte vždy vyzeral akoby patril medzi tých najmladších. Jeho vek vôbec nebol vôbec badať. Piesková srsť vyzerala na ňom elegantne, no vôbec sa nepodobal bežným psom. Zelenkasté oči prezrádzali to, že k druhu za ktorého jeho pani pokladala nikdy ani zďaleka nepatril. Mal veľmi miernu povahu. Ku každému človeku sa správal radostne a poskakoval ako malé šteňa. Jeho majiteľka sa volala Elizabeth už nepatrila medzi najmladšie. Nedávno oslávila svoje osemdesiate narodeniny. Na svoj vek dokázala veľa vecí. Nikdy jej nikto nemusel pomáhať. Svoj život mala rada taký ako je. Zažila i tie najťažšie časy, kedy celá krajina upadala ale i vtedy keď sa takmer všetko dostalo do normálu (záležalo v akom zmysle). Od nepamäti bývala na okraji Londýna, či skôr čo z neho ostalo za tie dlhé roky. Veľa vecí sa zmenilo, ale dozaista by ste to mesto už nespoznali. Žiadne historické či nákupné centrá. Všetko bolo opustené alebo zničené. Ale aj tak tu žilo takmer pol milióna ľudí. Mesto patrilo ešte medzi tie najväčšie vo Veľkej Británii. Doprava bola obnovená do všetkých kútov krajiny, ale štátne orgány už nejestvovali. Všetko riadila len malá skupina vyvolených no ona k nich nikdy nepatrila. Žila všedným a jednoduchým životom od svojho detstva. Ostala sama. Len pred niekoľkými rokmi stratila svojho milovaného manžela. I napriek tejto straty sa dokázala zmieriť. Jediným spoločníkom bol ten pes, pre ňu to bolo skôr šteňa. Takto začínalo každé ráno, deň za dňom. Dni ubiehali veľmi pomaly. Elizabeth mala niekedy pocit že čas sa na malú chvíľu zastavil, no vždy opak prezrádzali vyvesené hodiny na stene na kuchynskou linkou. Jack už keď mal ako malé šteňa bol veľmi prítulný k ľudom. Nik nikdy netušil čo je zač. Nedával najavo svoju pravú tvár, ani on tešil že patril k inému druhu. Od narodenia si myslel že je obyčajná mestský pes, ktorých nájdete po celom meste. Dni ubiehali zvyčajným tempom. Jeden deň prešiel a druhý hneď nadišiel. Vôbec nič nenasvedčovalo tomu, že sa obom niečo stane. Neprešiel ani mesiac kedy by si na ten deň Jack nespomenul. On bol jediný, ktorý jej mohol pomôcť. Ako každé ráno sa nič nezmenilo. Elizabeth vstala z postele už pred siedmou hodinou ráno. Dnes sa cítila úplne inak. Nedokázala by to vôbec vysvetliť, niečo nebolo v poriadku už keď vstávala z postele. O niekoľko minút pripravovala raňajky pre seba a niečo i pre svojho domáceho miláčika. Vedela veľmi dobre, že má rád kuracie mäso, síce mu ho nedávala často, ale dnes bol na to deň, i keď vôbec nechápala prečo. Jack už čakal na svoju misu. Elizabeth ju zobrala do rúk a obrátila sa k nemu. Jack na ňu vyskočil a tým ju zhodil na zem. Z rúk jej spadla misa, ktorá sa ihneď rozbila po dopade. On vôbec nechápal čo sa robí. Jeho pani odrazu prestala dýchať a hýbať sa. Ako každý pes sa na ňu postavil a niekoľko krát jej olízal tvár a ona na to vôbec nereagovala. Už konečne tušil že sa niečo zlé stalo. Najprv si myslel že je to nejaká hra, ale on sa úplne mýlil. Elizabeth pred jeho očami zomrela. Síce kňučal, aj pár krát zabrechal, ale nik ho vôbec nepočul. On sa napokon schúlil čo najbližšie k nej a bez prestávky kňučal, a veril že je to zlý sen.