Vitajte na stránkach frízkeho koníka

   Bolo ráno. V malej veľmi tmavej miestnosti, ktorá sa nachádzala v podzemných priestoroch veľkého sídla ležali dve malé postavy. Dnes už tu bol dva dni. Ten krátky čas čo tu strávil pre Harryho sa zdalo ako večnosť. Vôbec nič nejedol ani nepil.

   Celé telo mu bolelo. Včera musel znášať utrpenie a bolesť, ktorú ešte nikto nezažil. Jeho hlavný nepriateľ ho uväznil v tomto sídle a mučil ho. I dnes by nemala byť výnimka.

   Ukrutná bolesť ho sprevádzala po celú dlhú noc. Nemohol vôbec spať, preto ešte bol viac ako včerajší deň viac unavený. Po celú noc rozmýšľal o druhom človeku, ktorého stretol už prvý deň, keď ho uniesli, ležal necelé tri metre od neho, i on už zažil to isté mučenie, len jediný rozdiel ho líšil od Harryho, on tu bol viac ako päť dní zavretý. „Je naozaj môj brat ?“. Túto jedinú otázku si kládol túto noc.

   Minulý deň sa dozvedel od svojho brata o ktorom sa dozvedel len ten deň. Žil celú dobu na juhu Francúzka. Žil v adoptívnej rodine. I jeho rodičia boli čarodejníci. Pracovali na Francúzskom ministerstve na oddelení čarodejníckeho práva a uplatňovania zákonov. Mal i jedného súrodenca, nevlastného brata.

   Obaja začuli blížiace sa kroky ich cele. O málo sekúnd na to prestali a otvorili sa dvere. Vo dverách sa objavili dvaja muži v dlhých čiernych hábitoch. Vošli do vnútra. „Potterko, dnes sa s tebou rozlúčime, pozveme i tvojho nového kamarádička“. V tej žiary, ktorá dopadala do miestnosti vôbec  Harry nezbadal kto prehovoril. Nevidel nikomu do tvárí, len hlas niekde počul, zdal sa mu veľmi známy.

     Až teraz zbadal ich vytiahnuté prútiky. „Takže panstvo, stávať a ideme“, zavelil jeden z nich. Horko ťažko sa chlapci postavili, šli vpred a cestou ktorou im ukázali. Kráčali veľmi dlho. Cesta do najväčšej miestnosti v sídle im trvala ako večnosť.  Dlhých desať minút obaja chlapci kráčali, akoby to bola ich posledná cesta.

    Vošli do veľkej miestnosti, videli  že okrem divného trónu tu nebol žiadne iné zariadenie. Nachádzalo sa tu veľké množstvo čierno zahalených postáv. Harry so svojim bratom sa postavili do prostred miestnosti.

   „Ale, ale. Vitaj mladý Potter. Dnes som si dovolil pozvať toho nového kamarátka“, strašidelne sa usmial na celú miestnosť. „Tak ako tvoji drahý rodičia i ty skončíš ako oni. Tak to zakončíme duelom. Dúfam, že si nezabudol  ako postupovať v dueli. Dnes s tebou skončím natrvalo. Ten tvoj kamaradiček ťa bude celú dobu sledovať ako umieraš a budeš prosiť o to aby som ťa zabil.

   Obaja chlapci neváhali a zdvihli prútiky, ktoré ležali pri ich nohách. Harryho brat mal o niečo kratší prútik. 

   „Crucio“, temný pán zreval a červený záblesk sa vpil do Harryho. Ostrá bodavá bolesť sa niesla celým telom. Dnes bola bolesť silnejšia ako včera, jeho brat sa musel prizerať ako on spadol na kolená od hroznej bolesti.

   „Ja sa nebudem nikdy k tebe klaňať, zlo nikdy nezvíťazí.“ Zakričal Harry z posledných síl, bolesť sa ešte stupňovala a temný pán sa radostne usmieva. Edward mu nijako nevedel pomôcť.

   „Experliamus“, jeho kúzlo letelo priamo k Voldemortovy, ten len mávol druhou rukou a kúzlo odklonil. Ešte vždy mieril prútik proti Harrymu. „Ale čo to, že by si Potterov kamarádiček zaumienil mi nejako ublížiť?“. 

   „Nechajte ho, veď vám nič neurobil“, vystrašený Edward zakričal. „Ale urobil, kvôli nemu som stratil svoju moc na niekoľko rokov, teraz s tebou skoncujem“, oponoval temný pán a vyslal na Edwarda najhoršie kúzlo z čiernej mágie „Avada Kedavra“, zelený lúč svetla mieril priamo naňho ale nemu sa podarilo rýchlo uskočiť.

   „Ty sa vieš aj hrať ?“. Voldemort prestal mieriť prútikom na Harryho, hrozná bolesť už skončila. Bol veľmi vysilený. Pozbieral posledné sily a vstal. Nechcel sa len tak vzdať, radšej by zomrel s hrdosťou.

   „Už ma to prestáva baviť, najprv pôjde Harry a potom ty“, ukázal chudým, ktorá vyzerala ako biela kosť na jeho brata.

   „Avada Kedavra“, tentokrát kúzlo mierilo na Harryho. Spomenul si čo sa stalo pred rokom, keď bol na cintoríne „Expelriamus“, z jeho prútika vyletel červený záblesk a kúzlo zastavilo zelený lúč svetla.

   Ostatný smrťožrúty nelenili a ony sa tiež už konečne zapojili do bit vi. Z tridsiatky mužov, ktorý stály obďaleč sa pridali piaty aby pomohli svojmu pánovi. Všetci vyslali to isté kúzlo „Ani hnúť“ Modré lúče svetla leteli na Edwarda, ten zareagoval len jediným kúzlom, na ktoré si hneď spomenul „Eris maxima“, toto kúzlo sa naučil vo svojej škole vo Francúzku, keď študoval zakázané časti knižnice.

   Pred ním sa objavila modrastá stena, ktorá kúzla pohltila.

   Harryho a Voldemortove kúzla, ktoré sa spojili vyvolali akúsi hmlu, ktorá sa rozťahovala po celej hale.  Harry kŕčovito zvieral svoj prútik, už mu neostávalo veľa energie, aby ho protivník zdolal.

   Jeho brat, ktorého zatiaľ chránil modrastý štít, si uvedomil že Harry potrebuje pomoc. Do jeho vyčarovaného štítu narážali neodpustiteľné kliatby. Štít všetky kúzla zadržal.

   „Kornex maxa“, nečakal pokiaľ porazí Harryho. Biely blesk z ničoho nič zasiahol temného pána. Spojenie prútikov sa prerušilo a on spadol v bezvedomí na tvrdú zem. Už o sebe nevedel, konečne sa nachádzal vo vytúženom bezvedomí.

   Temný pán sa zatriasol. Ešte nik ho tak ľahko nezasiahol žiadnym kúzlom, ani tým najťažším.  Pozrel sa na toho, ktorý mu spôsobil menšie rany na tele. Zbystril zrak. Len šestnásť ročný chlapec mu ublížil. Ani sám Dumbledore ho nedokázal len tak zastaviť na prvý pokus.  Už sa chystal poslať naňho kúzlo smrti, protivník sa rozbehol k Harrymu.

   Edward hľadal známky jeho života. Harryho ťažký dych nasvedčoval tomu že ešte je medzi živými. Niečo ho napadlo. Jedinou záchranou videl len v tom že musia ujsť. Bratovi chcel zo všetkých síl pomôcť. Pri jeho nohách zbadal Harryho prútik. Zobral ho hneď do rúk.

   Strčil si ho do svojho roztrhaného hábitu. V kapse nahmatal pergamen. Neváhal a hodil ho na zem. Vyslal na pergamen kúzlo „portus“, síce ho ešte nikdy nepoužil, ale v jednej knihe sa dočítal ako sa má vyčarovať prenášadlo.   

   Smrťožrúty sa konečne dostali cez jeho štít, ktorý ho chránil. Rozbehli sa za chlapcami. Voldemort sa k nim blížil pomalým krokom. S veľkým záujmom sledoval ako sa snaží uniknúť.

   Harryho brat pri vyčarovaní prenášadla myslel na miesto, ktoré mal toľko rád. Jeho škola. „Dúfam že sa mi to podarilo“, pomyslel si v duchu. Voldemort namieril ruku s prútikom. Nečakal pokým obaja zmiznú a vyslal „Avada Kedavra“, už posledný raz tento deň. Čakal netrpezlivo pokým kúzlo zasiahne svoj cieľ.

   Edward sa zohol, rýchlo chytil svojho brata a zvolal na celú sieň „accio“, pritom myslel na prenášadlo.  Hlasité „puk“ a už ich nebolo.

   Kúzlo smrti narazilo do najbližšej steny. Ani smrťožrúty nestihli zareagovať. V stene sa objavila veľká diera. „Nieeee, zase !!!“, zakričal veľmi nahnevaný temný pán. Už po druhý raz mu utiekol, „veď som predsa naplánoval všetko dokonale, len keby som vedel čo je zač ten chlapec“. Kričal ešte vždy na celú sieň.

   Na mieste kde ešte pred malou chvíľou boli dvaja chlapci, zostali len červené fľaky od krvi. Nikto z prítomných nevedel kam zmizli. Len Harryho brat vedel kde sa chcel dostať.

   Ďaleko od civilizácie stál veľmi rozsiahli hrad. Bol oveľa väčší a nádherný než Rokfort. Bola to vlastne škola vo Francúzku. Len čarodejníci vedeli, kde sa presne nachádza.

   Práve bol obed. V najväčšej sieni na hrade, ktorá sa používala tak isto ako Veľká sieň v Rokforte obedovalo viac ako osemsto detí s veľkým učiteľským  zborom. Boli tu štyri veľmi dlhé stoly, ktoré sa tiahli pozdĺž celej siene. 

   Školský rok sa tu dnes práve končil. Zrazu sa pri učiteľskom stole objavili dvaja šestnásť ročný chlapci. Obaja boli celý od krvi ale len jeden z nich bol na okraji smrti.