Minúty ubiehali. Žeby hodiny sa čas zastavil ?
Pozerala som na naňho. Už večnosť som ho nevidela. Takéto stretnutie som si nikdy nepredstavovala.
„On mi zabil moju mamu“, hútala som v duchu. Všetko sa vlieklo veľmi pomalým tempom. Neviem koľko som tam stála, ale celá som bola ohromená že on sa konečne vrátil po toľkých rokoch.
Jeho očné zuby sa blýskali v odraze pouličnej lampy. Všade navôkol bola už veľká tma. Len mi dvaja sem tam stáli bez hnutia, bez žiadnych iných slov, ako keby ste skameneli.
Konečne som sa spamätala. Do môjho úbohého tela sa začal objavovať adrenalín, ktorý ma zobudil z tohto dlhého skamenenia. Moja myseľ začala pracovať na plné obrátky.
Z ničoho nič som cítila veľké odhodlanie, ale i strach ktorý ma nútil veľmi rýchlo myslieť.
Do dnes som neverila že nejaký upíry existujú. No nebola to pravda. Dnes to bol sen alebo dáka fikcia. Videla som veľké množstvo filmov ale žiadny z nich neukázal žiadnu pravdu o nich. Od dnes som mohla začať nenávidieť tento druh.
Chcela som sa rozbehnúť k svojej mame začať plakať. Slzy sa drali na povrch, no robila som všetko čo sa dalo aby som ich zadržala. Premáhala som sa.
Odrazu spravil prvý krok ku mne. Ďalší a ďalší, on prestával, bol čoraz bližšie ku mne, každým metrom.
Vôbec som nepočula jeho dych, i jeho kroky nejavili žiadne zvuky. Po tichu kráčal ku mne. Ešte len necelých dvadsať metrov a bude pri mne.
Môj dych sa zrýchľoval, moje inštinkty hlásili na poplach. Hlasito mi bušilo srdce. V žiadnom prípade som mu nechcela ukázať že sa ho bojím.
Zostávalo posledných pätnásť metrov. Už som nedokázala tam stáť a prizerať ako ku mne sa približuje.
Otočila som sa o stoosemdesiat stupňov a zamierila som si to priamo do nášho domu a hneď som za sebou zamkla. Mala som pocit že ho to v žiadnom prípade nezastaví.
Veľmi som sa už bála. Čakala som čo bude ďalej. Všetko mi to pripomínalo ako keby som bola hlavou postavou v nejakom strašidelnom horore.
Spravila som niekoľko krokov naspäť, tak aby som nebola hneď pri dverách. Nechápala som vôbec sa to deje.
Nepočula som žiadne zvuky krokov, nič žiaden zvuk, ktorý by preťal túto temnú nočnú atmosféru, ale zrazu ...
Otáčal som sa okolo vlastnej osi. Po celý čas som bol obkolesený veľkým počtom vlkolakov.
Počul som hlasy, až teraz som si uvedomil že to boli oni. Spoznal som i tých dvoch ktorý ma vtedy chceli zabiť. Stále som dúfal že odtiaľto konečne odídem čo najďalej. Na toto miesto si určite budem spomínať v zlom. Nenávidel som to tu.
„Čo chcete odo mňa ?“, spýtal som sa a vtedy som konečne zastal, no nepozeral som nikomu do očí.
„Ty patríš k nám“. Neviem kto prehovoril, jeho hlas som počul po prvý hlas. Bol taký príjemný.
„Tu je tvoj domov“, znova ten istý hlas.
„Ja nemám domov nikde a tu pochybujem že by sa niekedy nachádzal“. Bol som ododhlaný že ich nikdy v živote neuvidím.
Už ma to prestávalo baviť. V žiadnom prípade som tu nechcel stráviť žiadnu minútu nazvyš pokiaľ to bude nevyhnutné.
„Tak predsa si sa rozhodol tu zostať ? Tento hlas som počul v živote po prvý raz. Niečo mi prezrádzalo že to bol ten, kto mi urobil tie najhoršie trápenia v mojom živote. Ten hlas všetkým velil, on bol ten, ktorému by som len samotnú smrť želal.
„O áno rozhodol, nezostávam tu ďalšiu minútu“, nechcel som dať najavo že sa ho bojím i keď stál veľmi ďaleko odo mňa.
Postavil som sa tvárou tvár svojmu osudu. Neželal by som to nikomu inému sa ocitnúť v takejto situácii.
Nečakal som kým sa na mňa niekto vrhne.
Otvoril som svoju tlamu a ukázal čo sa v nej skrýva. Moje tesáky by mohli všetci závidieť. Spravil som prvý rozhodný krok vpred.
„Po prvé v živote sa nenechám v žiadnom prípade obalamutiť“, veľmi som dúfal aby ma všetci počuli.
Šiel som rovno za nosom i keď predo mnou stáli oni. Nezastavoval som. Moje hlasité vrčanie bolo počuť široko ďaleko, ale nik z nich sa nepohol zo svojho miesta.
Až teraz keď som bol pri nich len niekoľko centimetrov som počul ako sa niekto prikráda ku mne, no nevenoval som tomu pozornosť.
Teraz som sa rozbehol a veľkých skokom som zmizol v útrobách lesa. Než som stačil uniknúť z oboch strán na mňa skočili dvaja vlci, ktorý ma pritlačili celou svojou silou k zemi, tak že som sa nedokázal vypostiť. Pokúšal som sa aspoň trocha pohnúť no nemohol som pohnúť ani len labou. Tento krát oni mali navrch.
„Ihneď ma pustite lebo ...“, vôbec som to nedomyslel.
„Ty, šteňa. Pochybujem že by si nás dokázalo zvládnuť“.
Nemusel čakať dlho, pokým sem prišiel ten, ktorého som najviac nenávidel.
„No vidím že si len malý krpec. Nevadí aj tak nezostaneš dlho nažive.“
Stála som a pozerala čo sa vlastne deje. Doteraz som nedokázala uveriť že som prišla o svoju matku že sa tu zjavil môj otec.
Dobre som počula škripot vchodových dverí, ako sa chvejú. Z ničoho nič sa roztrieštili na márne kúsky, zostalo po nich veľké množstvo trosiek ktoré hneď na to dopadli na podlahu chodby.
Po niekoľkých sekundách čo vrach zmizol sa tam on objavil, vrah mojej matky. Šiel ako duch. Nevydával žiaden zvuk i keď kráčal cez trosky dverí. Jeho anjelská bledá tvár vyžarovala na všetky strany. Málokto by si pomyslel že je taký nebezpeční a nepatrí bez živých.
Veľmi rýchlo som sa rozbehla cez obývaciu izbu zadnými dvermi von na náš dvor. Všade bola pokosená tráva a celý pozemok obklopoval nízky plot.
Neďaleko našej záhrady sa nachádzal menší lesík, ktorý pozostával z niekoľko desiatok stromov. Tu navôkol bola všade tma. Svetlá z pouličných lámp tu vôbec neboli vidieť. Stromy tu rástli veľa desaťročí.
Pokračovala som k tým stromom. Preskočila som plot a ponáhľala som medzi stromy aby som sa mu čím skôr stratila z výhľadu.
Po sto metroch som konečne spomalila a vkročila som do tieňa stromov.
Ale čo som tam zazrela mi vyrazilo dych. On na mňa čakal.
„Ideš niekam ?“ , jeho hlas bol ľadový bez žiadnych iných prejavov či citov.
Pozerala som sa mu priamo do jeho očí. V tej tme by ich takmer každý zbadal. No neboli to vôbec ľudské, nenašli by ste tam vôbec nič, len odraz svojej tváre. Bola som veľmi zarazená, no nemohla som urobiť ani jeden krok vpred alebo nazad. Stála som tam ako soľný stĺp uprostred mora.
Tento krát mi nenapadali žiadne iné myšlienky, ani nápady. Nevedela som ako mu utečiem, keď ma za niekoľko sekúnd dokázal predbehnúť.
On spravil prvý krok, potom ďalší na ja som tam stála ako skamenená. Moje najhoršie obavy sa už mohli každú chvíľku naplniť.
V tej chvíli som si spomenula na mamine slová „Ešte nič nie je stratené“. Všetko mi pripadalo ako by som sa ocitla v nočnej more.
Konečne som si uvedomila že zastal len niekoľko málo centimetrov odo mňa a bol prichystaný na mňa zaútočiť.
Už som sa lúčila z mojím životom. Keď som si spomenula na všetky dôležité okamihy v mojom živote, tak sa mi zdal celý čas nudný, bezvýznamní.
Niečo sa približovalo. Moje zmysli hneď zbystrili. Veľmi som dúfala že ma niekto príde zachrániť. I on sa obzeral okolo seba ako ja, ale zrazu zneistel. Už nebol tak ododhlaný.
Gabriel tam stál. Pozeral som sa mu do jeho jantárových očí. Nazbieral som svoju celú silu. Zaťal som zuby a pokúsil som sa násilne vstať. Podarilo sa mi uvoľniť, ani nie na jednu sekundu, pokým ma znovu obaja nepritlačili naspäť k zemi.
„Ako sa voláš šteňa ?“, spýtal sa ma. Na jeho tvári sa objavil víťazná úsmev.
„To by si rád vedel ?“, vo svojej mysli som sa trocha zachechtal. Vedel som že ma počul.
„No vidím, že tvoj víťazný únik sa ti nejako nevydaril.“ Skonštatoval.
„Žeby sa ti zachcelo voľnosti ?“, tento hlas Gabrielovi nepatril, no počul som ho dnes už po tretí raz. Síce som nemal predstavu kto to z nich povedal, ale mňa to vôbec nezaujímalo.
„Pusť ma ti bastard !“, zakričal som vo svojej mysli.
„Tak počuli ste čo si želá to šteňa ?“, rozkázal obidvom vlkom ktorý ma pritláčali k zemi svojimi mohutnými telami.
Chcel som sa postaviť a zmiznúť im z očí, ale Gabriel ma chytil za kožu pri krku, akoby som bol malé šteňa a on môj otec. Vydal som hlasité zaskučanie, lebo som ucítil menšiu bolesť.
Nemohol som nič robiť. V ruke ma ťahal naspäť k sídlu, pri ktorom som stratil vedomie.
Komentáre
Alcore,
Alkor.