Vitajte na stránkach frízkeho koníka

   Kráčala som pomalým tempom prázdnymi ulicami môjho rodného mesta. Žila som tu už od narodenia, no nikdy som odtiaľto neodišla. Poznala som len toto mesto a okolitý svet sa mi zdal veľmi ďaleko.

  V tento čas už všetci spali, no ja som sa prechádzala po známych miestach. Veľa dní som nedokázala v noci spať.

   Takmer pred dvoma hodinami odbila polnoc. Vial studený vietor, i na túto ročnú dobu bolo veľmi zima. Neznášala som oba letné mesiace, lebo vtedy som bola bez priateľov.

   Zdvihla som hlavu k nebesiam. Zazrela som veľmi tenký kosáčik Mesiaca. Všetky hviezdy na nebi na dnes nezvyčajne jasno žiarili. Mala som predtuchu.    

   Od desiatich rokov som vydávala vo svojich snoch blízku budúcnosť. To ma prenasledovalo už vyše sedem rokov.

   Keby som to povedala svojich rodičom, či priateľom, určite by neverili.

   Bola som iná ako moji rovesníci.  Veľmi som sa od nich líšila. Moje dlhé čierne vlasy plápolali v miernom vánku. Ak by ste ma videli, určite by som pre vás vyzerala veľmi divne. Nebola som veľmi vysoká, tých mojich sto šesťdesiat centimetrov mi akurát stačilo. Od narodenia si zakrývam svoje čierne oči veľkými okuliarmi.

   Síce som mala malo kamarátov, tí my  stačili, mohla som sa na nich vždy spoľahnúť.

   Nedokázala som to tak nechať. Predtucha, ktorá sa mi zjavila včerajšiu noc, bola veľmi strašidelná. Ak ste uvideli dáky strašidelný film o upíroch, tak by ste sa naozaj báli. Ale v tej predtuche sa nachádzala moja najlepšia kamarátka Alica, ktorá mala dnes zomrieť.

   Pozrela som sa na svoje hodinky, ktoré práve ukazovali pol tretej ráno.  „Už len desať minút a stane sa to“, povedala som si v v duchu. Konečne som sa dostala na to miesto, kde sa to malo stať, no pokiaľ som predpokladala dobre.

   Stála som pri úzkej uličke. Rýchlo som sa schovala za popolnicu.

   V tej uličke som zbadala samé staré haraburdy, akoby si každý kto tu neďaleko býval robil skládku. Zápach, ktorý odtiaľ vychádzal bol neznesiteľný. Šíril sa do všetkých kútoch uličky.

   „Niečo sa zmenilo“, povedala som veľmi potichu, lebo mi tu niečo nepozdávalo. No možno som mala nakoniec pravdu.

   „Teraz“, povedala som si v duchu a obhliadala som okolie či nezazriem Alicu. Sekundy ubiehali veľmi pomaly, mala som pocit že čas sa tu zastavil.  Vôbec nikoho som nevidela, pritom už mala pred necelou minútou prejsť.

   Postavila som sa z úkrytu.

   Odrazu som začula tlmené kroky, ktoré sa rýchlo blížili ku mne. Spoza druhej strane ulice som uvidela tmavú postavu. Čím sa bližšie ku mne blížila tým bola vyššia.

   Celým mojím telom prešiel strach. Počula som jeho slabý dych, ktorý sa odrážal od najbližších stien. Hneď som sa zohla, no nakoniec som to urobila veľmi neskoro.

   „Uvidel ma“, povedala som si v duchu. Tá postava obrátila mojím smerom. Spravil len  zo desať krokov a pozeral sa na mňa z výšky.

    Naše oči sa spolu stretli v jednej línii. Mal tak krásne oči, že by som sa do nich mohla pozerať do nekonečna. Jeho tvár bola tak nádherná. Nemal viac ako dvadsať rokov, ale v tejto tme vyzeral až priam strašidelne.

   Niečo som až teraz všimla. Vyčaril úsmev, ktorý v tejto tme vyzeral hrôzostrašne. Môj strach sa začal stupňovať, keď som zazrela ako z jeho úsmevu vyčnievajú dva očné zuby, ktoré boli o niečo málo väčšie ako ostatné.

    Všade naokolo bola tma, len vo veľkej diaľke svietila pouličná lampa.  Atmosféra dnešnej noci sa stupňovala. Napätie by sa dalo i krájať.

   Jediné čo som teraz dokázala vysloviť bolo nezrozumiteľné „Ahoj“.

   On odstrčil popolnicu, ktorá sa z veľkých rachotom dopadla o náprotivnú stenu. Kovový zvuk doznieval niekoľko sekúnd.  Nevedela som čo mám práve robiť. Síce som nebola po prvý raz v strese, ale po prvý krát v mojom živote som videla nemŕtveho, o ktorom som sa dočítala v starých knihách, ktoré sa dedili z jednej generácie na ďalšiu. Ale o tomto druhu tam veľa nebolo písané, o ich kráse a nádhernej postave. Bol ako z rozprávky. Ak by nebol upírom, určite by som sa na prvý pohľad zamilovala, alebo už sa to stalo ?

   Po celý čas som sa tu krčila, jeho pohľad bol až taký ľadový, musela som od neho oči odrhnúť. Konečne som si uvedomila v akej nebezpečnej situácii sa nachádzam.

   Chytil ma obomi rukami, tak aby som sa nemohla pohnúť. Dostal ma. Strach o môj život sa predral na povrch. Triasla som sa a nie od zimy.

   „Som taký hladný“, povedal tlmeným hlasom tak, že som ho skoro nepočula. Jeho hlad nebol kvôli tomu že nejedol obyčajnú ľudskú stravu, ale on mal veľkú chuť po krvi, ktorá ho nielen živila ale i dodávala energiu.

   Jeho zuby sa rýchlo blížili k mojej krčnej tepne, v ktorej pulzovala moja teplá krv.

   „Moje posledné sekundy života“, pomyslela som si. Rýchlo som sa rozlúčila v myšlienkach zo svojím životom, lúčila som sa zo svojou mamou, otcom, ktorý nič netušili, spomenula som si na svojich pár kamarátov, posledná myšlienka patrila k mojej starej mame, ktorá mi povedala aký mám údel vo svojom živote : S veľkou mocou zaobchádzaj opatrne, nikdy sa nestaň tým ktorý bude všetkým ubližovať.“ Jej slová sa mi vracali takmer každodenne.

   Nemohla som sa vôbec pohnúť. Jeho smrteľný chlad som cítila vo všetkých kostiach. Koniec môjho života sa práve skončil.

   Už len niekoľko milimetrov a bude to. Smrť bude pre mňa len vykúpením.

   Mýlila som sa.

   Niečo sa ku mne zastavilo. Upíra niečo odsotilo od mňa a ja som sa mohla s úľavou nadýchnuť. Sadla som si a pozerala čo sa vlastne deje okolo mňa.

   Začal sa zúrivý boj. Ten kto ma pred malou chvíľou zachránil bol nejaký prerastený vlk. Jeho srsť mala takú farbu ako samotná noc. Videla som len siluetu toho zvieraťa a jeho jantárové oči, ktoré svietili  v tme.

   Vlk sa k nemu rozbehol a zo všetkých síl sa ho snažil chytiť za jeho krk, ale upír mal na vrh. On ho len tak ľahko odhodil, akoby na oplátku. Upír sa rozbehol za ním a skočil naňho, tak ho naspäť povalil na studenú zem. 

   Vlk využil svoju obratnosť a prevrátil sa sním, pričom ho zatlačil svojou váhou na zem. Konečne vyceril svoje obrovské tesáky, ktoré sa hneď zabodli do upírovho tela. On zakričal od bolesti a trocha sa uvoľnil. To využil a postavil sa. To isté urobil i vlk a obaja tam stáli v útočnej pozícii.

   Prešli len tri sekundy, pokiaľ sa na seba znova vrhli.

   Nepočula som žiadne zvuky krokov, lebo som zo zatajeným dychom pozorovala ten súboj.

   Niekto ma chytil za plecia a odhodil bokom, vôbec som nenarušila neustály boj medzi oboma útočníkmi.

   Bol to ďalší upír, ktorý na mňa zaútočil. Ležala som zemi. Rýchlo som vstala a rozbehla som sa najväčšiu rýchlosťou ktorú som doteraz dokázala preč od toho pekelného miesta. Netušila som že mu neutečiem, bola som len obyčajný človek, ktorý nemal žiadnu výhodu proti upírovi, i moja sila bola menšia než priemerný človek.

   On len spravil veľký skok a povalil ma po dvesto metroch na zem. Tvár som mala zaborenú do studenej mestskej dlažby.

   Čakať som dlho nemusela. Na krku som ucítila dva zuby, ktoré sa bez žiadnych ťažkých problémov zabodli do kože.

   Život mi skončil. Nikdy už nebudem človek. Od teraz som patrila k nim, k deťom noci. Oči sa mi zatvárali a ja som sa prepadala do veľkej hĺbky.