Všetko sa mu zdalo ako nejaký zlý sen, z ktorého sa pred malou chvíľou zobudil. Celé jeho telo bolo doráňané, ale necítil žiadnu ostrú bolesť. Bez žiadnej námahy sa postavil. Pootočil trocha hlavou aby sa mohol pozrieť na svoju ranu, ktorá by mala byť smrteľná. Naozaj nevedel pochopiť prečo sa vrátil naspäť do svojho tela. Vo vzduchu visela len jedna otázka: „Ako je to možné že znova žijem“.
Mal čudné pocity akoby to nebolo jeho telo. Nikdy sa tak čudne necítil.
Odpoveď na jeho otázku bola jednoduchá. Jedna strelná rana zo striebra nemôže zabiť žiadneho vlkolaka, len keby bol na pokraji svojej smrti, alebo úplne vysilený.
Tí dvaja spravili závažnú chybu. Mali si spomenúť ako sa vlastne zabíjajú iný z ich vlastného druhu. Možno čakali že jedna rana ho vyprevadí z tohto sveta.
Teodor tam stál. Na jeho srsti by ste zbadali veľké množstvo zaschnutej krvi, ale žiadnu ranu by ste vôbec nezbadali.
Počasie bolo veľmi pochmúrne. Zo zatiahnutej oblohy začali veľmi pomaly padať studené ťažké kvapky, ktoré sa rozbíjali po spriahnutej zemi. Studený vietor sa preháňal podať hustý les. O malú chvíľu začal silný lejak.
On tam stál bez pohybu. Jeho zrak bol namierený smerom k lesu, kde začul veľmi hlasité vlčie vitie. Ak by ste mali taký výborný sluch ako on, tak by ste začuli i hlasité výkriky, ako niekto prosí o rýchlu smrti. Sila hlasu ho doháňali k strachu, k veľkým obavám. Mal sa tam chuť rozbehnúť a pomôcť im, ale niečo ho tu držalo. Nevedel prečo, ale jeho inštinkty jasnou rečou : „Nie, ani sa nepohni !“.
Stál som tam bez pohnutia. Strach som pocítil vo všetkých kostiach. Obkolesili ma tí, ktorý ma naháňali veľmi veľa dní a ja som im musel unikať. Stačilo len niekoľko minút aby som mohol prísť do bezpečia.
„Len pätica upírov, to by nebol až taký problém sa im postaviť zo či voči, len keby som nebol tak vysilený“, pomyslel som si. No musel som uznať krutú pravdu. Moje sily nepostačovalo ani na jedného z nich.
Keby to nebolo po prvý raz. Nemal som absolútne žiadnu šancu proti nim. Otočil som sa okolo vlastnej osi aby som lepšie vedel svoju situáciu. Jediné čo mi zostávalo bolo zavolať o pomoc.
Zdvihol som hlavu k nebesiam. Z posledných síl, ktoré mi ostávali som hlasito zavyl, tak aby moje volanie bolo počuť čo najďalej.
Zrazu sa spustil silný lejak, akoby príroda smútila so mnou. Dlho som nemusel čakať, pokým som začul odpoveď. Vzduch preťal hlasité vitie, nie jedného vlkolaka ale viacerých, ktorý sa veľmi rýchlo približovali ku mne.
Upíry si niečo šepkali. Vôbec som im nerozumel. Sily ma rýchlo opúšťali. Neubehlo ani takmer pätnásť minút a znova bolo počuť ponad lesom vlčie vitie, tento krát už veľmi blízko.
Moje viečka sa veľmi pomaly zatvárali. Posledný raz som vyceril svoje zuby, aby videli že i ja som nebezpeční, no neviem či to vôbec zabralo.
Jeden z nich sa začal približovať ku mne. Mal som čo robiť aby som od únavy neklesol k zemi. Chcelo sa mi veľmi spať, moje vlastné telo ma sklamalo, v každom prípade si pýtalo odpočinok.
V jeho ruke som zazrel veľmi známu vec. Vec ktorou mi zabili môjho adoptívneho otca. Dvadsať centimetrová dýka vyzerala ozaj nebezpečne. Celá bola zhotovená z kovu, ktorá ma dokázala zabiť. Striebru som sa vždy vyhýbal, síce menšie dávky mi až tak nevadili, ale keď som bol v takom stave ako dnes, mohlo by to byť pre mňa až smrteľné.
Určite si hovoríte, že lieky proti striebru poznáme, ale na fakte to veľa nezmení, lebo som ich nemal pri sebe a z posledných síl by som ich nedokázal dostatočne rýchlo nájsť.
V neďalekých kríkoch niečo zašušťalo. No nie jeden ráz ale veľa krát z viacerých strán.
Áno, vedel som kto sa sem rýchlo blíži. Mal som tušenie kto to mohol byť.
„Posledné sily ma už opustili“, musel som konštatovať, lebo sa mi začala točiť hlava. Dobre si pamätám keď som sa pozrel posledný raz na toho upíra keď spozornel. I on sa z ničoho nič začal triasť, vtedy som dúfal že od strachu, lebo zavetril vlkolakov.
Oči sa mi už úplne zatvorili. Prestal som cítiť svoje nohy, či skôr celé telo. Počul som ako som sa z veľkých dunením zosunul na zem, ktorá už bola premočená z dnešného dažďa.
Posledný krát som otvoril jedno oko. Uvidel som čiernu labu toho, kto ma prišiel zachrániť. Vtedy moja myseľ prestala pracovať. Jediné na čo si ešte pamätám než som sa prepadal do blaženého bezvedomia bolo ako ma niekto zdvihol a niekam niesol.
Ted stál na mieste takmer dobrú hodinu. Už bol premočený. Z lesa počul ako niekto prichádza. Jediné čo ho napadlo bolo že si naspäť ľahol na miesto, kde sa prebudil. Nemal čas uvažovať čo ďalej.
Hlasy sa veľmi rýchlo blížili. Spoza hustých stromov sa objavila veľká skupina. Jediné od čoho líšili od obyčajných turistov bolo že tam stáli len dvaja ľudia a okolo nich bolo zo desať veľmi veľkých vlkov.
Zavetril. Poznal ten pach. Presne vedel kto tam je. Síce spoznal z nich len troch, začal ich pozorovať len jedným okom a to druhé nechal zatvorené. Robil všetko aby jeho dych nebol vidieť. Veľmi chcel aby si ho nevšimli že sa z ničoho nič prebudil.
Jeden muž z dlhými čiernymi vlasmi mal okolo tridsiatky, niesol v rukách doráňaného vlka. Spoznal ho. Bol to ten, kto nariadil jeho smrť. Volali ho Gabriel, bol pre nich niečo ako vládca, či dáky kráľ vlkolakov, ale pre Teda to bol len prašivý pes.
Zúrivosť v jeho mysli sa veľmi rýchlo stupňovala, hlavne keď si spomenul čo musel zažiť za tých pár dní. Zlosť nevedel veľmi dobre ovládnuť.
Čudná skupina sa priblížila natoľko, že sa im mohol pozrieť rovno do očí. Necelý meter od neho sa zastavili.
On pre istotu zatajil dych.
Gabriel nechcel veriť vlastným očiam. „Naozaj tak ležal, ako som ho videl pred tým ???“. Otázka mu vŕtala hlavou.
„Ben, pozri sa naňho či náhodou ešte nežije“, no nič nevyslovil nahlas. Vlkolaci vedeli komunikovať medzi sebou i v myšlienkach, lebo boli všetci prepojení ako jedna bytosť. Keď hovoril ich kráľ alebo niekto vyššie postavený, vždy ich hlas bol dominantný a rozkaz museli splniť i keď nechceli, nik sa zatiaľ nedokázal vzoprieť z ich zovretia.
Pomenší vlk z neveľkého zástupu podišiel k telu, ktoré do teraz žilo. Bez žiadnych citov sa priblížil k Tedovi. Obišiel ho dookola a trocha zavetril. Vo vzduchu vôbec necítil pach smrti. Znova sa naňho zahľadel a zbadal ako sa hruď hýbe.
Pozrel sa na Gabriela, ktorý stál neďaleko a pozoroval.
„Žije !“. To stačilo aby vydal príkaz bez slov. Stačilo aby sa len pozrel svojím ostrým pohľadom a trocha kývol hlavou.
Ďalší dvaja od skupiny sa odtrhli. Šli k nim.
Ted cítil ako sa k nemu približujú. Jeho zmysli ho ešte nikdy nesklamali i keď vlkolakom nebol dlho. Bez žiadneho čakania sa postavil na svoje štyri laby.
Pozrel sa na celú skupinu, ktorá sa k nemu rýchlim tempom rozbehla. Ted nemal žiadnu chuť sa s nimi znova stretnúť. I on sa rozbehol, ale na opačnú stranu kde sa nachádzalo ich sídlo.
Utekal ako vládal. Vôbec sa necítil unavený. Po prvý raz mal istotu že im unikne. No nakoniec sa prepočítal. Po niekoľkých sto metrov narazil na prekážku z ktorou nepočítal.
Zlatovlasé dievča sa práve zobúdzala z divokého sna. Tento sen bol veľmi čudný. Vo svojom sne uvidela veľmi čudné zviera. Vnímala jeho pocity, ale hlavne jeho strach možno i prekvapenie že žije.
Posadila sa na svojej posteli. Pozrela sa na hodiny, ktoré práve ukazovali že pred malou chvíľou bolo jedenásť hodín.
„Lariss !“, zaznelo celým domom.
„Konečne vstávaj !“, znova ten istý ženský hlas.
Dobre vedela kto ju volá. Dnes bola konečne sobota, a ona si ju chcela plnou mierov užiť. Nikdy cez víkend nevstávala skôr než o desiatej hodine. Bol to jej zvyk, ktorý v žiadnom prípade nechcela meniť.
Dnešní deň sa veľmi líšil od ostatných. Dnes mala sedemnáste narodeniny. Celý svoj život doteraz prežila v tomto dome. Za tie celé roky sa nevzdialila od mesta viac ako na dvadsať kilometrov.
Keď mala desať rokov stratila svojho otca za záhadných okolností. Dobre si pamätala na teň deň. Často na to spomínala.
Bolo desať hodín večer. Otec s mamou sedeli vpredu v aute a ja som sa rozťahovala na zadnom sedadle. Šli z nejakej oslavy, na ktorú museli ísť kvôli otcovej práci. Celý čas som sa tam nudila. Naspäť sme sa vracali až keď bola tma.
Vybrali sme si najbližšiu skratku aby sa mohli vrátiť čo najrýchlejšie domov. Otec sa veľmi ponáhľal, už bol vtedy dosť unavený z cesty.
Z ničoho nič zastali. Na kapote ich auta stála nejaká silueta muža. Nebolo mu vidieť vôbec do tváre. Od razu sa otvorili z veľkých rachotom dvere zo strany, kde sedel jeho otec a niečo ho vytiahlo von. Na ten strach čo vtedy mala nikdy v živote nezabudni. Mama vôbec nečakala kým sa jej to isté stane. Ona si sadla na miesto vodiča a pedál dala na plný plyn.
Ja som sa vtedy triasla od veľkého strachu. Nemohla som žiadne slovo povedať lebo v mojom hrdle sa objavila hrča. To sa vtedy nemalo stať.
Moja mama nejavila žiaden strach. Uháňali sme čo najďalej od toho pekelného miesta domov.
Ráno sa zjavil niekto z polície a prišiel nám oznámiť že náš otec nežije“.
I dnešný deň nebol výnimkou. „Škoda že tu nie je môj otec“, povedala si potichu a jedna slza sa objavila na krajíčku oka.
Postavila sa. Cítila vo svojich kostiach ten strach, ktorý zažívala takmer pred siedmimi rokmi. Nikdy sa pravdu nedozvedela. Nikto jej nikdy neodhalil tajomstvo jej rodiny.
Vždy žili skromne, lebo matka sa musela starať o celý dom a ešte pri tom chodiť do práce.
Po pol hodine sa zjavila na prízemí ich jednoposchodového domu. Vždy bola jedináčik, no chcela mať súrodenca, čo sa jej nikdy nesplnilo.
„Dobré ráno mama“. Prešla z hlavnej chodby do menšej útulnej kuchyne, kde videla svoju mamu ako prichystávala obed.
„Dobre ráno ???“, naštvaným hlasom odpovedala.
„Mladá dáma, viete koľko je vôbec hodín“, z vyčítavým pohľadom na ňu pozrela.
„Áno viem, jedenásť“, len tak odvrkla a vôbec sa nezaťažovala na ňu pozrieť. Neznášala takéto situácie hlavne ráno.
Pozrela sa smerom k stolu, kde boli väčší neporiadok. Všade boli rozhádzané hrnce a kastróly. Bez slov sa otočila a zamierila naspäť do svojej izby.
„Žeby mama zabudla aký je dnes deň ?“.
Komentáre
Alcore,
Alvore,
Alcor