V úzkej tmavej uličke na okraji Londýna sa ozvalo krátke – puk - . Zrazu sa zjavila divná žena, ktorá nebola veľmi vysoká, no mala veľmi čudné oblečenie. Jej meno poznal každý čarodejník. Jej čierny plášť vial vo vetre. Vyzerala veľmi strašidelne. Vytiahla svoj prútik a dala si preč z tváre svoju masku a hneď si ju schovala do svojho hábitu.
Dobre vedela kde je. „Musím splniť tú prekliatu úlohu“, dumala si po tichu. Vybrala sa rovno za nosom. Okrem odpadu a veľkej špiny sa tu vôbec nič nenachádzalo. Kroky ju zaviedli o niekoľko metrov ďalej, pokým neprišla k svojmu cieľu. Otočila sa k holej stene.
Pozdvihla prútik, niekoľko krát sa sním dotkla steny, niečo pošepky niečo povedala a odrazu sa tam objavili dvere. Otvorila ich a v stúpila dovnútra.
Síce dom bol chránený kúzlom, no boli prislabé, lebo ona mala veľa skúseností dosiahnuť za každú cenu svoj cieľ.
To čo videla vo vnútri jej skoro vyrazilo dych. Bola tam len jedna veľká miestnosť. Všetko vyzeralo veľmi zanedbane. V strede miestnosti jeden stôl s dvoma stoličkami, na jednej stene akýsi kredenc, na opačnej strane veľmi stará pohovka. Za stolom uvidela svoju dnešnú obeť. Síce nebola upír či vlkolak, ale mala podobnú krutú prácu. Takmer nikdy za sebou nenechávala nikoho živého.
Bol to starý muž, k šesťdesiatke nemal ďaleko. Rýchlo sa postavil a pozeral na ňu vo veľkom úžase.
„Ako ma mohla nájsť ?“, v tichosti rozmýšľal.
„Bellatrix“, len to jediné slovo mu vykĺzlo spomedzi úst. Poznal ju až príliš dobre, síce s ňou veľa krát bojoval, no tento krát tu bol na ňu sám. Sám pred tou najhoršou hrozbou, nemôže vôbec sklamať, to by sa mu mohlo stať osudným.
„ Ale zdravím, pán profesor“, vyžiarila skvostný úsmev a pozerala sa mu priamo do očí. Pred mnohými rokmi pracoval v Rokfortskej strednej škole. Pamätal si na ňu keď bola ešte malá. Ale tie časy už boli dávno preč.
„Čo chceš odo mňa Bellatrix“, skúsil to a nemusel vôbec hádať, i on ho hľadal takisto ako ona teraz.
„Chcem toho malého bastarda“, úsmev na jej tvári zmizol a tento raz bol už vážny, muž na ňu pozeral s veľkých strachom, „Harryho Pottera !“, keď to meno počul krv mu v žilách stuhla.
„Nikto nevie kde je, i ministerstvo ho hľadá takisto ako vy !“, ukázal na ňu svojím tenkým prstom, vôbec sa nebál následkou.
„Áno, máte pravdu, ale vy viete kde je, vy ho schovávate, vy ste Dubledorov človek“.
„Nie, nie som“, protestoval za každú cenu.
„Kde je !“, zakričala až sa celý zatriasol.
„Iné mi nezostáva, len použiť moje obľúbené kúzlo“, temne sa usmiala.
Nečakal pokým ho zasiahne kliatba. „Protego“,
„Crucio“, oboje kúzla do seba narazili a zmizli v tom istom okamžiku.
„Vy sa viete i hrať“
„Secsuempra°, červená kliatba šla jeho smerom, no on sa dokázal na poslednú chvíľu vyhnúť, keď pred seba zhodil stôl.
Postavil sa a bol pripravený čeliť svojmu osudu.
„Spútať“, bol pevne rozhodnutý použiť toto kúzlo, síce patrilo medzi najľahšie ale malo svoj dobrý účinok. Prútik stále držal nasmerovaný proti smrťožrútke a približoval sa každým krokom bližšie. Z jeho prútika sa objavili kúzelné povrazy ktoré ju zviazali. Na zem jej spadol prútik. Krok za krokom, iné teraz nebolo počuť. Keď bol u nej, trocha sklonil prútik a už chcel zobrať ten ktorý je na zemi, ale zrazu...
Sírius chvíľu rozmýšľal čo obom odpovie. Nemohol sa na nich pozerať a do očí im klamať. Pravdu čo sa stalo ich najlepšiemu priateľovi sa dlho nedalo zatajiť, hlavne keď on sám bol jeho krstným otcom.
„Tak dobre, keď mi inak nedáte“, trocha si povzdychol.
„No ehm,“, nevedel poriadne ako začne, „ Harryho uniesli smrťožrúti“, Síriusovi trocha odľahlo, keď to konečne dokázal vysloviť.
Obom zrazu spadla sánka.
„Kde je teraz ?“, Hermiona bola veľmi zvedavá, chcela mu za každý prípad pomôcť.
Krstný otec Harryho sa na ňu pozrel, „To nikto nevie“, povedal stroho.
„Máme dve správy, jedna je dobrá a tá druhá je zlá“, začal a obom sa pozeral priamo do očí.
„Najprv tú dobrú“, prosíkal Ron.
„Tá dobrá je že Harrymu sa podarilo nejako uniknúť preč od Voldemorta ale tá zlá je, že nikto vôbec netuší, kde môže byť, ale v Anglicku sa určite nenachádza“, skončil, a nastalo dlhé ticho.
„Pán minister, pán minister“, tlmený hlas znel celou chodbou. Muž v modrom hábite vkročil dnu do ministrovej kancelárie.
„Vieme kde je Potter !“, vyhŕklo mu to len tak z úst a skúšal chytiť na druhý pokus dych.
„Čuš“, prikázal. Vstal z kresla a zavrel dvere, kúzlom poistil tak, aby nik nemohol počuť čo sa v miestnosti odohráva.
„Vy ste blázon, oko môžete také informácie rozkrikovať a hlavne tu“, okríkol ho, „aj steny tu majú uši“, mal takmer pravdu. Z rohu miestnosti vyletel malý chrobáčik, ktorý sa schoval na stole pod veľkým nánosom dokumentov.
„Tak čo ste chceli vôbec povedať ?“, spýtal sa ho a tento krát jemnejšie.
„Pottera chytili vo Francúzku !“, ...
Komentáre