Vitajte na stránkach frízkeho koníka

Motto poviedky :

„Otec upír, dcéra vlkolak, obaja z jednej krvi ale každý na opačnej strane“

   °Svoj osud si nikdy nevyberieme, on príde k nám°

   Spomienky sa my neustále vracajú. Rád spomínam na život pred tým, než som sa stal tým čo som teraz. Ja nie som človek, ja nie som mŕtvy ale ani živý. Nepatrím do sveta ľudí i napriek tomu som tu.

  Dar nesmrteľnosti som dostal pred niekoľkými rokmi, keď napadli auto, mojej milovanej rodiny, len ja jediný som neunikol osudu.

   Dostal som dar alebo prekliatie.

   Je lepšia smrť alebo byť upírom na veky vekov ? Pri love nemôžem svoju túžbu po ľudskej krvi zastaviť. Moje bývalé ja je ukryté niekde ďaleko v mojej mysli. Teraz mi vládnu inštinkty.

  Ja nechcem žiť, nechcem spomínať na to zlo, čo ma stále deň a nocou prenasleduje. Stal som sa tým, čoho som sa vždy obával. Vrahom, ktorý sa nepozerá na spôsobené zlo okolo seba. Smrť by bola pre mňa vykúpením, ale nik ma nedokáže zastaviť, hlavne nie obyčajný človek, ktorý pre mňa znamená len potravu, potravu bez ktorej nedokážem žiť.

   Keď si spomeniem na niekoľko dní dozadu, keď som znova zbadal svoju ženu, ktorú ešte i teraz ľúbim. Nedokázal som  zastaviť svoju túžbu po čerstvej krvi. Musel som ju získať za každú cenu.

  Áno, ja som ju zabil svojimi rukami. Naposledy vydýchla keď som ju držal vo svojim rukách. Bola tak krehká a nevinná, ale koniec koncov bola to len potrava. Nemôžem sa pozerať do jej očí, čo som jej spôsobil. Keď som s ňou skončil, tak bola na rade moja jediná dcéra. Miloval som ju tak ako svoju ženu. Obe vždy pre mňa znamenali všetko, prečo som žil. Ale teraz, nemám nič.

   Prežívam alebo snáď žijem ?

   Ja si osud nevyberiem, on si ma vybral sám.

   „Brian, prečo tam len tak stojíš ?“, to platilo na mňa. Konečne som sa prebral zo svojich myšlienok. Moje oči spočinuli na krásnej čiernovlasej upírky. Vôbec sa nepodobala na stvorenie, ktoré by vás dokázalo zabiť v priebehu len niekoľkých sekúnd. Vy by ste boli len pre ňu potravou.

   „Alice, hlaď si na svoju prácu“, drzo som jej odsekol a odišiel som do inej miestnosti. Za ten dlhý čas som sa stal vedúcim mojej skupiny. Neviem prečo, ale ja  som z nich ten  najsilnejší. Po celý čas sa musíme schovávať pred nepriateľmi.

   °život ide ďalej, ale je na nás akú cestu si vyberieme°

   Moje meno je Thomas. Nie som človek ani zviera, ale niečo medzitým. Tento život nenávidím, ja chcem len slobodu.

   Od svojej premeny musím žiť s nimi, ako dáky obyčajný pes, len z jedným rozdielom, ja zabíjam a som veľmi silný.

   Dnes som bol priviazaný pred hlavných vchodom. Čas plynul pomaly. Ani len Slnko sa neukázalo. Síce bolo chladno, ale vôbec som nič nepociťoval. Telo vlkolakov sa dokáže prispôsobiť teplote prostredia. Nikdy mi nebola zima či príliš horko.

   Niekoľko dní bolo nudných. Celý čas keď tu tak ležím túžim po vytúženej slobode. Síce i ja nenávidím upírov ako všetci ostatný, ale pre mňa nie sú vôbec nebezpečný. Moja jediná výhoda je že ma nespoznajú hneď,  až keď na nich zaútočím, lebo môj pach nie je vlkolakom vôbec podobný. Síce som vlkolak, ale z časti i zviera.

   °z jednej časti vlkolak ale z druhej obyčajné zviera, ani jedno, ani druhé ale z oboch to najlepšie°

      Plán bol pripravený. Pred niekoľkými dňami som prijala nové meno, ktoré mi dal Gabriel. Musela som si zmeniť identitu. Celých dvadsať rokov som nezostarla, preto som nemohla používať svoje meno naďalej. Ako by to vyzeralo keby náhodou niekto uvidel moje doklady, hlavne ten rok narodenia.

   Všetko bolo prichystané. Na túto akciu som sa pripravovala niekoľko dní. Zo stola som zobrala ten papier. O niekoľko minút som prešla cez celú budovu, kde na mňa čakali ostatný.

   Bolo nás síce len desať, ale to bude stačiť. Ak by nás bolo viac, hneď by sme sa prezradili.

   Autá už boli prichystané a naštartované. Nemusela som vôbec rozkázať, stačil len pohľad a všetci šli na svoje miesta.

   O niekoľko sekúnd prešli bránou dve čierne autá, ktoré mierili ešte ďalej do hlbokého lesa.

   °zbrane vlkolakov sú jednoduché ale účinné°