Vitajte na stránkach frízkeho koníka

   Bolo nádherné ráno. Neďaleko mesta stál menší dom. Vyzeral veľmi obyčajne. Bol veľmi totožný s inými domami, ktoré stáli na ulici neďaleko. Ale tento dom sa jedným líšil. Stál pri samotnom okraji veľkého lesa.

   Pre dve osoby to bol veľmi smutný deň. Dvaja  rodičia oplakávali svoje jediné dieťa. Ich syn včera prišiel o život. Nechceli uveriť že už sa nikdy neprebudí do nového rána, že nikdy nebude s nimi večerať, včerajší deň boli spolu a radovali sa zo života, to už nikdy nezažijú.

   Obaja sedeli na menšej pohovke v ich obývacej miestnosti. Síce priestory ich domu vyzerali veľmi staromódne, ale pre nich to bol ten pravý domov.

   Už nechceli zažiť ten deň znovu. Chceli aby sa všetko vrátilo späť, ale už nik im nedokázal pomôcť. Stratili chuť zo života, nemali prečo žiť, ich jediné dieťa prišlo o život. Minulú noc nemohli uveriť že ten záhadný tvor sa objavil v ich príbytku, v izbe ich syna, ktorého už nikto nemohol zachrániť.

   „Čo sa mi to stalo, čo je to so mnou ?“, celý čas v mysli vlka sa odohrávala vojna. Nevedel čo sa mu vôbec stalo. Zviera kráčalo pomalými krokmi. Predieralo sa ulicami malého mesta.

   Šiel smerom, kde bývala jeho rodina. Už bolo poludnie. Obyvatelia mesta boli ešte v práci. Slnko príjemne hrialo, ale pre zviera začali veľké útrapy. Od včerajšieho dňa vôbec nejedlo a ani nepilo. Tvor mal hrozný hlad. Bol veľmi dehydratovaný.  Už nemal veľa síl, ale vždy nestrácal tempo, šiel smerom ktoré mu ukazovalo jeho srdce.

   „Nie, nie, nemôžem byť  pravda, čo sa mi to stalo“, tvor sa zastavil. Pred sebou uvidel menšiu mláčku na ceste. Zatiaľ nikoho na ulici nestretol.

   Menší čierny pes sa pozrel na svoj odraz vo vode. No vlastne to nebol pes. Bol to vlk, ktorý mal veľmi čiernu srsť. Nebol vôbec nebezpečný, len vyzeral hrozivo.

   Vlk sa zahľadel na svoj odraz. Uvidel svoju čiernu hlavu i svoje jantárové oči.

   „Och nie, čo sa to so mnou stalo. Nie !!!“, namiesto reči bolo počuť len vrčanie vlka, ktorý sa si neprestajne prehliadal svoje telo.

   „Ja, ja som pes ?????“, táto malá otázka ho zarazila. Naozaj nemohol uveriť čo s ním stalo.
  

   „Veď včera večer som si ľahol do postele a šiel som spať. Ale ako je to možné že som sa prebudil na tom hroznom mieste ?“, vlk si na včerajší večer nepamätal. Od kedy šiel spať od vtedy bal všetko ako v sne, v tej najhorší sen, ktorý si málokto vie prestaviť. To čo sa mu stalo, by sme videli len najhorších hororoch.

   Všetko zrazu stíchlo. Zviera už prestalo hľadieť na svoj odraz vo vode a započúvalo sa. Nik nebol na ulici. Vlk už bol neďaleko svojho bývalého domova. Len päť ulíc a jeho sen sa možno naplní.

   Zviera nelenilo. Poobzeralo sa po celej ulici a keď nikoho nezbadalo tak sa rozbehlo k svojmu vysnívanému cieľu. Míňal ulicu za ulicou. Zostávalo len pár metrov.

   Čierny vlk zbadal pri okraji hustého lesa svoj domov. Nebežal, ale len kráčal veľmi pomalým krokom. Od dnes to nebol jeho domov. Nepatril tam. Všetko sa stávalo skutočnosťou. Jeho nočná mora sa napĺňala.

   O niekoľko minút dorazil k svojmu bývalému domovu. Prišiel čo najbližšie k domu. Našťastie mali na obývacej izbe veľké sklenené dvere, kde mohol nečujne nahliadnuť.

   Váhavým krokom vykročil k dverám. Boli zavreté, ale cez sklo dverí zbadal že niekto je v miestnosti.

   Na pohovke sedeli jeho milovaný rodičia. Jeho matka neustále nariekala a objímala svojho manžela. Pri nich bol malý stolík na ktorom bola fotka.

    Zaostril zrak. Nemohol uveriť že to bola jeho fotka, keď ešte bol človekom. Pri fotke stála svieca v ktorej horel malý plameň.

   Stál tam viac ako desať minút. Jeho myseľ bola zahalená zlým pocitom.

   „Ja nie som mŕtvy !!!“, zakričal vlk, ale z jeho tlamy bolo počuť len smutné vitie.

   „Matka, otec, hej tu som“, bol počuť len silný štekot.

   Obaja manželia sa obrátili k skleneným dverám. Videli tam veľmi podobné zviera, ktoré napadlo ich syna.

   Muž nečakal. Rozbehol sa do spálne, kde mal na posteli položenú strelnú zbraň. Nechcel prísť aj o svoju ženu, to by už neuniesol. Za niekoľko sekúnd sa objavil zo spálne a v jednej ruke držal nabitú zbraň.

   „Drahá, hneď sa schovaj“, rozkázal a jeho žena nelenila. Postavila sa z pohovky a šla čo najďalej od svojho manžela.  „Dávaj si pozor !, zakričala s veľkými obavami.

   „Zostaň tam kde si ja ho odtiaľto vyženiem“.

   Zviera sa pozeralo sa svojho bývalého otca, ako otváral pred jeho očami sklenené dvere. Neváhal , pomalými krokmi sa priblížil čo najbližšie ku dverám. Muž otvoril dvere. Zviera s radosťou už chcelo pribehnúť k nemu, ale on namieril medzi jeho oči dlhú zbraň. Hlaveň zbrane mu mierila priamo do hlavy.

   „Heš, zmizni, nech ťa tu nevidím“, niekoľko krát sa ohnal zbraňou a bol pripravený vystreliť, keby naňho ten vlk zaútočil.

   „Otec nie, tom som ja tvoj syn !!!, zviera akoby vrčalo. Vyzeralo síce impozantne, ale muž sa ho nebál, nechcel znova zažiť to isté ako minulú noc.

   „Počuješ, hybaj preč  kam patríš !!!, kričal hrozným hlasom, ale to vôbec nepomáhalo. Vlk sa nemienil vôbec vzdať.

   „Ty ma nepoznávaš ?“, vrčanie neprestávalo.

   Mužovi nič iné neostávalo, musel brániť svoju ženu. Namieril zbraň proti vlkovi a bol pripravený vystreliť.

   Zviera začalo cúvať. Konečne si uvedomilo nebezpečenstvo. Už to nebol jeho domov, nepatril tam, pre nich bol už mŕtvy.

   Bol počuť výstrel. Len päť centimetrov a zasiahol by to nebezpečné zviera. Vlk už prestal vrčať. Už necúval, rozbehol sa čo najďalej od toho domu. Za sebou začul ešte dva vystreli, ktoré minuli svoj cieľ.

   Muž zložil zbraň, šiel späť dnu k svojej žene, za sebou zamkol dvere a jeho milovaná žena ho silno objala okolo  krku.

   Vlk už bežal pätnásť minúť. Vyšiel z mesta závratnou rýchlosťou. Už sa tam nikdy nechcel vrátiť. Nemal žiadnych rodičov, ktorý by sa oň starali. Bol slobodný a pri tom plný smútku a zármutku za bývalým životom.

   Nebol to chlapec, ale len čierny vlk, ktorý patril do prírody. Zviera si neuvedomovalo že on nie je to, čo sa na prvý vzhľad vzdá.