Vitajte na stránkach frízkeho koníka

   Bola velmi nádherná noc. V neďalekom hrade spali všetci študenti ale i profesori. V lese, ktorý sa nachádzal neďaleko školy Rokfort sa odohrávala nezvyčajná situácia.

   Dnes sa  mal vrátiť knieža temnôt. Nikto nevedel že tento večer sa začnú písať nové dejiny. Len dvaja čarodejníci o tom vedeli. Jednému z nich sa podarilo oživiť temného pána. On sa volal Peter Petrigrew. On zradil rodičov malého chlapca, ktorého hľadali niekoľko rokov a nenašli po ňom žiadne informácie.

    Ale on sa vrátil sa záhadných okolností. Neprišiel ako človek ale vznešený tvor, ktorý miluje dobro, má čisté srdce, jeho duša je naplnená láskou, ale nie takou o ktorej vieme. Tento tvor nepozná všetky naše city. Málokedy sa sám ukáže ľuďom, a ešte sa nikdy nestalo že sa priblížil na toľko aby sa ho mohol človek dotknúť. Vždy sa snažili všetkému uniknúť. Nenávideli nebezpečenstvo, preto sa naučili veľmi rýchlo behať. Svoju moc využívali len v najhnutejších prípadoch. Ich hlavná moc spočívala v liečení. Málokedy ju používali proti iným tvorom. Len vtedy, keď museli niekoho z ich stáda zachrániť, alebo ochrániť svojich mladých potomkov.

    Túto noc ožil tvor, o ktorom sa písalo len v dávnych bájach a povestiach. Stala sa veľká chyba. Len jediná zložka prísad bola nesprávna. Krv nepriateľa nebola správna. Snape získal nesprávnu krv. Veštbu si vyslovili inak, len pozabudli že on nie je ten správny. On zatiaľ nebol nikoho nepriateľ. Temné knieža si želalo, aby bolo navrátené z krvi svojho najväčšieho nepriateľa, ale on spravil chybu.

   Tá krv bola od nevinného chlapca, ktorý zatiaľ nemal s nimi nič podobné, len to že jeho rodičov mučili pokiaľ neprišli o rozum. Nenechceli vyzradiť tajomstvá, ktoré sa týkali iných, radšej by umreli aby oni boli umučení ako oni. To sa im stalo osudným. Momentálne prebývajú v nemocnici pre čarodejné choroby u sv.Munga, na oddelení trvalých zranení z použitých kúziel alebo skôr beznádejné prípady.

   Na celú dnešnú udalosť sa pozeral s bezpečnej diaľky jeden z tvorov, ktorý nepoznal súcit, ľudskú lásku, nevinnosť... Skrýval sa v hustých kríkov. Len keby ostatný ľudia vedeli, čo sa dnes stalo.

   Dnes sa mal znovu zrodiť temné knieža, ktorý sa nechal nazývať Lord Voldemort. Jeho meno poznal každý čarodejník, i to najmenšie dieťa, ale nik si netrúfol jeho meno povedať nahlas. Báli sa ho. Našli by sa i taký, ktorý sa jeho meno nebáli vysloviť, lebo on si ho vymyslel. Jeho meno bolo totiž Tom Rolvoj Readlle.

   Keď sa on dozvedel o smrti svojej matky, a kto bol jeho otec, začal nenávidieť svoje meno. Jeho matka bola posledná priama dedička vznešeného rodu, Slizolín. Aj on zdedil časť jej krvi, ale mal i krv svojho otca, mukla. Nenávidel ich, vždy zastával čistotu krvi. Všetkých čarodejníkov, ktorý sa narodili u muklov, chcel ich jeden po druhom umučiť smrti. Časom keď sa naučil ovládať mágiu, sám rešpektoval len čiernu, zachvátila ho moc. Videl sám seba ako najvyššieho, ako vládcu celého sveta. Všetkých muklov chcel nechať vyhubiť do základov.

   Teraz znovu mal svoje telo. Vôbec nepripomínalo ľudskú bytosť. Bol to totiž veľký had. Len v jedinom pripomínal človeka, mal dve šupinaté ruky. On bol ten, ktorý mal zmeniť dejiny. Tak si to myslel. Ale nebol veľmi podráždený, keď sa dostal konečne to tohto tela.

   Musel uznať že teraz vyzeral naozaj hrozivo, nebezpečne. Našťastie nestratil svoju mágiu. Ani ju nemusel veľmi potrebovať. Vedel už zastrašiť prvým pohľadom. Vyzeral ako kobra kráľovská. Len o niečo väčšia ako iné.

   Jeho predok miloval hady, robil rôzne pokusy sám na sebe. Preto mal v krvi túto časť zložky.

   „Môj pane, niekde sa stala chyba“, Peter sa zľakol postavy, ktorá sa pred ním zjavila.

   „Peter má pravdu, ale ...“, ani Severus nedopovedal, len tam stál v nemom úžase sledoval nového tvora, ktorý tam stál.

   Postava si prezrela svoje nové telo. Zatiaľ obaja sluhovia mlčali.

   „To nevadí, aj toto je lepšie ako nič. Aspoň môžem využívať svoj prirodzený potenciál.“. Postava prestala hovoriť.

  No nebola to len obyčajná postava. Bol to veľký prerastený had. Jeho koža bola pokrytá zelenohnedými šupinami.

   „Tak čo na mňa tak zazeráte. Severus vráť sa na hrad a neprezraď naše malé tajomstvo“.

   Snape mlčky odišiel preč.

   „Zatiaľ nikomu z našich starých priateľov nedáme najavo, že som sa vrátil“, hrôzostrašný tvor stíchol.

   Obrovský had sa začal plaziť preč, čo najďalej do útrob veľkého lesa. Malý mužík pokračoval za ním. O niekoľko minút po nich nezostala ani stopa. Len jediná vec tam ostala, teplé ohnisko, z ktorého sa ešte parilo.

   Prekrásny jednorožec ich veľmi pomaly nasledoval. Šiel veľmi potichu. Zviera nechcelo na seba brať žiadnu pozornosť. Ale to čo sa teraz malo stať vôbec nepredvídalo.

   Zrazu sa pred ním objavil obrovský had, ktorý naňho vyceril svoje obrovské zuby.

   „Sssvaččiinka, Peetteerr, pozzrrii sssa, čo ssa za nami zakrádalo“, no neboli to žiadne obyčajné slová. Bolo to skôr akési syčanie. 

   Obrovský had sa už pripravoval k útoku. Jednorožec tam stál akoby by videl ducha. Vôbec nepredvídal že sa také niečo môže stať.

   Tvor sa začal báť, ešte nikdy sa neocitol v takejto situácii. Jeho inštinkty ho nútili aby utiekol, ale nechcel ich poslúchnuť.

   Niečo mu hovorilo, že by ďaleko neutiekol. Musel čeliť svojmu strachu.

   Jednorožec sa postavil na zadné nohy. Hlasito zaerdžal. Nenechal sa len tak vyprovokovať. Dopadol na všetky štyri. Jeho pol metra dlhý roh začal zlatisto svietil. Túto časť moci nikdy nepoužil.

   Dnes bola tá chvíľa. Celé jeho telo začalo bielou farbou. Telo jednorožca sa zahalilo do belavej hmly. Na niekoľko sekúnd zmizol, ale keď hmla ustúpila nestál tam jednorožec.

   Bol tam tvor, ktorý sa len málokedy zjavoval. Bol o niečo väčší ako jednorožec, i on bol nádhernej striebornej farby, ktorá prezrádzala že bol veľmi mladý. Mal veľké vznešené krídla. Na čele mu trónil veľký roh, ktorý žiaril zlatavou farbou.

   Znova sa postavil na všetky na zadné a hlasito zaerdžal. Hneď rýchlo dopadol naspäť a rozutekal sa proti obrovskému hadovi.

   Ten tvor zvieral v ruke kostnatý prútik. Na protivníka pálil jedno kúzlo za druhým, ale neúčinkovali.

   Všetky kúzla sa od neho odrážali. Päť, štyri, tri, dva metre pred ním zastavil. Z jeho nádherného roha vystrelil zlatý cíp svetla, ktorý sa vpil do obrovského hada. Ten ani nepípol, len dopadol mŕtvy na zem.

   Žiadna moc sa nedala rovnať so strieborným jednorožcom, alebo čo to bolo.

   Peter Petrigrev tam stál ohromene, nemohol znovu uveriť o sa stalo. Predsa ho oživil. Nečakal pokým ten tvor naňho zaútočí, hneď utiekol.

   „Nieeeee, už po druhý raz, nieeee. Veď to nie je možné aby som znovu stratil svoju moc.“, krik časti duše, ktorá sa nemohla dostať preč z tohto sveta nik nepočul. Bol to knieža temnôt, už znovu tu bol i nebol. Znova stratil svoje telo, svoju moc.

   Blížilo sa ráno. Pomaly vychádzalo Slnko spod zora. Na jednom kopci stál veľký strieborný kôň. Mal nádherný roh a jeho krídla prezrádzali že od tohto dňa, sa začnú písať nové dejiny.

   Ranné lúče Slnka pokryli celú krajinu. Nádherné zviera sa postavilo na zadné nohy a hlasito zaerdžal do diaľky.

   Niekoľký študenti ktorý pred malou chvíľou vstávali, zazreli vo svojich oknách na neďalekom kopci toho tvora. Už nik nemohol pochybovať že neexistuje.

   Hlasité erdžanie zvieraťa bolo počuť veľmi ďaleko i za oknami hradu sa ozývalo.

   Dnes nastáva nová kapitola, ale ešte nik netuší čo ich bude v budúcnosti čakať.