Ťažké olovnaté mraky sa vznášali nad hlbokým lesom. Veľmi husto pršalo. Sem tam preťali tmavú oblohu modrasté výboje bleskov.
Nebolo ďaleko vidieť, síce bolo skoré ráno, ale všetko nasvedčovalo ako by bol neskorý večer. Zlatasté Slnko sa skrývalo za mrakmi, len občas sa zjavilo na malú chvíľku, ale hneď sa schovalo.
Uprostred nekonečného lesa pod veľkým majestátnym dubom sa chúlilo divné zviera. Hustá koruna stromu zakrývala všetko čo sa pod ňou nachádzalo. Len malé množstvo dažďových kvapiek tam dopadalo.
V mysli mladého zvieraťa sa odohrával strašidelný boj. „Mama, otec .....“, táto krátka scéna s pred niekoľkým dní sa stále opakovala, vtedy tento tvor stratil svoju jedinú rodinu. „Nieeééé“, tlmený výkrik možno po stý krát prebudilo čudné stvorenie. Ten sen sa mu vždy v pravidelných intervaloch opakoval.
Už dlhý týždeň prešiel od strašnej tragédie. Osud bol dokonaný. Čo bolo predpovedané sa splnilo. Nový život už čaká. Osud je nevypočítateľný. Skrýva v sebe skryté tajomstvá, nové priateľstvá možno i rodinu. Stačí len čeliť novým nástrahám svojho života.
Po dvoch dňoch od smrti ich jediného dieťaťa sa konal pohreb. Prišli i nepozvaní hostia. Mnohý z nich boli obyvatelia malého mesta, v ktorom žil chlapec Teodor. Vyše päťsto ľudí si šlo uctiť jeho pamiatku.
Pre mnohých ľudí bol symbolom, že ľudský osud môže skončiť z jedného dňa na druhý. Nik netušil pravdu, ako zomrel, len jeho rodičia. Nikdy nenašli jeho telo, preto všetko museli spraviť len formálne. Vinu dávali miestnej nemocnici, že stratili telo ich syna.
Po pohrebe sa nemohli sem ísť sa za ním porozprávať, povedať čo je nové, spomenúť si na šťastné okamihy chlapcovho života. Kto vie kde telo zmizlo, ale nikdy sa už nenašlo. Všetky spomienky na Teodora si nosili v sebe. Len tak si mohli pripomenúť kedy bol šťastný, na jeho malé strasti života, alebo keď povedal po prvý raz „mama“, či „tata“.
Vždy keď si na to všetko spomenula jeho ešte vždy milujúca matka, slzy sa jej vždy vyhŕkli, no neboli to vždy slzy šťastia, ale ľútosti nad jeho stratou.
Od pohrebu sa nedokázala spamätať nad tou hroznou stratou. Každým dňom strácala veľké množstvo síl. Niekoľko dní už nedokázala vstať zo svojho lôžka. Celý čas tam nevládne ležala. Oplakávala svoje jediné dieťa.
Ani manžel jej nedokázal pomôcť. Snažil sa ju prehovoriť že nebola to jej vina, ale vina toho strašného tvora, o ktorom sa písalo v hororových príbehoch, či bájach. Nepomáhalo to. Síce on bol na tom oveľa lepšie, lebo v mladom veku stratil podobným spôsobom svoju matku. Vedel ako je jej.
Len čas dokáže zahojiť všetky hlboké rany. Vždy budú nosiť jeho pamiatku pod svojím srdcom.
Najbližšia rodina sa im pokúšala pomôcť ako najlepšie vedela. Každodenné návštevy príbuzných im veľmi pomáhali sa zmieriť s realitou, ale vždy žili ako v najhoršom sne. Bolesť straty neustupovala. Dala by sa aj nožom krájať, každým dňom sa pomalým tempom zosilňovala. Kedy to už prestane ???...
Pod veľkým dubom uprostred lesa sa zobúdzal veľmi mladý vlk, či skôr vĺča. Zo svojou čierno zamatovou srsťou splýval s okolitým prostredím.
Zobudil sa zo strašidelného sna, ktorý sa mu opakoval noc čo noc. Bál sa znova zatvoriť svoje jantárovo zafarbené oči, nechcel znova všetko zažiť.
Ten vlk nosil po celý život od svojho narodenia jediné meno Teodor. V minulosti ho rodičia volávali Ted, ale už to bolo veľmi dávno.
Rozmýšľal nad svojím budúcim životom. Začala sa nová kapitola jeho života. Stále tam ležal celý schúlený. Triasol sa od zimy. Celý kožuch mal ešte stále mokrý, keď sa musel celý minulý deň predierať hustým dažďom pokým nenašiel toto miesto.
Týždeň od svojej premeny nič nemal v ústach, no v tomto prípade skôr tlame. Nedokázal si zaobstarať potravu. Nik ho nenaučil loviť. Bolesť brucha mu zvierala už niekoľko dní jeho žalúdok.
Nič mu už neostávalo, len sa postaviť na svoje štyri tlapy a pokračovať v putovaní. To aj urobil. Znova sa musel predierať cez hustý dážď. Druhý deň neprestajne pršalo, ako keby celý les smútil sním.
Kráčal veľmi pomalým krokom. No nemal veľa energie, aby s ňou mohol len tak mrhať. Čas plynul veľmi pomaly. Dážď neprestával. Studené kvapky dažďa dopadali na čiernu srsť zvieraťa.
Jediné čo cítil bol neznesiteľný hlad. Celé jeho telo sa triaslo od chladu, pretože jeho hebká srsť bola až do poslednej nitky mokrá.
Už niekoľko dní sa predieral lesom. Od vtedy ako vstúpil do tohto tajuplného lesa nestretol ani živ áčka. Počasie sa veľmi nemenilo, akoby by bolo nejako zakliate. Celé dní nevykuklo Slnko spod mrakov.
Už dva dni ho niečo sledovalo. No nebolo to len jedno zviera. Ich jantárové oči boli vidieť v diaľkach v prítmí starých vysokých stromov. Šli za ním ako tie tiene či tajuplný duchovia. Nenechávali za sebou žiadne stopy.
Nik nevedel o ich prítomnosti v tomto svete. O nich sa len písalo v hrôzostrašných hororoch, alebo o nich natočili rozmanité filmy.
Lykantropia, podľa lekárov sa označuje ako šialenstvo alebo pomätenectvo, kedy si určitý človek myslí že je vlk alebo si myslí že sa doňho v splne premieňa. Preto takýchto ľudí zatvárali priamo do ústavných zariadený.
Len malý zlomok je pravda o tom čo sa traduje. Najstaršie povesti a báje hovoria len z časti pravdu o týchto stvoreniach.
V skutočnosti sa im hovorí vlkodlaci, alebo tí ktorý sú bratia alebo sestry luny.
Teodor už bol na konci svojich síl. Už sa nevládal pohnúť. Tri dlhé týždne blúdil v tomto temnom lese. Spoločnosť mu robil len hmyz ktorý ho neprestajne obletoval. Jeho ukrutný hlad mu zhoršoval doteraz celú situáciu.
Ležal pri malom kríku. Hlavu mal zloženú pod zdĺž svojho tela. Na tele mal veľa odrenín a podliatin. Celú srsť mal zaprášenú. Z malej diaľky by sa zdal že je to obyčajný pes či vlk na pokraji svojej smrti. Ale na rozdiel od nich k tomu mal ďaleko.
Doteraz nedokázal ovládnuť svoju premenu. Nevedel čo je vlastne zač. Len si uvedomoval že je niečo ako bežný pes.
Ležal neďaleko malého lesného potôčika. Len si dať dúšok vody z nej, aby si uhasil svoj smäd.
Nazbieral posledné sily, ktoré mu ostávali. Veľmi ťažko sa postavil na všetky štyri vysilené nohy. Drobnými krokmi sa blížil k cieľu. Dobré oko pozorovateľa by povedalo že skôr plazil. Bol celý zhrbený.
Len päť posledných metrov aby si mohol aspoň trocha uhasiť svoj smäd. Štyri metre, už to nie je ďaleko. Tri metre, ešte len trocha vydržať.
Dva metre .....
Už posledný meter mu zostával. Ale on nemohol vydržať tu záťaž. Posledná kvapka síl ho opustila.
Len posledný krok mu ostal aby si mohol vytúžené uhasiť svoj strašný smäd.
........... Spadol na zem. Posledný krát sa pozrel na svoj vytúžený cieľ.
Jeho oči sa veľmi pomaly zatvárali. Prestával si uvedomovať situáciu v ktorej sa vyskytol.
Päť postáv ho obkolesilo.
Komentáre
.....