Svitalo. Hrejivé lúče zo skorého ranného Slnka začali veľmi pomalým tempom hladiť všetky kúty veľkého mesta.
Osemnásť roční mladík sa pozrel na svoj budík, ktorý sa nachádzal hneď pri jeho posteli na nočnom stolíku. Nikdy ho nemusel vôbec nastavovať. Práve ukazoval pol šiestej ráno. Len včera skončilo školské vyučovanie či vôbec školský nový rok. Pred sebou mal vyše šesťdesiat voľných dní. Už niekoľko rokov bol naučení o tomto čase vstávať, lebo musel zavčasu cestovať takmer cez celé mesto mestskou hromadnou dopravou na vysokú školu. Nedávno skončil prvý ročník.
Veľmi sa líšil od svojich vrstevní kou. Inak sa obliekal. Väčšinou by ste ho videli len v čiernom oblečení, i jeho rodičia mali veľmi podobný vkus. Ani raz v živote nebol na žiadnej diskotéke alebo podobnej akcii ako jeho spolužiaci. Veľmi ich nenávidel. Nikdy nechápali život ako on.
Ale on nebol človek. Keby to vedeli ich susedia či spolužiaci, určite by sa veľmi báli. Nerád si spomínal na tú noc, kedy sa to stalo.
V jednej noci, keď bol zo svojimi milovanými rodičmi stanovať k najbližšiemu jazeru, ktoré bolo od ich bydliska vzdialené hodný kus cesty. Vždy dve hodiny sem museli cestovať aby si odpočinuli od mestského života a nabili sa novou energiu.
Bol apríl. Nastávalo skoré jaro. V nádherný večer sa stalo čo by si nikdy nedokázal predtým predstaviť. On jediný spal niekoľko metrov od ich menšej chaty. Chcel to po prvý raz skúsiť, ale nakoniec sa mu to vymstilo, až do konca svojho života bude trpieť. Bol v stane. Vonku žiaril menší kosáčik mesiaca, no nebol žiadny spln ako by opisovali nejaké legendy.
Jeden tvor ktorého by ste sa naozaj báli keby ste sa sním niekedy stretli vonku medzi štyrmi očami sa približoval skoro nehlučne k jeho stanu. Ak by ste tu boli tak by ste započuli ako by ste niekto približoval k vášmu stanu, len ľahúčke kroky, nejaké zašušťanie po vlhkej tráve.
A zrazu to prišlo. On sa hneď zobudil. Zobudilo ho zvuk trhania stanu. Posadil sa. Pozeral zo či vo či stvoreniu samotnej noci, vlkolakovi. Bol veľmi vystrašení, ale on nedokázal ani len pípnuť či vydať akýkoľvek iný zvuk. Nik by to nedokázal inak popísať. Strach sa mu dostal do všetkých častí teľa. Začal sa triasť akoby od zimy.
Pozoroval svojimi modrými očami. Mal len jedinú myšlienku, bál sa o svojich rodičov. Nemohol nič urobiť, nedokázal sa brániť. Pozerali sa len niekoľko sekúnd a teraz sa mu zmenil jeho doterajší život.
Vlkolak zaútočil. V mesačnom svite sa mu leskli obrovské jantárové oči. Bol niekoľko krát väčší než obyčajný vlk, ale nemohli by ste ho s ním v žiadnom prípade zrovnávať. Nebránil sa, nevedel ako. Ucítil na svojej hladkej koži ako ho niekoľko krát prebodli belasé zuby. Bolesť by sa nedokázala nikdy opísať. Jedine vtedy ak ste zažili ťažkú operáciu bez spánku či umŕtvenia. Všade naokolo zbadal veľké množstvo svojej cennej krvi, ktorú určite potreboval. Zuby vlkolaka prenikli veľmi ľahko k jeho kostiam. Začul i zapraskanie kostí.
Pozrel sa von cez roztrhaný stan. Zbadal úzky kosáčik Mesiaca. Zrazu to prestalo. Počul len hlasité zavitie, ktoré sa veľmi rýchlo šírilo lesom až k nemu. Vlkolak prestal. Pozrel sa na jasné hviezdy i on hlasito zavil. Spravil niekoľko krokov nazad a rozbehol sa smerom k útrobám lesa.
Prestával vnímať svoju bolesť, ešte žil, ale neumieral. Dnešnou nocou sa jeho život navždy zmenil. Bol veľmi zmätený. Už nevnímal už vôbec nič. Strácal sa mu obraz spred očí. Jeho viečka sa zavreli, no nedokázal ich vôbec otvoriť. Myseľ prestávala spolupracovať. Posledné čo si pamätal bolo hlasy rodičov. „Neumieraj synáčik, všetko bude dobré“, a od vtedy si nič nepamätal.
Zobudil sa takmer o mesiac neskôr. Na jeho tele by ste nenašli žiadne zmienky čo sa vtedy stalo. Pri posteli zazrel svoju matku, ako sedí v prútenom kresle a tvrdo spí. Na jej očiach by ste zazreli veľmi silný smútok, ktorý sa dal veľmi ľahko rozoznať. Plakala takmer tridsať dní. Modlila sa aby nezomrel, jej jediný syn Richard, pri jeho pôrode takmer zomrela. Veľmi ho milovala a bola ochotná zaňho položiť i svoj posvätný život. Zbadal otca i on tvrdo spal. Sedel na druhej strane miestnosti na ťažkej kovovej stoličke.
Posadil sa na posteli. Všetko si pamätal ako by to bolo včera. Pozrel smerom kde bolo okno. Uvidel ako veľmi pomaly zapadá červené Slnko, onedlho bude všade navôkol tma. Otočil sa. Pozeral sa na nočný stolík kde uvidel veľké množstvo čerstvých kvetín, množstvo plyšových hračiek, pozdravov. Nemohol uveriť keď zbadal veľký plagát, ktorý dostal od svojich spolužiakov v triede. Nemohol ich nikdy vystáť. Nenávidel ich ako len mohol, vždy ho všade ponižovali i mimo pozemkov školy. „Žeby nakoniec zmenili názor ?“.
Od tých dní ubehlo takmer tridsať rokov. Jeho rodičia už nežijú. Po necelom roku musel zmiznúť z ich života, lebo i on nakoniec bol prekliatí. Stal sa z neho vlkolak. Všetky kontakty zo svojimi blízkymi musel nasilu preťať. Bolo to preňho na začiatku veľmi ťažké. Ukrýval sa niekoľko mesiacov v inej krajine. Bulharsko sa stalo jeho novým domovom, kde našiel novú rodinu. Medzi seba ho prijala svorka, v ktorej to vyzeralo ako v obyčajnej rodine. Dostal i niekoľkých súrodencov, ktorých neprestajne miloval až keď nastal ten druhý osudný okamih v živote, kedy ho zradila tá najväčšia láska ktorú v po prvý raz stretol a hneď sa do nej zamiloval. Keď po dlhom období jej prezradil pravdu, kto naozaj je stalo sa to čo neočakával. Ona hneď v ten okamih utiekla. Patrila ku skupine ľudí, ktorý sa nazývajú lovcami.
Bol pre ňu už len korisť. Na druhý deň prišiel takmer o všetkých milovaných. Ráno keď otvoril dvere pozeral sa na svoju milovanú osobu, ktorá mu zbraňou mierila medzi oči. Od tej doby sa neustavične schováva, uteká pred ňou i nimi. Milovaná nebola človek ale to najhoršie čo môže byť, upír. Najprv mal predsudky že oba druhy nemôžu byť spolu, ktoré prekonal, nakoniec spravil najväčšiu chybu vo svojom živote.
Nenávidel ľudí, chápal ich ako najhoršie zlo, ktoré treba za každú cenu zastaviť. Teraz ho lovili nielen ľudia z radu lovcov ale i tí najhorší, ktorý sa dokázali pohybovať len v noci.
Ten istý sen sa mu vždy každú noc vracal. Ako zomreli jeho druhý rodičia, ako sa musel pozerať do tváre tých ktorých miloval a oni boli pred jeho samotnými očami zavraždený.
Zobudil sa na prahu nového rána. Konečne sa po prvý raz mohol vyspať, ale spánok nebol ten najlepší, nočná mora ho sprevádzala na každom kroku, ktorý spravil. Možno jeho osud už je spečatený. Ak si nedá pozor a nebude dosť rýchli mohol zahynúť ako ostatný z jeho rodu. Ostal posledný. Posledný ktorý mohol všetko zmeniť, len keby vedel kto naozaj je.
Cítil silnú bolesť na svojej hrudi. Jeho myseľ prestávala pracovať. Vnímal okolité zvuky, ktoré sa veľmi pomaly strácali. Jeho zrak sa zatienil. Videl len čiernu tmu pred sebou. Okrem bolesti, ktorá sa každou sekundou zväčšovala nič iné nevnímal. Zatočila sa mu hlava. Zrazu cítil vo svojom tele náhly úbytok všetkých síl.
Tá guľka, ktorá bola vypálená naňho nebola obyčajná, bola z čistého striebra, ktorá bola vytvorená len na zabíjanie jeho druhu, druhu vlkolakov.
Z veľkých tlmeným buchotom dopadol na zem. Už i svoju ranu prestával cítil. Bolesť ustupovala a on sa prepadal do veľkej prázdnoty, do ktorého niet návratu. Jeho srdce posledný krát slabo buchlo a už nič. Nebolo počuť nič v miestnosti. I obaja jeho nepriatelia zostali nečujne stáť. Pozerali sa naňho s veľkým záujmom, akoby nič iné v živote nevideli, i k tomu koľké roky zabíjali pre svojho kráľa, nevideli nikoho tak nečujne zomrieť, zo žiadnym vzdychom, zo žiadnym zvukom. Nikoho nevideli sa pozerať na nich jeho smutným až vydeseným pohľadom, ktorý mu zostal i po poslednom vydýchnutý.
Minúty ubiehali veľmi pomalým tempom. Keby ste tu boli, všetko by nasvedčovalo akoby sa tu čas spomalil, ale to bol len klamlivý vzhľad.
Ted konečne otvoril svoje oči. Bol vo svojej pravej podobe, podobe v ktorej sa pred tým narodil, konečne bol človekom. Necítil žiadne trápenie, žiadny iný cit, ktorý poznal. Nebol ani vystrašení že necítil žiadnu bolesť. Už žiadny strach a mučivá bolesť v jeho srdci, ktorú pociťoval posledné mesiace po znovu zrodení.
Začal sa obzerať. Nachádzal sa v tej istej miestnosti, kde naposledy vydýchol. Všetko videl ako by tu bola nejaká hmla. Okolie bolo trocha rozmazané. Stál vedľa svojho mŕtveho tela, v ktorom zažil veľa útrap.
Nechcelo sa mu veriť že už nežil. Nikdy si nepomyslel že stačilo tak málo aby zomrel, aby sa jeho trápenie konečne prestalo. Nepociťoval žiadnu zimu. Bolo mu ako nikdy predtým. Pozoroval celé okolie zo zatajeným dychom, no zo žiadnym dychom. Nemusel dýchať aby prežil. Nebol už medzi živými, bol totiž mŕtvy.
Komentáre
pekne