Vitajte na stránkach frízkeho koníka

Fúkal príjemný vetrík. Slnko príjemné hrialo. Na toto ročné obdobie bolo veľmi pekné počasie, i keď o niekoľko dní začne jeseň. Bolo skoré ráno. Ako každé ráno mladá líška, niesla dve vedrá plné vody a šla do kuchyne. Svoj doterajší život prežila v tomto hrade, no nikdy nepatrila k tým zámožných. Ešte keď bola malá stratila matku pri jej narodení. Od mala ju vychovával otec, ktorý bol na ňu dosť tvrdý. Za každú menšiu chybičku dostávala trest. Otec tu pracoval ako hradný hájnik. Nikdy na sebe nemala nádherné šaty či nejaké šperky, o tom mohla vždy snívať. Od ôsmich rokoch pomáhala v kuchyni. O malú chvíľku prišla ku vŕzgajúcim dverám, ktoré otvorila. Vo vnútri všetko vyzeralo po starom. Uprostred kuchyne bol dlhý stôl, pri stenách sa nachádzali staré police s prísadami, po stenách by ste našli rôzne nádoby, panvice a hrnce. V tmavom kúte sa nachádzala veľká pec. Vedrá položila ku dverám a odkráčala von k svojej malej izbičke, ktoré bola na druhej strane nádvoria. Spravila len niekoľko krokov a začula svoje meno, akoby ju niekto volal. No nevenovala tomu žiadnu pozornosť a pokračovala ďalej. Vstúpila do svojej izby. Bola veľmi skromne zariadená. V jednom rohu sa nachádzala posteľ vystlaná senom, na pravej stene pod malým oknom by ste našli pomenšiu truhlu s nejakými vecami a skromným oblečeným. Otvorila ju. Na samom vrchu bol namaľovaný obrázok, toho koho milovala. Na obrázku bol vĺčik ktorého mala rada už keď bola malá. No kvôli tomu že nepatrila k šľachte sa museli stretávať tajne v noci, v kráľovskej záhrade, kde mali svoje tajné miesto. Zatvorila ju a postavila sa k veľkému zrkadlu. Pozrela sa doň. Uvidela seba, ako má oblečené zašpinené jednoduché tmavohnedé šaty, na hlavu mala zakrytú starou šatkou. „Mariana“, zaznelo. Hlas dobre poznala. O malú chvíľku sa objavila späť v kuchyni, kde na ňu čakala hlavná kuchárka.