Vitajte na stránkach frízkeho koníka

Ďaleko od civilizácie stál veľmi rozsiahli hrad. Bol oveľa väčší a nádherný než Rokfort. Bola to vlastne škola vo Francúzku. Len čarodejníci vedeli, kde sa presne nachádza.

   Práve bol obed. V najväčšej sieni na hrade, ktorá sa používala tak isto ako Veľká sieň v Rokforte obedovalo viac ako osemsto detí s veľkým učiteľským  zborom. Boli tu štyri veľmi dlhé stoly, ktoré sa tiahli pozdĺž celej siene. 

   Školský rok sa tu dnes práve končil. Zrazu sa pri učiteľskom stole objavili dvaja šestnásť ročný chlapci. Obaja boli celý od krvi ale len jeden z nich bol na okraji smrti.

Riaditeľka tejto čarodejníckej školy končila posledný príhovor. Len už chcela zakončiť poslednou vetou, zrazu celú sieň preťal silný modrý blesk, ktorých všetkých oslepil. O niekoľko sekúnd svetlo zmizlo.

   Jediné čo po ňom zostalo boli dvaja chlapci, ktorý ležali v bezvedomí na zemi. Ten väčší bol veľmi zle na tom. Síce jeho brat tam bol o niekoľko dní dlhšie, ale jeho tak nemučili. Len Harry bol ten, na ktorého sa vzťahovalo proroctvo, o ktorom vedeli len niektorý jeho najbližší. Pre mnohých ľudí bol hrdina, ale nik netušil čo on musí prežívať. Utrpenie a bolesť zažíval každý deň, i keď nebol väznení.

   Temný čarodejník, ktorý sa sám nazval knieža temnôt, jeho meno sa báli všetci vysloviť. Ale Harry sa ho nikdy nebál, lebo meno a povesť nie je všetko. On ho vždy nazýval Lord Voldemort.

   Jeho pravé meno vedeli len jeho najbližší, volal sa totiž Tom Rolvoj Raddle. Nenávidel svojho muklovského otca. On ho totiž sám osobne zabil. Len ľutoval svoju matku že ju nikdy nepoznal, len ona bola poslednou dedičkou Salazara Slizolína. Neznášal svoje pravé ja.

   Len on sa nazdával, že je jediný, ktorý dokáže spasiť svet. Chce pozabíjať všetkých muklov ale i čarodejníkov, ktorý mali ich pôvod. So svojou novou armádou si môže podmaniť celé Anglicko.

   Harry ťažko oddychoval. Bolo vidno že nemá veľa síl. Po necelej minúte sa spamätali. Celá sieň si prezerala oboch chlapcov, ktorá sa z ničoho nič zjavili pred stolom ich profesorov. Nik nemal odvahu niečo povedať. Veď okolie pozemkov i samotný hrad bol chránený proti premiestňovaniu. Tak aké to bolo kúzlo, alebo čo ich sem premiestnilo.

   Už prešlo niekoľko hodín po veľkom incidente. Telá oboch chlapcov boli premiestnené do nemocničného krídla. Bol o niečo väčší ale i svetlejší než v Rokforte.

   Chlapci ležali v čisto bielych posteliach pri samotnom kraji miestnosti. Harry už vyzeral niekoľkokrát krajší, než sem prišiel. Už nemal viditeľné zranenia, len sem tam boli jazvy. Ešte vždy bol veľmi vysilení.

   Harry sa veľmi pomaly prebúdzal do nového rána. Telo už ho vôbec nebolelo, akoby niekto len mávol prútikom a celú bolesť len tak odčaroval. Otvoril oči. Nemohol si teraz spomenúť na dej udalostí, ktoré prežil ešte len pred niekoľkými hodinami. Cítil sa veľmi unavený, síce spal niekoľko hodín, ale veľmi mu nepomohol.

   Posadil sa na posteli. Porozhliadal sa po celej miestnosti. Vôbec mu nepripomínalo nič, nevedel kde sa nachádza. Zbadal len jedného človeka, ktorý ležal hneď vo vedľajšej posteli.

   Nepozeral naňho ani sekundu aby si zrazu spomenul na všetko. Spomínal i na list, ktorý dostal „stretnete sa vtedy, keď nikto z vás to nebude čakať“ .

   „Áno, bola to pravda“. Nemusel dlho rozmýšľať nad tým všetkým, len jednu vec zatiaľ nepochopil, „ako sa som sa sem dostal“.

   Nikdy nevidel takú nádhernú miestnosť, „určite už nie som v Anglicku, ale kde vôbec som ?“. Nedala sa nijakými slovami popísať. Cez veľké okná presvitali ranné lúče Slnka. 

   Nachádzal sa v nemocničnom krídle jednej školy, ktorú nepoznal.

   Vo vedľajšej posteli sa niečo pohlo. Prebúdzal sa Harryho brat Edward. Mal zvláštne meno, ktoré sa niekoľko rokov nepoužívalo v tejto krajine.

   I on sa posadil po necelej minúte, kým sa spamätal z priebehu včerajších udalostí. Obzeral sa po celej miestnosti.

   „Eh, eh“, odkašlal si Harry a Edward sa pozrel hneď na svojho brata.

   „Ahoj....“, pozdravil Ed Harryho. Obaja sa na seba pozerali. Jeho brat bol jemu veľmi podobné, akoby jeho kópia. Len mal iné vlasy než Harry.

   „Nevieš náhodou kde sme ?“, ani nepozdravil, túto otázku nedokázal dlho v sebe udržať.

   „No podľa tejto miestnosti, by sme mali byť v nemocničnom krídle....“, nedopovedal a Harry mu skočil do reči.

   „Edward, to ma napadlo už dávno, presnejšie nevieš ?“, naliehal jeho brat.

   „No neprerušuj ma, sme v mojej škole Krásnohulky (P.S.Ak viete po slovensky, prosím napíšte mi do komentárov) vo Francúzku“.  

   „Ale ako sme sa tu dostali, to je záhada, no nevieš to náhodou ty ?, lebo ja sa neviem ešte premiestňovať, to nebolo len obyčajné premiestnenie, ale dáke kúzlo“, Harry nechcel veriť sa sem tak ľahlo dostal.

   „No skúsil som len jedno kúzlo, ktoré ma v ten moment napadlo. Naučil som sa ho v jednej knihe, čo som našiel v knižnici tu v škole“, zrazu prestal. Dvere do miestnosti sa otvorili do vnútra vkročil dlhý rad čarodejníkov. Niektorý z nich pracovali tu v škole ako profesorský zbor, ale mnohý boli z ministerstva mágie.

Zatiaľ v Anglicku.     

   V krbe na utajovanom mieste zbĺkli zelené plamene. Hneď prestali horieť. Do malej miestnosti vkročil muž, ktorý mal na sebe čierny hábit a masku, ktorá mu zakrývala tvár.

   Tri postavy hneď na to tasili prútiky, boli pripravený sa brániť, ak by ich niekto napadol.

   Muž si stiahol masku z tváre a schoval si ju do svojho hábitu.

   „Severus“, zakričal naňho starý čarodejník. „Čo to má preboha znamenať ?“, Dubledore čakal kým dostane odpoveď, no žiaľ Snape nič nepovedal, len zazeral na všetky postavy.

   „No čakáme Srabusi, alebo ti mám pomôcť?“, Sirius čakal na odpoveď.

   „Tak dobre, Harry a ten chlapec zmizli“, Severus im odpovedal a čakal na ich názory.

   „Nemohol len tak zmiznúť zo sídla temného pána, tak ako sa to stalo ? Hovor !“,zakričala naňho Macgonagalová.

   „Ešte včera obidvaja mali súboj. No Harry a veď viete kto. Pred koncom súboju veď viete kto, chcel všetko konečne ukončiť. Poslal na Harryho smrtiacu kliatbu. Ten druhý chlapec sa vyšmykol, pribehol k Harrymu a obaja zmizli, len zažiarilo biele svetlo a už ich nebolo“.

   Všetky tri postavy sa naňho pozerali ako by videli ducha.