Motto poviedky :
„Otec upír, dcéra vlkolak, obaja z jednej krvi ale každý na opačnej strane“
Prológ
Nad celou krajinou začal padať veľmi jemný dážď. Dnes bol podvečer. Tma veľmi pomaly zahaľovala celé okolie veľkého lesa. Niekde tam, kde ešte žiaden živý človek nevstúpil stálo veľké sídlo, obklopené veľmi silnými múrmi. Nikdy tu nežil žiaden človek i keď budova mala už niekoľko sto rokov. Bola zahalená starými stromami uprostred lesa.
Veľmi mladé dievča sedelo za stolom. Pozerala sa von oknom, z kútov očí jej tiekli slzy. Trocha si vzdychlo.
„Dnes som tu už dvadsať rokov a nič sa takmer nezmenilo“. Pred sebou mala čistý papier a pero. Veľmi chcela odtiaľto odísť, no nemala kam. Jej matka už dávno nežije, jej smrť si ešte aj teraz pamätala akoby to bolo práve včera. Celý ten čas si na seba kládla tu vinu, keď ju videla zomierať v mukách. A jej otec je na druhej strane, na strane tých, proti ktorým bojuje od kedy tu žije.
Gabriel jej ukázal pravdu. Na deň premeny si veľmi dobre nepamätá, ale tie pocity prázdnoty od tých čias jej zostali v srdci. Nikoho nemala. Jej doterajší život prežila tu, v tomto veľkom sídle.
Dvadsať rokov je veľmi dlhý čas. Videla umierať nevinných, prišla o niekoľkých priateľov, no v nikom nenašla lásku. Tak jej chýbala. Ten šťastný pocit, keď sa môže o niekoho oprieť zo svojimi myšlienkami a hlavne mu veriť.
Od kedy tu žila dostala jednu izbu, ktorý bola celá natretá na modro, farbu ktorú mala už ako malé dievča rada, ale nábytok ostal pôvodný. Bol tak starý ako celá budova.
Už dlhých dvadsať rokov jej bolo osemnásť. Jej krása ostane navždy. Za tie roky sa stala vodkyňou z jeden mnohých svoriek. Už nebola tá slabá ako na začiatku, no nikdy nemala na tých, ktorý boli priami kráľovskými potomkami. No vždy patrila medzi tých najsilnejších v tomto sídle.
Dnešnou úlohou bolo, aby vypracovala plán, aby konečne napadli a zlikvidovali otcovu skupinu. Nikdy naňho nezabudne, on zabil jej matku a keby ju vtedy nikto nezachránil už by tu určite nebola, možno len ako upír.
°Vojna medzi oboma druhmi nikdy neskončí , nikto nevie ako sa začala, ale je trváca až do skončenia sveta, alebo pokým sa oba druhy navzájom nepozabíjajú°
Čierny vlk bol na love. Jeho nádherná zamatová srsť splývala s okolím. Nachádzal sa niekoľko stoviek kilometrov od hlavného sídla.
Keď ho pred dvadsiatimi rokmi chytili od vtedy až do teraz svoj druh nenávidel. Neznášal túto nekonečnú vojnu, ani jedná strana nemohla nikdy vyhrať. Jedinou výhodou jeho druhu bolo že nikdy nezabíjali nevinných ľudí kvôli potrave.
Už pol hodiny sa hral s jedným upírom. Naháňal ho takmer cez celý les. Ostatný už dávno skončili svoju prácu. Prestalo to konečne baviť. Spravil veľký skok a predbehol svoju obeť a hneď sa obrátil jej smerom. Bol to mladý upír, nemohol mať ani dvadsať jeden, jeho modré oči vyzerali nevinne, Ted veľmi dobre vedel čo je zač. I v baranej koži sa môže schovávať vlk.
Vyceril naňho svoje obrovské zuby. Za ten dlhý čas, od kedy ho Gabriel chytil dospel ale hlavne zmocnel. Už nebol to šteňa ako vtedy, teraz bol veľký mohutný vlk, o nič väčší ako tí, ktorý žili v lese, ale on mal väčšiu silu, ktorú mohol rovnať takmer z Gabrielom.
„Nie, nechaj ma žiť“, mladý upír padol na kolená pred neho, pritom prosíkal o svoj život, ale i tak mu to nepomohlo.
Ted veľkými krokmi sa k nemu približoval. Meter za metrom, a potom len hlasitý výkrik bolesti a napokon všade nastalo mŕtvolné ticho.
„Práca bola dokončená“, pomyslel si a o malú chvíľu sa objavili jeho druhovia.
Ted mal okolo krku veľký ťažký kovový obojok a vodca jeho skupiny mu pripol dlhú reťaz.
°On už nikdy nespozná slobodu°
Komentáre
wooow...
Alcore,