Vitajte na stránkach frízkeho koníka

Sedím na svojej posteli. Moje myšlienky sú veľmi vzdialené od reálneho sveta. Všetko ubieha tak rýchlo, všetci sa niekam náhlia a ja tu len tak sedím, bez pohnutia. Celý svet okolo mňa sa náhly smerom k budúcnosti. Ja sa jej bojím. Ja chcem tú minulosť, ktorú som mal rád nadovšetko, stratil som to najcennejšie čo som mal. Túto miestnosť poznám naspamäť, od nepamäti. Keď som bol ešte mláďa, toto bol môj raj. Raj na ktorý rád spomínam. Detstvo plné radosti, bez strachu žiť, vtedy bola tá pochabnutá budúcnosť veľmi ďaleko. Nevedel som čo to znamená, čo zažijem o niekoľko rokov. Vstal som. Pár krokov ktoré som spravil ma zaviedli k veľkému zrkadlu ma pravej strane mojej izby. Vidím tam len šedočierneho vlka, z jantárovými očami, ktorý sa na seba smutne pozerá. Jeho uši sú sklopené, chvost vláči po zemi. Jeho nálada je pod bodom mrazu. „Chýba mi, prečo si odišla ?“, myšlienky ma stále zavádzajú k nej, k mojej milovanej. Mám len devätnásť rokov . Za tu krátku dobu som okúsil to čo mi môže život najcennejšie ponúknuť. Lásku. Nie k rodine, matke či k otcovi, tú pozná každý, ale takú čo neokúsi každý, lásku ktorá dokáže preniesť aj na okraj sveta, byť so svojou milovanou samičkou. Rád niekoho to dokáže každý tvor ale milovať nie. Ale ja som spravil tú hlúpu chybu . Chybu za ktorú sa nedopúšťa. Vedel som že sa to nesmie, ale vášeň a pudy ma premohli. Oklamal som sám seba, že to nevadí, že sa to nikdy nedozvie. Ale stalo sa to, čo som neočakával. Neviem ako sa to dozvedela moju malú chvíľku neopatrnosti. Mal som zakričať len „Nie“, ale ja som hlúpy vlk, veľmi hlúpe stvorenie. Neurobil som to a teraz pykám za svoj hlúpy skutok. Prečo som sa vlastne dal vtedy prehovoriť ísť na tú malú súkromnú party do kamarátovho bytu. Tvárenie sa že ja „hlúpy vlk, ja nič“, nepomohlo. Stratil som ju asi navždy, síce nebola prvá ale je jediná koho naozaj milujem, ktorú stále zbožňujem. Nemôžem bez nej vydržať. „Moja Leese, vráť sa mi“, zakričal som v duchu, ale to nemohla počuť, i keď v tom dúfam. „Mám ísť za ňou a prosiť na kolenách ?“ pomyslel som si. „Mám si odísť a hľadať si nejakú novú samičku a odísť od nej zo zdvihnutou hlavou ?“. Ťažké otázky. Nemám veľmi na výber. Otočil som sa smerom ku dverám. Otvoril som ich. Chvíľu som zaváhal. Spravil som prvý krok k ďalšiemu svojmu osudu, otvoril ďalšiu novú stránku vo svojom živote. Potom druhý, tretí ... a naďalej dúfam že smútok pominie a budem si znova užívať naplno svojho života so svojou milovanou samičkou .