Vitajte na stránkach frízkeho koníka

Sedela som mu naproti. Len pred niekoľkými sekundami som sa dozvedela informáciu, ktorá by mi mohla zmeniť život. I tak som len nedávno stratila jediného rodiča, ktorého som milovala. Smrť matky mi prebiehala pred očami. Vtedy som spoznala po prvý raz iný svet, ktorý bol predo mnou ukrytý po celý život.  Od tej hrôzostrašnej nehody, keď zomrel i môj otec som bola tak blízko, no nič som nespozorovala.

   To stvorenie, ktoré som začala od tej chvíle nenávidieť sa nazýva upír. Knihy ich síce opisujú ale nie tak doslova.

   Moje oči teraz hľadeli na ich nepriateľov.

  „Nie som vaša neter !“, zvýšila som dôrazne hlas, pretože mi nikto nebude klamať, ale hlavne nikdy nie do očí. Keď sa mi predstavil, vyzeral presvedčivo, nakoniec  ma sklamal.

   „To čo si videla predtým, to nebol sen !“, pritom sledoval moju reakciu.

   „Ja viem, moju matku zabil môj už mŕtvy otec. Síce neviem ako vstal z hrobu. No to už je jedno. Matka je mŕtva“. Do očí sa mi nahrnuli slzy, keď ten strašidelný obraz mi znova prebehol pred očami. Nakoniec som slzy zadržala, a musela som čeliť krutej pravde.

   „Tvoj otec nikdy nebol mŕtvy. On dostal dar nesmrteľnosti, no jeho jediná nevýhoda je, že musí zabíjať ľudí kvôli potrave. On sa stal upírom“, jeho slová zneli vážne, určite vy by ste mu neuverili.

   „Možno mi neveríš, ale ja som brat tvojho nebohého otca. Som pán všetkého čo tu vidíš, okolitých pozemkov a všetkých tvorov, ktoré patria do môjho druhu. Som kráľ vlkolakov, a ty patríš k nám“, dokončil pritom ukázal na mňa svojím prstom, tentoraz vyzeral strašidelne.

   „Chcem vidieť dôkaz, ale ja nemôžem byť vlkolak, veď môj otec sa stal upírom“, otázku som ani nedokončila, lebo som od dverí započula zvuky, ktoré pripomínali kroky viacerých ľudí a neustále vrčanie. Ty máš v sebe vlka, no nikdy si ho nenechala vyjsť na povrch. Ešte ti musím povedať jednu informáciu, tvoj otec  utiekol, vyzerá že má viac sily ako obyčajný vlkolak“.

   Znova tie isté zvuky. Každou sekundou sa blížili k veľkým dverám, kde sa nachádzal vstup do tejto miestnosti.

   „Vstúpte“, zavelil Gabriel, jeho hlas sa odrážal od okolitých stien. S veľkým škripotom hrdzavých pántov vo vstupných dverách sa objavili len dve postavy. Spravili len niekoľko krokov vpred.

   To čom som videla som vôbec neočakávala. Menší čiernovlasý muž sa hneď poklonil, tak ako to bývalo zvykom v dávnych časoch. Muž sa postavil.

   „Tu je to šteňa, tak ako ste prikázal“, jeho hlas znel ponížene, akoby sa bál Gabriela,  , no ja som žiaden strach nepociťovala.

   „Odíď, a zavri za sebou dvere“, rozkázal Gabriel.

   „Ale pane, on je premenený ...“, namietal ten muž.

   „Odíď hneď“, po tento krát jeho rozkaz znel jasno. Neznámy sa znova poklonil na dôkaz dôvery a nehlučne odišiel, pritom zavrel dvere.

   „Toto, čo tu vidíš je vlkolak, či skôr len šteňa. Bol premenený ako malý chlapec. Náš zákon káže, aby sme ho zlikvidovali, lebo sa nikdy nedokáže premeniť naspäť a je oveľa silnejší, ako ostatný v tomto sídle. No zatiaľ sa nám ho nepodarilo zabiť. Musíme čo najskôr zistiť, prečo ho striebro nezabilo, tak ako je to pre ostatných nebezpečné“.

   Bola som ohromená. Nikdy som nemyslela, že vlkolak môže byť až tak pekný, vôbec mi nepripadal hrôzostrašný, či strašidelný. Filmy, ktoré som doteraz videla, nemali ani troška pravdu, ale hlavne literatúra sa úplne mýlila. Už od mala som milovala vlkov, ale neviem prečo moje pocity vždy boli tak zmiešané až divné.  Ja som mala v sebe podobné stvorenie, o ktorom som nikdy tešila.

   Postavila som sa, a veľmi pomaly sa priblížila k nemu. Vyzeral ako obyčajný vlk, len jeho čierna farba prezrádzala niečo iné. Vôbec som nevnímala Gabrielov šialený úsmev. Jeho a moje oči sa stretli v jednej rovine. Mal nádhernú lesklú  čiernu srsť. Videla som cez jeho smutné až miestami zúrivé oči akoby priamo do duše. Cítila som jeho smútok. I on stratil rodičov, no  nie takým spôsobom ako ja, ale jeho ešte stále žijú. Neviem ako dlho som tam  na tom mieste stála, zdalo sa mi to celú večnosť.

   Od razu som cítila čudný pocit. Niečo sa dralo na povrch z útrob môjho tela. Zrazu som zacítila množstvo neznámych hlasov, ale ich citov a nálad. Bolesť, ktorá sa z ničoho nič objavila prechádzala od kostrče do celého tela. Vnímala som bolesť v každej bunke vlastného tela,  no naďalej sa stupňovala. Nemohla som sa vôbec povedať žiadne slová, či iné zvuky. Zmohla som sa len na bolestivé stony. Tela sa zväčšovalo. Každou ďalšou sekundou sa objavovala šedo biela srsť.  Spadla som na všetky štyri, no nakoniec som neudržala rovnováhu.

   Bolesť neustávala. Telo začalo mohutnieť v návale nových silnejších svalov. Môj zrak sa stratil a viečka oťaželi. Zmena bola takmer kompletná. Zozadu, som cítila veľký tlak mi vyrástol dlhší huňatý chvost tej istej farby ako celé telo. Tento krát bolesť uľavovala, no tvári sa všetko začalo meniť. Hlava sa začala preťahovať. Nos sa zmenil na vlhký ňufák a keď som otvorila tlamu, objavili sa veľké belasé tesáky. Zmena bola kompletná. Po celý ten čas som ležala celá taká ako som bola na dlážke.  Po tom všetko som stratila na niekoľko minút vedomie.

   Po pol hodine som konečne otvorila oči a chcela som niečo povedať, namiesto slov bolo počuť akési vrčanie. Rýchlo som sa postavila.  Z hrôzou som si obzrela celé telo. Vôbec som nevnímala že stojím na štyroch labách a nie na dvoch nohách.

   Moje oči sa zahľadeli rovno do očí druhého zvieraťa. Zrak bol niekoľko krát lepší než ľudský, takisto i ostané zmysli.

   „Vitaj dcéra moja“, zaznel hlas. Takto Gabriel vždy vítal nového člena do svojich svoriek.

   Otočila som pohľad naňho a on sa šťastne usmial.

   Od tejto chvíle som patrila k jeho svorke, ale hlavne som bola úhlavným nepriateľom upírov. Od dnes mi skončil svet, tak ako som ho doposiaľ poznala.

   „Otec upír, dcéra vlkolak, obaja z jednej krvi ale každý na opačnej strane“, tieto myšlienky ma sprevádzajú ďalej v mojom živote.

   Po prvý raz som sa poklonila svojmu novému pánovi vo vlčej podobe a od vtedy začal môj nový život, ktorý je veľmi dlhý. Budem žiť dovtedy, pokiaľ ma niekto nezabije.

   Šteňa, vlčie mláďa, ktorého meno  je Teodor, stále žije i po niekoľkých rokoch, lebo nik nezistil prečo je imúnny proti striebru, teraz patrí medzi tých najsilnejších, možno jeho silnejší než Gabriel, doteraz to nikto nezistil.