„Koho to tu máme ?“, ten druhý muž sa konečne po dlhšom čase priblížil ku klietke, kde bol po celý čas väznený Teodor, ktorý nemal žiadnu šancu odtiaľ uniknúť.
„Pane, je nejaký divný ...“, no nedopovedal to, lebo ho niečo zdržalo. Nedokázal to vysloviť zo svojich úst.
Prvý z nich podišiel čo najbližšie k nemu, aby sa mohol popozerať čo najlepšie na uväznené zviera. Veľmi dobre vedel že k nim patril. Mal tu istú krv ako on.
Čupol si k nemu, ale netušil čo ho čakalo. Teodor vôbec nemal chuť aby si ho niekto prezeral, ako keby sa nachádzal v nejakej ZOO. Vyceril naňho svoje belasé zuby. Nečakal vôbec na nič. Priblížil sa k mrežom klietky. Otvoril čo najširšie tlamu a začal vrčať na toho muža.
Ten sa len postavil, nejavil žiadne známky ľaku. „On si vie aj hrať“.
„Je príliš mladý na to aby bol premenený“, i on si ho premeriaval svojim ostrým pohľadom.
Teodor dobre usúdil, kto komu vládne. Neprestával obranársky hlasito vrčať. Jeho hlas prenikal k neďalekej chodbe, ale von z budovy sa nedostal. Toto sídlo bolo veľmi dobre chránené. Nik nemal šajnu kde by sa mohlo vôbec nachádzať. Len ony vedel kde je, tie postavy, tvory o ktorých sa píše v knihách, ale nik ich nenašiel.
„Stráž“, prvý z nich zakričal z plnej sily. Nečakali veľmi dlho pokým neprišli. Z poza dverí sa objavili traja muži, ktorý boli oblečený v čiernych oblekoch. Veľmi sa podobali na nejakých finančných manažérov, len jediná vec ich od nich odlišovala. Každý mal na pravom pleci veľmi čudnú zbraň, síce sa veľmi podobala ľudským zbraniam, ale mala veľa odlišností. Nepoužívali sa obyčajné náboje, len také, ktoré by dokázali zabiť ich hlavných nepriateľov. Tretí z nich držal v rukách tu istú tyč ako včera, keď sa ho pokúšali chytiť.
Zo skúmavým pohľadom si ho posledný krát prezrel ich vodca, ktorý po celú dobu stál hneď pri klietke. „Odveďte nášho hosťa do jeho komnát“. Rozkaz museli poslúchnuť i keď by nechceli, bol to príkaz samotného kráľa, kráľa vlkolakov.
Tretí zo strážnych šiel ako prvý ku klietke, kde po celý čas vrčalo stvorenie samotnej noci. Nikdy nebola pravá ta legenda o tom, že oni menili svoju podobu počas splnu. Ich prvá premena sa vždy diala počas splnu a potom už mohli meniť svoju tvár vždy keď chceli i cez samotný biely deň.
Strážca veľmi opatrne otvoril dvere, len sa mierne uklonil ale hneď sa vzpriamil. Bol pripravený to zviera chytiť aby nikomu neublížil.
Teodor podišiel niekoľko malých krokov dopredu. Svoj výraz nemenil. Chcel vyzerať hrôzostrašne. Svoj nádherný tmavý chvost stiahol k zemi. Ako pravý vlk mal naježenú srsť. Počul tých málo slov čo tí dvaja vyslovili. Nemal žiadnu šajnu o tom, kde sa vôbec nachádza alebo kto sú tí neznámy muži. Svoj strach nedával najavo.
Aj tak mu to veľa nepomohlo. Len čo vyrazil najrýchlejšie von z klietky ako vedel, znova ho chytili. Len tento krát ho nikto neomráčil. Znova vyceril svoje zuby na toho, ktorý ho chytil. Snažil sa uniknúť, vymámiť sa zo slučky.
Strážca ho tiahol von z miestnosti. Musel použiť veľa síl aby ho vôbec odtiahol čo najďalej od svojho kráľa. Zúrivosť neprestávala ale dôsledkom toho sa ešte viac stupňovala.
Po nekončených troch minútach sa konečne dostal na dlhú chodbu. Bola veľmi úzka a viedla dvomi smermi. I toto miesto bolo v tom istom štýle ako predchádzajúca miestnosť. Na stenách viseli veľmi staré obrazy, na ktorých boli vyobrazený predchádzajúci členovia kráľovského rodu vlkolakov. Mnohý z nich už nežili, vedšina už bola po smrti.
Na celom svete bol veľký nepokoj. Rýchlo sa šírila vojna, ktorá vznikla len pred pár mesiacmi. Nik z ľudí netušil že sa takéto niečo môže stalo. Nik nevedel o nich. Existovali i stvorenia, ktoré milovali krv, krv nevinného človeka. Preto boli tak nebezpeční. Za niekoľko rokov sa rýchlo rozmnožili, z niekoľko stoviek sa ich rady zväčšili na niekoľko desiatok tisícov. Lovili ľudí ako škodnú zver, jedinú svoju potravu. Vlkolaci ich lovili vyše päť tisíc rokov, ale boj nikdy neskončil. Tento krát ich bolo veľmi veľa. Síce ľudia sa pokúšali vyhladiť vlkolakov, nikdy sa im to nepodarilo. Ani raz nenašli ich hlavné sídlo, ktoré bolo tak dobre ukryté, ak by ste ho hľadali v tom lese, kde sa nachádza, nikdy by ste ho nenašli. Preto sa nik neodvážil sem vkročiť.
Už boli konečne v podzemných priestoroch. Ubehlo dlhých päť minút pokiaľ ho sem dotiahol strážca.
Všade bolo vlhko, ale hlavne tma. Ak by ste bol človek, tak by ste tu cítili okolitú atmosféru. Vládla tu beznádej, bolesť, utrpenie. Chlad by vám vliezol veľmi rýchlo pod kožu. Zo stropu padali raz za čas malé kvapôčky vody.
Zastavili všetci. Konečne slučka povolil. Ted si poriadne zívol. Síce nebol unavený, ale po prvý raz sa tak dlho bránil. Strážca odhodil na zem tú tyč a ostatný dvaja vytiahli svoje zbrane. Neboli nabité, ale on o tom vôbec nevedel.
Nastražili ich tak aby ho zahnali do temného kúta, ktorý mal za chrbtom. Pozrel sa za seba. Hneď mu ich plán prebleskol hlavou. Nemal chuť tam ísť a znova sa nechať zajať. Bál sa o svoj život. Myslel si že príde o svoj život, že je to jeho posledná hodina, či skôr posledná minúta svojho života.
Traja strážcovia si už pripravili svoje zbrane, obrátili ich k nemu. Nezostávalo mu nič iné ako sa znovu brániť. Vôbec mu to nepomáhalo. Aj tak musel cúvať. Oháňal sa svojimi veľkými zubiskami proti protivníkom. Nakoniec narazil zadnou časťou teľa do tej steny. Dostali ho kam oni chceli. Stiahli svoje zbrane naspäť. Prekvapene sa zavreli pred ňufákom dvere. Znova bol tam, kde nechcel byť, kde to nenávidel zo svojej duše.
O necelú hodinu sa zjavilo niekoľko postáv v najväčšej miestnosti v tomto sídle. Bola tak veľká že by sa sem zmestilo takmer celé futbalové ihrisko. Nachádzali sa tu veľké starodávne okná, na ktorých boli vyobrazené podoby ich histórie, najväčšie vojny. Miestnosť bola podlhovastá. Na opačnej strane kde sa tu vchádzalo trónil akýsi čudný trón. Po stranách sa nachádzali síce menšie, ale také isté ušľachtilé ako ony.
Kráľ celého rodu sedel na svojom tróne. Bol obkolesený najbližšou rodinou ale i strážcami. Dvere sa zabuchli. K ich vodcovi pristúpil jeden z neveľkej skupiny posluhovačov.
Uklonil sa až k samotnej zemi.
„Harward“, skríkol ten ktorý sedel na tróne, „okamžite zisti, kto premenil toho chlapca“, rozkaz znel povýšenecky.
„Áno, môj pane“.
Dobre vedel čo sa stane s tým malých chlapcom. Je veľmi nebezpečný pre všetkých. Nikdy nikto nemohol darovať tento dar takému malému dieťaťu. Poznal veľmi dobre zákony. Zákony, ktoré nevznikli pre nič za nič. Vládli im takmer päť tisíc rokov.
Ten ktorý bude premenený vo veľmi mladom veku, nikdy sa nemusí premeniť na svoju ľudskú podobu. Na vždy ostane tak ako je. Zákon káže všetkých takých usmrtiť ale hlavne ich stvoriteľ dostane trest horší než je samotná smrť.
Komentáre
Velmi pekna
....