Bolo skoré ráno. Slnko začalo pretínať polooblačnú oblohu. V malej osade uprostred nekonečného lesa sa zobúdzal dvanásťročný chlapec. Jeho uhľovo čierne vlasy boli vidieť nad veľkou perinou.
Eric sa zobudil. Niekoľko minút sa pozeral na drevený strop vo svojej izbe. Vyzeral úplne obyčajne ale hlavne vyzeral veľmi staro. Trvalo mu niekoľko minút, kým si spomenul čo sa mu včera prihodilo.
Som ten za koho ma pokladal ten hostinský ? Ale prečo som nikdy nevedel čo som zač. Môj otec určite nebol obyčajný človek. Ale prečo moja mama mi nič nepovedala alebo nenaznačila, že nie som úplne iný ako ostatný ? Eric si vo svojej mysli kládol veľa otázok , na ktoré nemohol nájsť žiadne odpovede.
Posadil sa vo svojej posteli. Odhrnul si tú divnú košeľu ktorú mal ešte stále na sebe. Uvidel ten divný medailón ktorý z nejakých príčin mal zavesený na svojom krku. Prezrel si ho poriadne ale veľmi sa líšil tomu, ktorý našiel na dvore ich rodinného domu. Všimol si aj svojej jazvy, ktorá sa tiahla cez celú hruď. Bol prekvapený že vôbec ju necítil. Jazva mala ten istý erb alebo to bol symbol ? To je jedno, ale mala ten istý obrazec aký mal na hrudi.
Konečne po dlhej chvíli vstal z postele. Všimol si že sa tu nachádza nejaký divný nočný stolík. Okrem postele a stolíka tu nebol žiaden iný nábytok. I okno nebolo veľmi veľké. Pozrel sa von oknom a spozoroval to pekné počasie. Uvidel ako ranné slnečné lúče pretínajú ťažké mraky.
Týmto nádherným pohľadom sa kochal vyše dvadsať minút. Keď ho to prestalo konečne baviť zamieril k dverám ktoré viedli z jeho izby. Šiel dolu schodmi, kým neuvidel tú veľkú miestnosť ako včera. Okrem hostinského videl ešte nejakého divného muža. On bol vysokej štíhlej postavy. Mal na sebe nádherný biely plášť, na ktorom bol vyšitý striebornou niťou veľký kôň z nádhernými krídlami. Bol prekvapený jeho výzorom, vyzeral ozaj majestátne, vôbec nezapadal do tejto miestnosti.
Zišiel zo schodov kde ho hneď privítal hostinský. „Mladý pán má návštevu“. „Dobrý deň. Včera večer sme dostali správu, že si sa objavil. Cestoval som celú noc aby som pre teba prišiel. Budeš musieť so mnou ísť do nášho hradu“.
„Prosím ? Veď nikto nie vie nič o mne“. Zhrozil sa Eric a neveriac ne sa pozeral na toho muža v bielom plášti. „Ak som ten koho vy myslíte, prečo ste za tu vzali ? Veď včera vy ste hovorili že už mnoho rokov nikoho nevideli“. Túto otázku nasmeroval priamo na hostinského.
„My sme sa neukazovali, nebolo prečo bojovať. Až teraz keď sme sa znova stretli po mnohých rokov máme tú silu poraziť toto zlo tohto sveta. Tu v tomto svete sa naučíš ovládať svoju moc, ale ty si jediný ktorý ho môže poraziť v tvojom svete. Tvoj príchod bol predpovedaný, niekoľko desiatok rokov dopredu. Nemôžem ti povedať tú veštbu na tomto mieste, lebo tu je to nebezpečné“. Muž v bielom plášti otočil pohľad od chlapca a nasmeroval si to von na ulicu. „Chceš tam naozaj stáť ? Snáď si tam neskamenel“. Táto otázka platila pre Erica, ktorý ešte vždy stál na svojom mieste.
Hneď na to sa spamätal a poponáhľal sa za mužom v bielom plášti. Vošiel von z hostinca a vonku uvidel dva vysoké biele kone. Svojou krásou žiarili naokolo. Pri nich stál ten muž za ktorým sa poponáhľal.
Eric sa priblížil k jednému z nich. Až teraz keď už bol vonku sa mohol rozhliadnuť po nádhernej rannej oblohy. Slnko už svietilo veľmi jasno.
Muž mu pomohol vysadnúť na koňa. To isté aj on urobil a pomalým klusom zamierili von z malej dedinky smerom k nekonečnému lesu. Eric už mieril k svojmu novému osudu.
Komentáre