Bol nádherný podvečer. Večerné Slnko malými krokmi klesalo k obzoru. Medzi vysokými stromami presvitali slnečné lúče, ktoré aspoň trochu osvetľovali temný les. Obloha na lesom sa zafarbovala do oranžovej až rúžovej farby. Na oblohe nebolo ani mráčika. Vial studený vietor, ktorý jemne ohýbal vrcholky stromov.
Dvanásť ročný chlapec kráčal už pol dňa. Prešiel už niekoľko desiatok kilometrov, ale nie a nie nájsť koniec lesa. Pochodoval pomalým tempom po úzkej lesnej cestičke, ktorá sa málokedy používala. Veď kto by kráčal tak ďaleko do útrob tmavého lesa ?
Chlapec už bol dosť zmarený predstavou, že nikdy nenájde východ z tohto prekliateho lesa. Ponad lesom Slnko už zapadalo a posledné lúče pretínali stromy.
Prešlo niekoľko minút, Slnko už úplne zapadlo a veľký les pokryl čierny súmrak. Malý chlapec už veľmi nevidel pred sebou. Stále pokračoval v ceste, lebo ešte videl tmavé obrysy lesnej cestičky.
V diaľke uvidel i cez tú hroznú tmu obrysy rôznych budov. Vo svojom duchu sa potešil, že už konečne prešiel celý les. Stromy sa začali rozostupovať každým krokom kým mieril smerom do malej dedinky.
V tej tme nezbadal že les o ktorom si myslel že konečne prešiel, že je stále v ňom. Vysoké stromy boli po rozstavané popri celej dediny. Tvorili akísi vajcovitý tvar. V útrobách tohto tvaru sa nachádzala táto malá dedinka.
Čiernovlasý chlapec sa priblížil blízko dediny. Už mohol vidieť tmavé siluety strašidelných budov. Miernim tempom pokračoval k dedine, kde nakoniec zastal na akom si malom námestí. V okolitých budovách zbadal veľmi málo rozsvietených okien, pod niektorými boli nápisy v jazyku v ktorom nerozumel.
Nadobudol trocha odvahy, pomalým tempom kráčal k nejakej starej chatrči, na ktorej visela tabuľa. Bola na nej nejaká maľba zvláštneho tvora, o ktorom nikdy v živote nepočul. Uvidel že sa svieti v celom stavení.
Otvoril na prvý pohľad staré vŕzgajúce dvere. Vošiel do veľkej miestnosti. Bol tu nejaký drevený pult a desatoro stolov rozmiestnených nepravidelne po obvodoch celej miestnosti. Pripomínalo mu to ako keby to bolo nejaké pohostinstvo, ktoré poznal zo svojho rodného mesta.
Namieril si to k jednému slušno vyzerajúcemu stolu, okolo ktorej boli len dve nepohodlné stoličky, či skôr lavice. Sadol si zaň. Poriadne si poobzeral túto škaredú dieru. Boli tu i iný ľudia, ktorý sedeli na druhom konci. Boli veľmi úboho oblečení, ale vždy lepšie, než čo on sám mal na sebe.
Pri pulte uvidel nejaké menšieho zavalité muža. Odhadoval mu vek asi tak 40 rokov. On jediný mal najlepšie oblečenie, možno si ho mohol dovoliť. Podľa výzoru vyzeral niečo ako čašník alebo skôr barman.
Ten divný muž pri kráčal drobnými krokmi ku chlapcovi. Muž začal hovoriť neznámou rečou. Chlapec naňho civel čiernymi očami. Muž pocítil že mu chlapec nerozumie a tak sa pokúsil o inú reč. „Čo si dá mladý pán ?“, chlapec sa tejto otázky zľakol. Ten divný muž čakal na odpoveď. „ Eh, dám si niečo na pitie“. Muž civel na chlapca svojimi hnedými očami. Doširoka sa usmial a odkráčal k pultu.
O malú chvíľku sa vrátil a v ruke niesol malý hlinený džbán. „Bude to desať feniklov“, muž nastavil ruku, čakal na peniaze. Eric si až teraz uvedomil že nemá žiadne peniaze.
Robil sa že hľadal peniaze vo svojich vreckách. Muž netrpezlivo čakal. „Takže pán nemá čim zaplatiť“. Zo strachom sa predklonil a z poza jeho divnej košele vyliezol medailón. Eric sa naňho pozrel. Veď predsa mi zmizol niekde doma. Pomyslel si v duchu.
Tento sa líšil len farbou. Tento bol strieborný na ktorom bol nejaký ornament, alebo skôr erb. Muž sa lepšie naňho pozrel, keď zbadal ten erb zrazu sa poklonil.
„Prepáčte pane, že som od vás niečo žiadal“, ešte vždy bol úctivo poklonení. Eric sa naňho neveriacky civel. Čo to má znamenať, veď nie som žiadny pán, alebo také niečo. V duchu rozmýšľal a pokúsil sa niečo povedať, „Nič sa nestalo, ale prečo sa mi klaniate ?“, opýtal sa toho muža. On na oplátku civel oň naňho. „Veď ste predsa nositeľ bieleho svetla. Vy neviete kto ste ?“ ešte neveriacky si ho pohľadom prehľadával. „K to som ???“
„Podľa legendy sú nositelia bieleho svetla, niektorý ich volajú biely rytieri alebo skôr vyvolený. Vždy sú najmenej traja. Každých tridsať rokov sa vždy jeden nový objaví. Oni chránia tento svet pred temnými silami. Ale už niekoľko rokov nikde nebol ani jeden videný, všetci si myslia že sa navždy stratili, alebo sa schovávajú. Od kedy nebol ani jeden videný svetom zavládla temnota. Temné bytosti ovládali celú krajinu. Nikto sa proti nim nechce postaviť. Nikto nemá toľko síl a vôle ich zastaviť. Nie sú to len tvorovia, ale sú to i ľudia, mágovia, ktorý sa postavili na stranu temna. To preto nad týmto lesom nie je vidieť veľmi Slnko. Je nebezpečné chodiť vonku po nociach ale aj cez deň sám sa prechádzať po cestách. Mnohí ľudia už zomreli, alebo sa vrátili polomŕtvy“.
„Nikdy som o tom nepočul, ale aj som len obyčajný chlapec“, začudovane sa pozeral priamo do očí tomu mužovi. „Prepáčte sa opovážlivosť, chcem vám ponúknuť zadarmo ubytovanie do vtedy pokiaľ budete chcieť, ako vás mám volať ?“. „Jj ja som Eric“, koktavo odpovedal dvanásťročný chlapec a čakal čo sa bude diať. „Vaša izba bude číslo 4 a tam hore sa dostanete na poschodie“, ukázal muž rokov, ktorá mierila priamo do voľného priestoru medzi stenami, ktorú si pri tom nevšimol. Uvidel drevené schody, ktoré mierili priamo hore. Muž mu podal na stôl kľúč.
Čiernovlasý chlapec sa pokúsil upiť z krčahu. Bol plný teplej horkastej chuti. Preňho to bola nová chuť, ale po prvom dúšku sa mu celý obsah tej divnej tekutiny znechutil. Tá divná tekutina bola teplé jačmenné pivo. Pre malého chlapca to nebolo to pravé orechové.
Vonku už bola tma. Studený vietor začal viac fúkať. Vo vnútri jeho prechodnej izby už bol počuť rachotanie drevených šindľov, ktoré pokrývali strechu.
Chlapec už bol vo svojej izbe. Ľahol si do svojej postele. Síce nebola ako jeho vlastná ale bol rád, že si môže ľahnúť. Vo svojich myšlienkach sa vracal k svojej matke, bál sa o ňu. Za niekoľko minút zaspal.
Komentáre