Vitajte na stránkach frízkeho koníka

   Uprostred miestnosti sedel nízky čarodejník. Bol napevno pripútaný k svojmu kreslu. Miestnosť mala oválny tvar. Pri stenách boli vyvýšené kreslá, ako na nejakom pódiu.

   Muž nebol veľmi vysoký ale skôr nižšej postavy. Nebol tam sám. Nachádzal sa v súdnej miestnosti č.10 na ministerstve mágie. Nemal pri sebe svoj prútik aby sa mohol vyslobodiť.    

   „Peter Petrigrew ste obžalovaný zo smrťožrúctva, ste zástancom kniežaťa temnôt. Pre obhajobu ste usvedčený smrťožrút“., svoju reč začal samotný minister mágie Kornelius Fudge.

   „  Prisahajte na gracius, inak vašim rečiam nebudeme veriť“.

   Peter malú chvíľu rozmýšľal čo odpovie. Nechcel zradiť svojho pána.  Pána, ktorého sa každý z nich bál. Už desať rokov nič o ňom nepočuli.

   „Prisahám“, svojím chrapľavým hlasom vyslovil svoj súhlas.

   „Peter, ste obvinený o pokus o vraždu mladej študentky Rokfortskej strednej školy čarodejníckej Hermiony Gangerovej. Ďalej pokračujem: pomáhali ste veď viete komu ako osobný sluha, niekoľko krát ste dopomohli z zavraždeniu nevinných čarodejníkov, mučenia aurorov.  Priznávate sa k všetkým svojim činom ?“, všetci zo zatajeným dychom čakali na jeho odpoveď. Chceli aby sa dobrovoľne priznal. Ale to nečakali.

    „Nie,  nie.“  Jeho prútik ktorý držal jeden z dozorcov zlatisto zažiaril.      

   „Nebudem taký ako tí ostatný zradcovia“.  Všetky tváre v súdnej miestnosti sa zahľadeli priamo na ministra. Čakali ako zareaguje. On si len povzdychol a pokračoval. 

   „Tým ako ste odpovedali sa dobrovoľne priznávate ku všetkým činom,“ minister na malú chvíľku zavrel oči, ale hneď ich otvoril a zahľadel sa na zničenú tvár obžalovaného.

   Predtým než začal sa poobzeral po celej miestnosti akoby hľadal náznak nebezpečenstva. „Ak mi nám prezradíte mená ostatných smrťožrútou tak vás oslobodíme a budete chránený našimi aurormi“. Znova sa zahľadel to nenávidenej tváre.

   „Ja nie som zradca, nikdy nesklamem môjho pána“, Petrigrew zakričal čo najhlasnejšie ako vládal. Všetci ho počuli i keď mal zachraptený hlas.

   „Takže nám iné nezostáva . Dňa dvadsiateho piateho decembra obžalovaný Peter Petrigrew bol obžalovaný o pokus o vraždu študentky, na pomáhaný veď viete komu ako osobný sluha ako smrťožrút. 

   Vážený členovia starostolca prosím hlasujte o obžalovaní.“, ministrov hlas bol počuť veľmi vážne.

    Nik nečakal na toho druhého. Všetky pravé ruky sa v súdnej miestnosti zdvihli vrátane ministrovej . On sa veľmi radostne uškrnul a svoj nenávistný pohľad obrátil na osobu ktorá bola celú dobu pripútaná k ťažkej kovovej stoličke.

   „Peter Petrigrew ste právoplatne odsúdený k doživotnému trestu v našom peknom väzení Azkaban.“  Všetky za svoje hriechy bude musieť trpieť.

   „Stráže, prosím. Odveďte prosím odsúdeného“, zakričal minister na stráže.

   Po celú dobu sa neďaleko východu vznášalo vyše desať postáv v tmavom temnom plášti. Tieto tvory strážili najhoršie väzenie Azkaban. Boli to dementory.

   Dve postavy sa priblížili k odsúdenému Petrovi. Jeho putá na nohách a rukách zrazu zmizli. Chcel sa postaviť, aj to urobil. Spravil len jeden krok vpred a obklopili ho stráže Azkabanu.

   Začal sa triasť strachom. Ešte nikdy nepocítil taký chlad, beznádej ale hlavne strach. Bál sa ich, ale nedával to najavo.

   „Temný pán sa raz vráti. Všetci, ktorý ho zradili zomrú strašnou smrťou. Bojte sa ! Ten dej príde. Nič neostane pri starom. Nový temný rád sa vráti a vy budete mŕtvy.“, ukázal drobným vychudnutým prstom na samotného ministra.

    „Berte ho preč“, rozkázal a on konečne vstával zo svojho kresla. Bol veľmi rád že sa zbavil. Zase o jedného smrťožrúta menej.

    To čo nikto nečakal sa naozaj stalo.

   Niekde v hlbinách ministerstva bolo odrazu počuť silné buchotanie, akoby sa niekto predieral do budovy. Hrmot sa rýchlo približoval. O niekoľko sekúnd už ho počuli priveľmi blízko.

   Znova tie isté zvuky. Celá súdna sieň sa začala otriasať  v základoch. Zrazu sa otvorili veľké vchodové dvere.

   Všetci čarodejníci sa obrátili tou stranou. Nik sa nepozeral tú stranou kde bol odsúdený a dementori ktorého strážili. Tí ktorý sa tu nachádzali upriamili zrak ku vchodovým dverám.

   Zase niečo zadunelo, ale tento krát sa veľké staré drevené dvere otvorili. Už nik neostal sedieť na vlastnom miestne. Celou miestnosťou zavládol totálny chaos. Všade bol počuť krik davu.

   Dnu kráčala len jediná osoba. Bol to čarodejník. Na sebe mal oblečený zelenkastý hábit. Na hlave mal nasadenú kapucňu ale bolo vidieť že bol veľmi mladý. Šiel naisto, pomalými krokmi sa približoval k svojmu cieľu.

   Bol vysoký sto deväťdesiat centimetrov ale jeho oblečený hábit ho zväčšoval. 

   Spod hábitu vytiahol veľmi dlhý prútik z tmavého dreva. Eben je veľmi zaujímavý materiál na prútik, vo vnútri ukrýval len jednu substanciu a to pero z najvzácnejšieho čarovného tvora. 

   Strážcovia ktorý mali strážiť odsúdeného Petra sa vzdialili. Boli bok po boku neznámemu čarodejníkovi. 

   Niečo zašepkal, veľmi jemne mávol prútikom do vzduchu. Nevyslal žiadnu kliatbu a ani nebezpečné kúzlo. Na strope miestnosti sa zobrazilo meno, ktoré sa neobjavilo skoro viac ako tisíc rokov. Skoro všetci naňho zabudli. 

   Zelenkastými písmenami tam viselo meno akoby niekto ho tam prikoval „Salazár Slizolín, ten ktorý znova povstal“.

   Znova boli počuť výkriky. Nik neostal, ani samotný minister sa nepostavil k neznámemu čarodejníkovi. 

   O necelých desať minút tam ostali len dvaja ľudia. Samotný Salazar sa pozeral na malého zhrbeného Petra. Mal prichystaný prútik, ktorý ani len raz nepoužil na nikoho. Podišiel k nemu.

   Petrigrew sa len zosunul na zem, pobozkal jeho holé nohy.

   „Pán môj“                 

    Prešli dva dni od štedrého dňa. Vonku fúkal mrazivý vietor. Okolo Rokfortského hradu sa hmýril belasý sneh. Dnes vôbec nesnežilo, i tak bolo veľmi chladno. Teplomer pri hlavnom vchode ukazoval viac ako desať pod bodom mrazu.  

   Atmosféra v škole bola o niečo lepšia. Mladá študentka chrabromilu sa zobúdzala vo svojej izbe. Bola už skoro vyliečená, síce jej ostali menšie rany, ktoré sa rýchlo liečili.

   Pozrela sa na nočný stolík, kde budík ukazoval sedem hodín ráno. Veľmi pomaly vstala z vyhriatej postele a šla sa obliecť.

   Jej jediný kamarát v ročníku Ron, ju už vyčkával v spoločenskej miestnosti. Nebol zvyknutý takto dobrovoľne skoro ráno vstať počas prázdnin, ale kvôli Hermione by to vždy urobil.

   Bol veľmi zvedaví na jej reakciu keď ho uvidí o tomto čase v spoločenskej miestnosti.

   O hodinu skôr ako obaja chrabromilčania  vstávali sa nepokojne prechádzal Pegas v ohrade. Akoby by niečo zlé tušil.

    Prechádzal sa sem a tam. Sledoval okolie svojej ohrady. Bol priveľmi nepokojný. Síce bol zranený ale dnes dokázal konečne vstať na svoje štyri nohy. Všade bola veľká tma, ale zviera videlo veľmi dobre. Jeho žiara sa rozlievala po okolí.

   Odrazu prestal. Pegas začal načúvať. Mal nastražené uši a vyčkával čo sa stane.

   Niekto od lesa prichádzal. Mal zahalenú tvár kapucňou. Každým metrom sa približoval. Pred sebou mal napriamený prútik, ktorý vôbec nesvietil. Pozdvihol ho.

   „Avada kedavra“, výkrik tejto zakázanej kliatby bolo počuť ďaleko.

   Zelený lúč svetla sa rútil smerom na nevinné zviera.