Vitajte na stránkach frízkeho koníka

Po zasneženej krajine kráčalo zviera, ktoré sa tu málokedy vyskytovalo. Jeho snehobiela srsť splývala z okolitým prostredím. Dnes takmer vôbec nefúkal žiaden vietor, občas spadla kopa snehu z neďalekých stromov. Po niekoľkých dňoch sa konečne začalo vyjasňovať. Len niekoľko dní predtým nebolo vidieť Slnko či modrá obloha. Ale dnes bola noc. Na nočnej oblohe žiaril tenký kosáčik Mesiaca, pri ktorom žiarila veľmi vzdialená planéta či hviezda. Pred niekoľkými týždňami ho vyhnali z domova. Samotná matka sa zriekla svojho jediného dieťaťa, takisto otec s ním nechcel mať nič spoločné, i keď mu daroval nezvyčajné meno, ktoré sa málokedy používalo, možno len raz za jednu generáciu. Jeho jediného meno, na ktoré bol od malička zvyknutý bolo Avalah. Avalah síce bol len obyčajný vlk, ktorého by ste našli takmer v každom väčšom lese, ale on sa líšil tým, že mal úplne iný názor než ostatný z jeho druhu. Pre nich človek nič neznamenal. Vlci už od stvorenia sveta si mysleli, že len oni sú jediný dominantný druh, a iné zvieratá nebodal človek je im od prírody podriadený. V starých knihách, ktoré si dejospisci zapisujú od dávnoveku sa objavujú zápisy, báje po prípadne poviedky, či legendy, že vlci stáli ako prvý pri zrodený tohto sveta, ale len oni sú určení vládnuť svetu a keď nastane koniec sveta, ony zvolia a určia kto prejde do raja a bude žiť s nimi, Medzi oboma druhmi vládne vojna, ktorú si zapríčinili hlavne ľudia, keď sa takmer pred desiatkami rokov vyhubili. Objavili zbrane, ktorými si chceli podmaniť celý svet a vládnuť nad všetkými stvoreniami na planéte. V diaľkach bolo počuť nevýrazné vlčie vitie, ktoré prichádzalo zo severu, tam odkiaľ pochádzal Avalah. Jeho meno v preklade by značilo novú nádej, nádej bolo jeho skutočné meno. Všetci z jeho svorky ho považovali, že on je jediný, ktorý dokáže ukončiť túto hlúpu vojnu a preto sa k nemu chovali najprv z úctou, ale keď objavili , že ma iné myšlienky než, tak ho napokon vyhnali. Hlad ktorý pociťoval bol neúprosný, miestami až šalel, v žiadnom prípade nechcel ublížiť žiadnemu človeku , ktoré stretol, preto mal veľké problémy ovládať svoje vnútorné zviera a robil všetko preto aby sa nedal ovládnuť svojimi inštiktami. Vedel veľmi dobre, že ak nenájde potravu, môže budúce stretnutie s človekom zle dopadnúť, síce sa nasýti ale jeho svedomie, ho bude veľmi dlho ťažiť. „Som snáď jediný ?“, otázka sa mu často vracala. Už keď bol malé vĺča mal rád ľudí, i napriek tomu, že ostatný mali iný názor, nikdy sa ho však nevzdal. Tak rád by ukončil túto hlúpu vojnu, ale nik ho nepočúval a nakoniec bol nútený odísť zo svojej svorky. Avalah bol vyhnancom, bez rodiny, priateľov. Jedinú záchranu videl vo svojej idei: Vlci a ľudia budú raz žiť v jednej harmónii. Túlal sa krajinou, no žiaden cieľ nemal. Nikdy v živote nebol tak ďaleko od svojho bývalého domova, i keď raz za čad sa musela jeho svorka hľadať potravu ďalej, než bolo ich územie. Hlad nebola jeho jediná bolesť, pociťoval stratu i z toho, že musel žiť bez svojej rodiny. Vlci boli odjakživa spoločenský tvorovia. Ale on nemal žiadnu družku či priateľa, s kým sa mohol túlať po tomto svete. Bolesť z hladu a tela bola preňho bezvýznamná. Živor musel ísť ďalej. Krajinou ktorou prechádzal sa mu zdala príliš známo, i keď tu bol po prvý raz v živote. Zastavil sa pri malej lesnej riečke, kde tieklo veľmi málo vody. Chcel sa napiť, zohol sa, ale zrazu niečo v neďalekých kríkoch zašušťalo. I napriek tomu , že tam neboli žiadne listy v tomto ročnom období, vôbec nikoho nebolo vidieť. Pozrel sa tým smerom a nastražil uši a prichystal sa na útok. Znova sa tam niečo pohlo. Zrazu zacítil človeku. Už nemusel hádať, kto to môže byť. Spravil niekoľko krkov nazad aby sa mohol lepšie skryť pred nebezpečenstvom. Prikrčil sa čo najviac k zemi, aby splynul z prostredím. Nemusel čakať dlho. Stačilo len pár sekúnd aby uvidel nevítaného hosťa. Spoza kríkov sa objavila malá útla postava. I cez hustý kožuch čo mala na sebe, bolo vidieť že je malé dievčatko sotva desať ročné. Zavetril. Ostrý pach, ktorý zacítil sa mu dostal do všetkých častí jeho ňufáku. Len niekoľko metrov tým smerom, odkiaľ prišlo dievča bola väčšia skupina ľudí. Ten pach poznal, boli to lovci, ktorý tu nemali čo hľadať. Máloktorý ľudia vedeli o tomto území. Jeho povinnosťou bolo ich za každú cenu zabiť i kedy tu položil život. „Neriel“, meno bolo počuť na desiatok metrov ďaleko. „Tu som otec“, odvetilo dievča, tak hlasno aby ju bolo počuť. O niekoľko sekúnd za ňou objavil muž, ktorý bol oblečený podobne, na rozdiel od nej mal v ruke zbraň. Vykročil k obom ľudom. Teraz jeho jediným cieľom bolo ich zabiť, nemohol robiť žiadne výnimky, či by to bolo malé dievča alebo dospelý muž. Krok za krokom sa približoval. „Neriel choď za mňa !“, rozkázal muž. „Ale otec to nemôžeš“, naliehalo dievča, lebo si myslela že ten vlk tie je nebezpeční. „Rýchlo“, namieril proti zvieraťu zbraň a bol prichystaný vystreliť. „Mark, Fred“ zakričal z plných síl. Alvah už počul ako sa k nemu blížia ďalšie postavy smerom k nemu. Dievča už začalo plakať a tušilo čo sa stane. „Áno, či nie“, na odpoveď na túto otázku ostávali len sekundy. Napokon sa rozhodol. Už bol úplne blízko, necelé dva metre od nich a každú chvíľu sa mohli objaviť ďalší. Skočil. Vo vzduchu bola cítiť pachuť krvi. Výstrely zo zbrane sa rozširovali do všetkých častí lesa. Plač nevinného dievčaťa bol i tiež počuť a zrazu zanikol vo výkriku mužov a výstrelov. Keď to všetko napokon skončilo, nebolo takmer nič počuť, len akési dychčanie zvieraťa alebo buď človeka, to nikto už nemohol vedieť. Po zasneženej krajine kráčalo zviera, ktoré sa tu málokedy vyskytovalo. Jeho snehobiela srsť splývala z okolitým prostredím. Dnes takmer vôbec nefúkal žiaden vietor, občas spadla kopa snehu z neďalekých stromov. Po niekoľkých dňoch sa konečne začalo vyjasňovať. Len niekoľko dní predtým nebolo vidieť Slnko či modrá obloha. Ale dnes bola noc. Na nočnej oblohe žiaril tenký kosáčik Mesiaca, pri ktorom žiarila veľmi vzdialená planéta či hviezda. Pred niekoľkými týždňami ho vyhnali z domova. Samotná matka sa zriekla svojho jediného dieťaťa, takisto otec s ním nechcel mať nič spoločné, i keď mu daroval nezvyčajné meno, ktoré sa málokedy používalo, možno len raz za jednu generáciu. Jeho jediného meno, na ktoré bol od malička zvyknutý bolo Avalah. Avalah síce bol len obyčajný vlk, ktorého by ste našli takmer v každom väčšom lese, ale on sa líšil tým, že mal úplne iný názor než ostatný z jeho druhu. Pre nich človek nič neznamenal. Vlci už od stvorenia sveta si mysleli, že len oni sú jediný dominantný druh, a iné zvieratá nebodal človek je im od prírody podriadený. V starých knihách, ktoré si dejospisci zapisujú od dávnoveku sa objavujú zápisy, báje po prípadne poviedky, či legendy, že vlci stáli ako prvý pri zrodený tohto sveta, ale len oni sú určení vládnuť svetu a keď nastane koniec sveta, ony zvolia a určia kto prejde do raja a bude žiť s nimi, Medzi oboma druhmi vládne vojna, ktorú si zapríčinili hlavne ľudia, keď sa takmer pred desiatkami rokov vyhubili. Objavili zbrane, ktorými si chceli podmaniť celý svet a vládnuť nad všetkými stvoreniami na planéte. V diaľkach bolo počuť nevýrazné vlčie vitie, ktoré prichádzalo zo severu, tam odkiaľ pochádzal Avalah. Jeho meno v preklade by značilo novú nádej, nádej bolo jeho skutočné meno. Všetci z jeho svorky ho považovali, že on je jediný, ktorý dokáže ukončiť túto hlúpu vojnu a preto sa k nemu chovali najprv z úctou, ale keď objavili , že ma iné myšlienky než, tak ho napokon vyhnali. Hlad ktorý pociťoval bol neúprosný, miestami až šalel, v žiadnom prípade nechcel ublížiť žiadnemu človeku , ktoré stretol, preto mal veľké problémy ovládať svoje vnútorné zviera a robil všetko preto aby sa nedal ovládnuť svojimi inštiktami. Vedel veľmi dobre, že ak nenájde potravu, môže budúce stretnutie s človekom zle dopadnúť, síce sa nasýti ale jeho svedomie, ho bude veľmi dlho ťažiť. „Som snáď jediný ?“, otázka sa mu často vracala. Už keď bol malé vĺča mal rád ľudí, i napriek tomu, že ostatný mali iný názor, nikdy sa ho však nevzdal. Tak rád by ukončil túto hlúpu vojnu, ale nik ho nepočúval a nakoniec bol nútený odísť zo svojej svorky. Avalah bol vyhnancom, bez rodiny, priateľov. Jedinú záchranu videl vo svojej idei: Vlci a ľudia budú raz žiť v jednej harmónii. Túlal sa krajinou, no žiaden cieľ nemal. Nikdy v živote nebol tak ďaleko od svojho bývalého domova, i keď raz za čad sa musela jeho svorka hľadať potravu ďalej, než bolo ich územie. Hlad nebola jeho jediná bolesť, pociťoval stratu i z toho, že musel žiť bez svojej rodiny. Vlci boli odjakživa spoločenský tvorovia. Ale on nemal žiadnu družku či priateľa, s kým sa mohol túlať po tomto svete. Bolesť z hladu a tela bola preňho bezvýznamná. Živor musel ísť ďalej. Krajinou ktorou prechádzal sa mu zdala príliš známo, i keď tu bol po prvý raz v živote. Zastavil sa pri malej lesnej riečke, kde tieklo veľmi málo vody. Chcel sa napiť, zohol sa, ale zrazu niečo v neďalekých kríkoch zašušťalo. I napriek tomu , že tam neboli žiadne listy v tomto ročnom období, vôbec nikoho nebolo vidieť. Pozrel sa tým smerom a nastražil uši a prichystal sa na útok. Znova sa tam niečo pohlo. Zrazu zacítil človeku. Už nemusel hádať, kto to môže byť. Spravil niekoľko krkov nazad aby sa mohol lepšie skryť pred nebezpečenstvom. Prikrčil sa čo najviac k zemi, aby splynul z prostredím. Nemusel čakať dlho. Stačilo len pár sekúnd aby uvidel nevítaného hosťa. Spoza kríkov sa objavila malá útla postava. I cez hustý kožuch čo mala na sebe, bolo vidieť že je malé dievčatko sotva desať ročné. Zavetril. Ostrý pach, ktorý zacítil sa mu dostal do všetkých častí jeho ňufáku. Len niekoľko metrov tým smerom, odkiaľ prišlo dievča bola väčšia skupina ľudí. Ten pach poznal, boli to lovci, ktorý tu nemali čo hľadať. Máloktorý ľudia vedeli o tomto území. Jeho povinnosťou bolo ich za každú cenu zabiť i kedy tu položil život. „Neriel“, meno bolo počuť na desiatok metrov ďaleko. „Tu som otec“, odvetilo dievča, tak hlasno aby ju bolo počuť. O niekoľko sekúnd za ňou objavil muž, ktorý bol oblečený podobne, na rozdiel od nej mal v ruke zbraň. Vykročil k obom ľudom. Teraz jeho jediným cieľom bolo ich zabiť, nemohol robiť žiadne výnimky, či by to bolo malé dievča alebo dospelý muž. Krok za krokom sa približoval. „Neriel choď za mňa !“, rozkázal muž. „Ale otec to nemôžeš“, naliehalo dievča, lebo si myslela že ten vlk tie je nebezpeční. „Rýchlo“, namieril proti zvieraťu zbraň a bol prichystaný vystreliť. „Mark, Fred“ zakričal z plných síl. Alvah už počul ako sa k nemu blížia ďalšie postavy smerom k nemu. Dievča už začalo plakať a tušilo čo sa stane. „Áno, či nie“, na odpoveď na túto otázku ostávali len sekundy. Napokon sa rozhodol. Už bol úplne blízko, necelé dva metre od nich a každú chvíľu sa mohli objaviť ďalší. Skočil. Vo vzduchu bola cítiť pachuť krvi. Výstrely zo zbrane sa rozširovali do všetkých častí lesa. Plač nevinného dievčaťa bol i tiež počuť a zrazu zanikol vo výkriku mužov a výstrelov. Keď to všetko napokon skončilo, nebolo takmer nič počuť, len akési dychčanie zvieraťa alebo buď človeka, to nikto už nemohol vedieť.