Vitajte na stránkach frízkeho koníka

   Prešli skoro dva mesiace od veľkého incidentu na Rokfortskej škole. Už nik nemohol poprieť  sa čarovné zviera nachádzalo v hrade, ale len profesorský zbor vedel že to nebolo zviera, ale malý chlapec.

   Začal sa december. Celé okolie Rokfortských pozemkov bolo zasnežené. I les na diaľku vyzeral nádherne. Príroda v tomto ročnom období už dávno spala. Len lesné tvory, ktoré nemali nočný spánok hľadali usilovne aspoň malé množstvo potravy.

   Všetci študenti sa už tešili na vianočné prázdniny. No museli ešte nejaký čas počkať, lebo profesori im pripravili veľké množstvo učenia. Všetci sa snažili dobrať učivo čo najrýchlejšie.

   „Môj pane, už viem, kto to môže byť. Ten chlapec, pre nedávnom nastúpil do Rokfotru.“

   „No a kto by to mal byť, zatiaľ som premýšľal, mne len jeden chlapec padá do úvahy, ale ten je už dávno po smrti. No rozprávaj.“

   Už niekoľko minút sa dve osoby rozprávali v kabinete obrany proti čiernej mágie. Len jediná osoba tam bola prítomná. Bol to veľmi podivný učiteľ, ktorý na hlave celý čas nosil niečo ako turban.

  „Jeho meno je Neville Loghmorton.“

   „On ? Ten nemotorný, to sa mi nechce veriť. On je len podpriemerný študent,“ ozval sa znova ten istý hlas.

   „Ale Peter pred desiatimi rokmi hovoril tú veštbu, sám so ho počul na vlastné uši“, nebál sa vzdorovať profesor.

   „Síce zradil Potterovcov, ale podľa veštby by to mal byť ich syn, ktorý je už po smrti. Ale potom kto ma zabil ? Nemohol som len tak stratiť svoju moc.“

   „Vo veštbe sa hovorí: narodí sa rodičom, ktorý sa tri krát postavia temnému pánovi. Tak ako je vo veštbe napísané i jeho rodičia sa s vami tri krát stretli, pokiaľ na posledný krát nezošaleli“.

   „Ó áno, máš pravdu. Spomínam si na nich. No mohol by to byť on, ale len jediná vec mi na ňom nesedí. Musí mať i nejakú moc o ktorej nič neviem“.

   „Pane, pokúsim sa získať krv toho chlapca, aby ste mohli znovu povstať v plnej sile. Krv toho zvieraťa bude o niekoľko týždňov minutá. Budem sa ponáhľať“.

   Rozhovor prestal. Profesor vyšiel von zo svojho kabinetu a zamieril na dnešnú prvú hodinu. Prvú hodinu mal s prvákmi chramrobilu a slizolínu. Veľmi sa tešil na dnešnú hodinu. Jeho spôsob učenia neznášali všetci žiaci školy.

   Nemusel ísť veľmi ďaleko. Hneď za rohom mal svoju učebňu, pri ktorej stála vyše dvadsiatka študentov.

   „Ron, nemyslíš že ten profesor je veľmi čudný ?“, zamýšľala sa Hermiona, keď zbadala profesora, ktorý ich učil obranu proti čiernej mágii.

   „No ak myslíš to čo má na hlave, tak máš ozaj pravdu. Ktovie čo to tam skrýva“, pozrel na profesora a hneď zmĺkol. Quirell otvoril dvere a počkal kým všetci vojdú do učebne.

   „Možno tam skrýva plešatosť   alebo niečo podobné“, zapojil sa do ich rozhovoru Newille.

   Všetci traja sa zachichotali a posadili sa do svojich lavíc.

   Dnes mali preberať dementorov. Profesor nebral žiadny ohľad, že sú to len prváci. Bolo mu úplne jedno čo ich učil. Chcel splniť len svoje poslanie. 

   Profesor vykladal študentom učivo a prechádzal sa okolo ich lavíc. Z ničoho nič Newilla niečo uštiplo ako nejaký hmyz. Bolesť ihneď zmizla. Nik v triede nič nespozoroval. On keď sa pozrel za seba, uvidel ako od neho odchádzal.

   Už dva mesiace žilo nové zviera v hájnikovej chalupe, ktorá sa nachádzala hneď vedľa hradu. Bol to veľký čierny pes. Zviera sa tu udomácnilo, i niektorý študenti Rokfortu chodili skoro každý deň za ním. Hagrid sa už naňho úplne zvykol. Nechcel by aby niekedy odišiel.

   Síce to nebol obyčajný pes. Sirius Black sa musel schovávať pred ministerstvom mágie, aby ho znovu nechytili a nedali späť do Azkabanu. Toto bola jeho jediná šanca ako sa skryť a neukazovať sa pred pracovníkmi ministerstva na oči. Našťastie bol zveromág a jeho jedinou výhodou bolo, že ho ako zviera nikto nepoznal . Bol naozaj rád nemusel žiť niekde osamote a hľadať si potravu. Táto podoba mala svoje výhody ale aj nevýhody.

   Mnohý študenti so Slizolínu sa k nemu chovali ako k obyčajnému zvieraťu. Veľa krát sa k nemu správali nepriateľsky, kopali ho, dávali mu nezmyselné príkazy, len keby mohol tak by im to veľmi rád oplatil, ale on sa musel správať ako hlúpy pes.

   Nik z Rokfortu nevedel, čo sa odohráva za pozemkami hradu. Celých šesť týždňov sa musel mladý strieborný jednorožec správať, akoby sa nikdy nič nestalo. Len keby to vedeli ostatný členovia z jeho stáda, určite by ho tam už nechceli.

   „Ale prečo ma chceli chytiť ?“, túto otázku si mnoho krát podával. „Ja nie som žiaden kôň, predsa sa nenechám chytiť“, i táto otázka sa mu v myšlienkach veľakrát vracala.

   On jediný zo stáda vedel, čo je na konci lesa. Už sa tam nechcel nikdy vrátiť, ale hlavne sa im ukázať na oči.

   Nedokázal pochopiť prečo bol vtedy človek. Úplne zabudol na to že on bol kedysi ten tvor. Človek je smrteľný ale on je nesmrteľný, pokým ho niekto nezabije.

   V tele jednorožca nepoznal lásku ani súcit. Vedel len čo to je smútok a radosť, to jediné si pamätal. Dávne spomienky sa mu vracali čoraz častejšie, ale on ich pokladal len za zlé nočné mory, ktoré sa mu neustále vracali.

   Nechcel si priznať a ani si vôbec spomenúť na svoju minulosť. Nechcel sa ničím a nikým viazať. Bol šťastný v tomto tele, cítil sa slobodný. Nič ho nedržalo. Jediné povinnosti cítil k svojmu stádu a ochrane mladších jedincov.

  Úplne zabudol na to čím kedysi býval. Žil ako  obyčajný jednorožec, i vedúci jedinec stáda ho už pokladal za ich člena. Len on vedel pravdu, mnohý už zabudli ako k ním prišiel.

   Malý chlapec v tele mladého strieborného jednorožca si žil svoj život. Len jedinú vec nevedel. Raz sa bude musieť vrátiť a prijať novú moc, ktorú mu matka zanechala.

   Síce už ovládal moc jednorožcov ale tá sa nedala rovnať s mocou, ktorá ho čakala pokiaľ ju príjme. Vedel svoju moc veľmi dobre ovládať na svoj vek. Vedel sa obrániť, liečiť ale i útočiť ak mu nič iné nezostalo.

   Jednorožce sú známe svojou kľudnou povahou. Nikdy neútočili, vždy sa snažili pred všetkými inými nebezpečnými tvormi utiecť, medzi nich zaraďovali i ľudí. Tá legenda, že mladá panna dokáže prilákať jednorožca a hlavne aby si k nej prihľahol, to nebola vôbec pravda.

   Tieto zvieratá sú od prírody plaché. Zatiaľ žiadny jedinec sa nepriblížil tak blízko k ľudskému stvoreniu aby sa ho mohlo vôbec dotknúť. Ale to sa malo zmeniť.

   Existovala ešte jedna veštba o ktorej vedeli len biely mágovia, nikto iný. I samotný chlapec o nej nemal ani tušenia.

   „Raz sa narodí chlapec rodičom, ktorý sa postavia tri krát samotným silám zla. Len on jediný bude mať moc aby ich zastavil. On zdedí takú moc, čo jeho matka nepoznala. Jeho moc bude zložená z dvoch najsilnejších bájnych tvorov, ktorým bude vládnuť. Nik nebude tušiť kto to je, len on jediný svoju moc pochopí až keď nastane ten správny čas“.

   „Môj pane už to mám,“ hlas bolo zreteľne počuť v prázdnom kabinete, ktorý sa niekoľko desaťročí nepoužíval. Bol už večer. Na veľkých hodinách odbilo deväť hodín.

   „Dnes je ten správny čas“, ozval sa iný hlas, ktorý pochádzal z tej istej osoby.

   „Stretneš sa o necelú hodinu s Petrom. Dnes to musíme uskutočniť. Toto je jediný vhodný deň v tomto roku“.

   Hlasy prestali. Drobný učiteľ čiernej mágie vyšiel z nepoužívanej učebne a zamieril si to von z hradu. Cesta mu trvala vyše dvadsať minút, kým vyšiel nepozorovanie z hradu a zamieril si to priamo to Zakázané lesa. Dnes nesvietil mesiac. Bola nov. Bol vhodný čas na uskutočnenie šialeného plánu.

   Profesor nemusel kráčať veľmi ďaleko, kým prišiel na dohodnuté miesto. Bolo pol jedenástej večer.

   „Zdravím Petrigrew“, ozvalo sa z druhého ešte drobnejšieho muža. Bol veľmi zhrbený. Jeho tvár bola viac než nepekná až hrôzostrašná.

   „Ale koho že tu vidím ? Dvaja trpaslíci sa zdravia“. Bolo to veľmi nepekné. Neplánovane sa tu zjavil i druhý profesor, ktorý učil v Rokforte elixíri.

   „Severus !“, ozvalo sa dvojhlasne.

   „No to bolo privítanie. No tak nestojte a ideme na to, dnes je ten večer, na ktorý už dlho čakáme.“

   Všetci traja sa pobrali ani nie dvadsať metrov ďalej, kde bola veľmi malá čistinka. Už tu bol prichystaný veľký kotlík, v ktorom vrela voda.

   „Začnite !“, niekto rozkázal, ale nik z troch postáv nič nepovedal.

   O malú chvíľu bude jedenásť hodín. Všade vládna tma. Dnes vôbec nesvietil Mesiac. Trojica mužov stála pred veľkým kotlom,  v ktorom syčala vriaca tekutina. Táto udalosť sa odohrávala na kraji Zakázaného lesa.

   „Kosť z otca, nevedomky vzatá“, najmenší kúzelník svojim prútikom presúval starú páchnucu kosť do kotla.

   „Mäso sluhu, dobrovoľne vzaté“, znova sa ozval ten istý hlas. Dvojica mužov sa prizerala na toho najmenšieho či to robí správne. Zobral nôž a časť jeho ruky skončila v kotly.

   „Krv nepriateľa, násilne daná“, tri kvapky krvi kvapli z malinkého nožíka. Tekutina sa v kotly zafarbila na červeno.

   „Časť duše voľné darovaná“. Najnižší muž riekol kúzlo a jeho telo sa zafarbilo na niekoľko sekúnd na zeleno. Časť jeho duše odišla preč.

   „Temné knieža znovu povstane a svoju vládu zla znovu obnoví“, ozvalo sa trojhlasne. Stredný muž dal poslednú prísadu krv mladého jednorožca.

   „Nech táto krv ti navráti silu, ktorú si stratil,“ znova sa ozvali tri hlasy.

   Vriaci kotol akoby sa vyparil. Bola tam čierna hrozivá hmla,  ktorá sa začala formovať do nejakej postavy.

   O niekoľko sekúnd sa tam mal objaviť muž. Ale čo nečakali, neobjavil sa tam nik. Len čudné stvorenie.

  Telo bolo dlhé niekoľko metrov, Severus by odhadoval asi tak tri metre. Telo pripomínalo veľkého hada. Na rozdiel od hada bol niekoľko krát mohutnejší. Malo to dve ruky, hlava pripomínala hadiu a s veľkým dlhým jazykom. Oči to malo jantárové. Tvár mala ľudské črty, celé telo pokrývalo šupiny.

   Všetci zabudli len na jednu vec. Temné knieža bolo priamy slizolínov potomok. Pri obnovený stratenej sily pridali zlú krv chlapca, o ktorej nevedeli.

   Preto sa prejavili hadie črty.

   „Sss, môj prútik Petterr“, ozval sa tvor.

   „Áno môj pane“, muž sa sklonil a podal tvorovi kostnatý biely prútik.

   „Kdee sssa ssstala  chyba Sseveruss ?“

  „Neviem pane, všetko sme urobili správne“.

   Celý tento výjav sledoval mladý strieborný jednorožec, ktorého prilákali divné zvuky. Zviera nemohlo uveriť vlastným očiam. Nikdy nevidelo takého hrôzostrašného tvora.