Vitajte na stránkach frízkeho koníka

   Nastala noc. Všade vládlo prítmie noci.  O jednej ráno  sa na malé nádvorie niekto priblížil. Veľmi pomaly otvoril bránu, tak aby veľmi neškrípala. Postava zahalená v čiernom hábite  sa priblížila čo najbližšie k neveľkej klietke. Zastala hneď vedľa, tasila prútika. Bolo počuť veľmi tichý síkajúci hlas, ktorý poslal smerom ku klietke červený lúč svetla, ktorý sa vpil do mreží.

   Dvere sa nečujne otvorili. Muž v kráčal pomalými krokmi dnu. Pre istotu sa poobzeral na okolo. Okrem neho a jednorožca tam nikto nebol.

   „Urob to“, tajomný hlas bol od nie kaľ počuť.

   Z pod hábitu vytiahol malý strieborný nôž. Čepeľ sa leskla vo svite Mesiaca. Bol to úchvatný pohľad.

   Zviera nečujne spalo. Vôbec nemalo potuchy čo sa vlastne deje.  Muž znova čiahol do hábitu, tento krát vytiahol malú fľaštičku.

   Kľakol si k zvieraťu. Nôž si pritisol čo najviac. Približoval sa veľmi pomaly k telu. O niekoľko sekúnd sa dotýkal kože. Začal ju veľmi opatrne nerezávať.

   Podarilo sa mu to, cez desať centimetrový rez sa začala valiť strieborná tekutina veľmi jemným prúdom. Malú fľaštičku, ktorú zvieral v druhej ruke nastrčil ju pod ranu. Začala do nej tiecť krv.

   Keď ju už mal dostatok, len sa postavil. Rýchlo sa postavil. Rozbehol sa preč z nádvoria. Nechal však za sebou dôležité dôkazy. Vôbec nezamkol dvere a ani neošetril zviera.

   Ponáhľal sa splnil to, čo si zaumienil. Nič ho nedokázalo zastaviť.

   „Môj pane, mám to“, vyhlásil muž, ktorý pred malou chvíľou dobehol do svojho kabinetu.

   „Výborne !, ešte krv toho muklovského zradcu“. Znova sa ozval ten odporný hlas.

   „Ale pane, musíme počkať ešte nejaký čas, neviem kto to je“.

   „To budeš musieť zistiť, inak ťa nenechám napokoj do konca tvojho biedneho života“.

   „Áno pane“.

   Hagrid sa práve prechádzal po škole. Šiel rovno do svojej chalupi, zrazu stretol toho nového čudného profesora. Veľmi sa ponáhľal. V ruke držal nejakú žiarivú striebornú vec, ktorá v tme svietila. Svojho kolegu zazrel vtedy, keď schádzal dole schodmi. Niečo ho napadlo. Hneď sa otočil i on sa ponáhľal, na rozdiel od toho druhého on mieril rovno k riaditeľovi školy.

   Už bol pri jeho kabinete. Dvere od kabinetu strážila akási veľká socha nadživotnej veľkosti, ktorá mala tvar zvláštneho vtáka.

   Podišiel k nej.

   „Pán riaditeľ, ste hore ?“, zaznelo na celom poschodí ako nejaký hromový zvuk, jeho hlasný hlas sa odrážal od prázdnych stien.

   Nemusel čakať ani dve minúty a socha sa odklonila.

   Vo vzniknutom otvore tam stál Dumbledore, ktorý mal oblečené dlhé pižamo až po zem, veľmi sa podobal jeho modrému hábitu, ale na rozdiel od neho bol zelenkastej farby na ktorej bolo veľké množstvo malých hviezdičiek. I jeho nočná čiapka prezrádzala že pred malou chvíľkou sa zobudil.

   „Prečo ma budíš, veď nevieš že bude pol druhej ráno ???“, nahnevaný riaditeľ naňho skríkol.

   „Pán riaditeľ, to zviera !!!“, naliehal hájnik.

   „Rýchlo !!! Niečo sa mu muselo stať“ , neprestal naliehať.

   „No tak dobre, dúfam že mi to cestou pekne vysvetlíš“, tento raz už miernejším tónom. Rýchlo sa vybral za hájnikom.

   Hadgrid mu všetko vysvetlil čo pred malou chvíľou zbadal. Vôbec nespomaľovali, rýchlo kráčali hore schodiskom a kľukatými chodbami na koniec ich cieľa.

   Už dorazili, až teraz zastali.

   Zbadali pootvorenú bránu na nádvorie. Na zemi boli strieborné fľaky, ktoré sa mizli v útrobách temného nádvoria.

   Vôbec nelenili. Obaja otvorili dvere do korán a hneď sa rozbehli najrýchlejšie ako vedeli ku klietke. I tá bola dokorán otvorená, ale to čo videli im vyrazilo dych.

   V klietke ležal strieborný jednorožec. Jeho krásna strieborná farba svietila do ďaleka. Len jediná vec prezrádzala to najhoršie čo sa mohlo stať.

   Zviera zomieralo. Zviera ležalo na zemi. Okolo neho bolo veľké množstvo krvi, ktorá nebola červená ale strieborná. Z rany ktorá bola na boku zvieraťa za valila veľmi pomaly krv.

   Tvor už nemal skoro žiadnu energiu. Veľmi ťažko dýchalo. Krv vytiekla po celej klietke, ale jej stopy viedli i von z nej.

   Dumbledore, vôbec nelenil. „Episkey“, zakričal. Hagrid vôbec nezbadal že rýchlo vytiahol prútik. Z jeho prútika sa valil modrý lúč svetla, ktorý narazil veľkou rýchlosťou do zvieraťa.

   „Embuera delera“, znova mávol prútikom, tento krát sa objavilo nádherné biele svetlo, ktoré zaplavilo celé nádvorie. Jeho moc kúziel veľmi nestačila, nemal takú moc, ktorá by zviera zachránilo.

   „Oh nie pán riaditeľ, nemôže zomrieť“, nariekal Hagrid a čupol si k zvieraťu a začal ho veľmi pomaly hľadiť. „Nevzdávaj to, počuješ ? Máš celý život pred sebou“, neprestajne sa mu prihováral milým hlasom.

   „Hagrid, nič sa nedá robiť, nemáme takú moc aby sme mu pomohli. Prepáč“.

   „Nie pán riaditeľ, nenechám ho len tak tu“, zakričal Hagrid na Dumbledora.

   Ale zrazu sa celé telo zvieraťa pohlo. Hagrid ho hneď prestal hladiť. Ruky dal od neho preč. Dúfal že sa nejako zázračne uzdraví, veď takýto tvor musí mať ešte nejakú nepoznaný typ mágie.

   Telo zvieraťa sa neprestajne hýbalo, akoby ho niečo malo pretrhnúť na niekoľko častí. O necelú minútu sa jednorožec začal meniť.

   Zázračne strácal farbu, už nemal striebornú srsť ale už pripomínala ľudskú. Hlava, trup ale aj nohy sa neustále zmenšovali. O niekoľko sekúnd už nebolo vôbec vidieť že to bolo bájne zviera.

   Nakoniec tam ostal ležať jedenásť ročný čiernovlasý chlapec v striebornej krvi. I on mal na jednej nohy veľkú ranu, ale z nej vytekala červená krv. Chlapec tam ležal taký ako ho boh stvoril. Na sebe nemal žiadne oblečenie.

   Obaja muži sa naňho pozerali s otvorenými ústami. Nemohli uveriť čo pred sebou videli. Už tam nebol žiadny jednorožec, len ľudská bytosť, malý chlapec.

   Na čele zbadali, tam kde mal pred tým roh sa týčil akýsi malinký prírastok. Telo mal veľmi bledé, od bežného človeka sa veľmi líšil.

   Stáli tam tri minúty, ani sa nepohli. Nakoniec zobrali odvahu.

   „Musíme konať“, prikázal riaditeľ, „Episkey“, zamával prútikom ale tentoraz sa mu rana konečne zacelila. Bol veľmi rád mu konečne pomohol.

  Čiernovlasý chlapec sťažka dýchal. Na prvý pohľad bolo vidieť že je veľmi vyčerpaní. Jeho celé telo sa triaslo od zimy. Nič ho už nechránilo v tomto tele.

   Dumbledor sa priblížil čo najbližšie ku chlapcovi. Zohol a chytil ho do náručia. I on bol nakoniec ušpinený krvou nevinného tvora, ktorý tam ležal pred malou chvíľou.

   Hneď sa otočil a ponáhľal sa do nemocničného krídla v závese mal po celú dobu Hagrida. Síce obaja boli prekvapení čo uvideli na vlastné oči, ale museli konať. Veď nenechajú malého chlapca sa naďalej trápiť.

   O necelých desať minút dobehli do nemocničného krídla. Otvorili veľké dvere, ktoré chránili vstup sem. 

   „Molly“, Dumbledor zreval na celú miestnosť. 

   Nemusel čakať ani desať minút, pokým im pribehla k nim. Riaditeľ už chlapca položil na jednu z bielych postelí. Ešte vždy sa triasol od zimy. Na sebe mal menšie rany, ktorým nevenoval veľké pozornosť. Jediná pozornosť ho viedla len k tomu, čo mal na pravej ruke.

   Mal tam vyobrazený veľmi neznámy symbol, ktorý sa nepoužíval už niekoľko desaťročí.

   „Pán riaditeľ čo potrebujete tak skoro ráno“, skríkla ošetrovateľka na Dumbledora až teraz si všimla že hneď vedľa nej leží na čistej posteli chlapec, ktorý bol ušpinený od nejakej divnej tekutiny.

   „Odkiaľ ho máte ? Čo sa preboha stalo ?“, tento raz sa opýtala veľmi váhavo. Síce už tu mala niekoľko ročnú prax s rôznymi prípadmi ale tento raz to bolo po prvý raz. 

   „Molly, teraz žiadne otázky, všetko až potom. Musíš mu pomôcť“.

   „Ale riaditeľ, veď ...“, ani nedokončila vetu a hneď ju riaditeľ odbil.

   „Žiadne otázky, konaj !“, rozkázal už nahnevane na ošetrovateľku.

   Ona vytiahla prútik a niekoľko násobným mávnutím z chlapca odstránila krv z bájneho tvora. Ešte niekoľko krát za kúzlila a chlapec bol oblečený v zelenom pyžame a už zakrytí teplou perinou.

   „Prosím odítde, chlapec bude potrebovať ticho a pokoj niekoľko hodín“.

   Obaja muži odišli.  Liečiteľka hneď konala svoju prácu. Zo svojej kancelárie doniesla jeden elixír, ktorý mu vliala do úst. Bohužiaľ mu nemohla momentálne viac pomôcť, lebo nebol pri vedomí.

  Dvaja muži sa radili. Vonku ešte vládla tmavá noc, alebo u skôr skoré ráno. Bolo pol tretej ráno. Skoro všetci v škole ešte spali.

   „Pán riaditeľ ten chlapec sa veľmi podobá jednému zo žiakov, ktorý tu pred niekoľkými rokmi chodil“, nadhodil z ničoho nič Hagrid.

   „Máš pravdu“, začal premýšľať Dumbledor.

   „Veľmi sa podobá ...