Pri hájnikovej chalupe okrem profesorov už nik neostal. Všetci študenti mali veľkú kopu otázok, ale nik im zatiaľ nemohol odpovedať, pretože ani profesori vôbec nič nevedeli.
Lúka pred chalupou sa veľmi rýchlo vyprázdnila. Riaditeľ školy sa ešte vždy s upriamením pohľadom pozeral na nehybné telo zvieraťa. Ešte pred necelou polhodinou mohlo sa pokúšalo napadnúť študentov, alebo sa mýlil ?
„Pán riaditeľ čo s ním urobíme ?“, opýtala sa profesorka Macgonagalová, ktorá neprestajne mala upriamený pohľad na nevinného tvora, ktorý bez pohnutia ležal na zemi.
Dumbledore sa konečne otočil za hlasom. „Budeme ho musieť niekde odniesť, aby mu nikto nemohol ublížiť“.
„Ja by som vedel čo sním“, skočil do reči drobný mužík. Jeho úsmev neveštilo nič dobré. To čo sa dnes stalo, mu hralo akoby do karát.
„Severus !“, Dumbledore zakričal na muža, ktorý stál obďaleč a s nesmiernym záujmom všetko sledoval. Síce bol zvedaví čo sa tu vlastne stalo, ale navonok neprejavoval žiaden súcit. Svoju ľadovú masku si vždy za všetkých okolností nechával.
Keď začul svoje meno, obrátil hlavu tým smerom, odkiaľ bolo vyslovené.
„Áno pane ?“, zaznelo od muža v čiernom plášti. „Severus, prosím premiestni telo tohto zvieraťa zatiaľ za hradby školy“, prikázal riaditeľ.
Snape len ľahostajne mávol prútikom a zamieril ním na nehybné zviera. Vyslovil v duchu kúzlo a telo sa začalo znášať. Pomalým krokom zamieril k bránam školy. O minútu s telom zvieraťa zmizol za bránou .
„Ale pane, nemali by sme ho len tak zavrieť niekde u nás“, namietal veľmi nízky profesor, ktorý učil predmet čarovanie.
„Bohužiaľ budeme ho musieť chrániť a zistiť čo tu vôbec robí“, oponoval mu riaditeľ, „O pätnásť minút sa stretneme v mojom kabinete“, vyhlásil až skoro krikom, aby ho všetci počuli.
Profesorka Macgonagalová šla znova k bývalým dverám chalupy. Vo vnútri zazrela veľkého čierneho psa, ktorý po tichu oddychoval. Vytiahla prútik a s šepotom predniesla „reparro“ a z veľkého množstva malých trosiek sa stali za malý okamžik nové. Akoby sa im nikdy nič nestalo.
Profesor Snape ešte stále premiesťoval telo zvieraťa. Zamieril si to cez útroby hradu a hlavými chodbami prešiel celý hrad. O päť minút sa zjavil na druhom konci hradu, kde bolo menšie nádvorie, ale vstup sem poznal len učiteľský zbor.
Prútikom vyčaroval veľkú klietku, ktorá mala v priemere viac ako päť metrov. Ešte niekoľko krát mávol, na zemi sa objavilo seno a väčšia nádoba s vodou.
Sem premiestnil telo a hneď za ním zamkol prútikom. Zámok sa dal otvoriť len jediným kúzlom, ktoré poznali len študenti vo vyšších ročníkoch.
O niekoľko poschodí vyššie sa už začal schádzať učiteľský zbor. Všetci mali veľa otázok k dnešnému incidentu. Snape prišiel ako posledný len kvôli tomu, že musel vyjsť sem hore do veže.
Riaditeľ Rokfortskej školy bol veľmi nedočkavý, kým začnú mimoriadnu schôdzu.
„Hadgrid, prosím, povedz všetkým čo sa dnes ráno stalo“, rozkázal Dumbledore, pritom si sadol do svojho kresla.
„Tak dobre. Dnes ráno sa mala začať prvá hodina starostlivosť o zázračné tvory. Jako vždycky sem prišiel o päť minút skôr na dohodnuté miesto. Prvé čo som zbadal, bol veľmi čudný pes. Bol o nejaký kus väčší než obyčajný. Mal veľmi tmavú čiernu srsť. Bol veľmi chudý, akoby nejedol niekoľko dní. Na prvý pohľad vyzeral zúbožene, bol veľmi špinavý, nejako ťažko dýchal. Kým sem sa poňho zohol, prišli prváci na svoju hodinu s profesorkou. Len som ho zaniesol do chalupy a ani za päť minút mi vybuchli vchodové dvere, v nich som videl to zviera. Prikrádal sa pomalým krokom k tomu psovi, ktorého som pred tým položil na svoju váľandu a uvidel len modré svetlo... Ehm, potom odišiel nazad, ale zdal sa mi nejaký moc unavený“....
Ani nedopovedal a prerušila ho profesorka, ktorá učila dotyčný predmet.
„Hadgrid odišiel do svojej chalupy a hneď sa objavil ten mladý jednorožec. Mal veľmi nádhernú striebornú srsť. Zdal sa byť veľmi rozčúlený, neviem prečo , ale napadol študentov. Len keby sa nestihli uhnúť, neviem, neviem akoby to dopadlo. Hneď na to nás obišiel a nejakým kúzlom rozrazil dvere, všetci sme videli len červený záblesk a potom nič, len trosky vchodových dverí. Keď prišiel von tak bol veľmi unavený. Po niekoľkých metrov sa zrútil na zem. Toto som ešte v živote nevidela, a ani nečítala v žiadnej knihe“.
„Snape, je prosím to zviera dobre zabezpečené ?“, opýtal sa s veľkým záujmom riaditeľ.
„Áno pane, len jedna vec“, riaditeľ ho prerušil. „A aká ?“
„Ešte nikdy sa žiadny jednorožec hlavne tak mladý neukázal dobrovoľne pred takým množstvom ľudí. Oni len útočia v sebaobrane“, dokončil .
„Pán riaditeľ čo s ním budeme robiť ???“, spýtal sa malý mužík, ktorý bol veľmi malý.
„Zatiaľ nám zostáva len to, aby bol zabezpečený a nikomu neublížil. Určite to nie je obyčajný jedinec. Budem musieť kontaktovať ministerstvo. Oni už budú vedieť čo s ním.“ Riaditeľ sa postavil spoza stola a vyhlásil dnešnú schôdzu sa ukončenú.
Od zajtrajšieho dňa bude pokračovať vyučovanie.
„Ó pane, možno sa nám podarí naplniť váš plán. Už budete mať o niekoľko dní vlastné telo. To zviera dnes prišlo ako za zavolanie.“
Dva hlasy boli počuť v temnej chodby pod hradom. „Dnes večer získaš krv toho zvieraťa. Kameň už máme, len tú krv potrebujem, aby som mohol konečne získať nové telo“.
Hlasy prestali. O päť minút zo skle pení vychádzal drobný profesor.
Deň veľmi rýchlo plynul. Dnešné počasie vydržalo celý čas. Nastávala noc. Večerné Slnko sa veľmi pomaly schovávalo za obzor. Jeho červené lúče pretínali už tmavnúcu oblohu. O malú chvíľku už po Slnku neostali žiadne stopy. V neďalekom lese sa prebúdzali nočné tvory. Kto by kráčal nočným lesom, určite by tam nevydržal dlho. Z každého tieňa by mohlo niečo prísť a napadnúť niekoho.
Dnes v noci bol spln. Guľatý kotúč Mesiaca vyzeral impozantne. Len tento deň, raz za mesiac ožívali nebezpečné tvory. Nikto by ich nechcel stretnúť, len málokto prežil zo zdravou kožou.
Mesačné lúče pretínali hustý porast lesa. Nočný tvorovia sa práve prebúdzali do ďalšej noci. V hĺbkach tajuplného lesa sa ozývalo vlčie vytie. No nebolo to len ledajaké vytie. To vyli tvorovia, ktorý boli na pol vlkmi a na pol ľuďmi. Tieto bytosti boli veľmi nebezpečné, z vlčej časti mali najlepšie vlastnosti takisto i ľudskej.
Neboli to obyčajné stvorenia. Len raz do mesiaca sa objavovali, ako bolo dnes. Človek, ktorý sa premenil to tohto tvora, by nepoznal ani svojho najlepšieho priateľa. Veľa postihnutých ľudí to chápalo ako nejakú chorobu, prekliatie. Ale medzi nimi by sa našli i taký ktorý to príjmali ako dar.
Nastalo ráno. Prvé ranné lúče Slnka preťali oblohu. Okolitá krajina sa prebúdzala do ďalšieho nádherného dňa.
Zvieratá sa už dávno prebudili a mnohé už pobehovali po neďalekom lese. Ale len jedno zviera sa ešte neprebudilo. Bol to mladý jednorožec, ktorý sa nachádzal za hradbami školy.
Ľudia tu ešte spali, ale len jediný sa pred malou chvíľou zobudil.
Riaditeľ školy už sedel na svojom obľúbenom mieste vo svojom kabinete. V krbe plápolal malý plamienok ohňa, ktorého teplo sa rozptyľovalo po celej miestnosti.
Pozrel sa na hodiny, ktoré sa nachádzali nad vstupnými dverami do jeho kabinetu. Práve odbíjali šesť hodín ráno, mnohý ešte spali vo svojich teplých posteliach.
Riaditeľ sa postavil a vyšiel z kabinetu. Bol veľmi zvedaví na toho tvora, ktorého našli včera vonku. Vôbec nemohol uveriť že taký tvor mohol len tak z ničoho nič zaútočiť na človeka. Vždy sa báli ho vôbec uvidieť, nikdy sa nepriblížila natoľko aby sa ho niekto mohol dotknúť.
Šiel dlhými tmavými chodbami. Musel prejsť skoro celý hrad, aby sa dostal na utajované miesto. Vyše desať minút blúdil, pokým sa tam dostal.
Konečne bol na malom nádvorí. Uprostred dominovala veľká klietka. Priblížil sa k nej.
Vo vnútri ležal nádherný strieborný jednorožec. Na sebe mal nejaké malé poranenia. Veľmi ťažko dýchal. Stav zvieraťa sa vôbec od včerajšieho dňa nezmenil. Ešte vždy mal zavreté oči.
Dumbledore si ho svojim múdrim stareckých pohľadom prezeral. Včerajší deň si nevšimol jednej značky, ktorá bola na prednej nohe. Nachádzala sa priamo nad kopytom. Tvar bol veľmi zaujímavý. Značka alebo skôr nejaká divná jazva vyzerala ako nejaký oktagram.
Jednorožec sa náhle pohol. Riaditeľ už nevenoval takú pozornosť. Začul neďaleko divný zvuk, akoby by niečo spadlo. Poobzeral sa a nič neuvidel.
Obrátil sa smerom k zvieraťu. Mladý jednorožec otvoril veľmi pomaličky jedno oko a hneď na to aj druhé. Ale na iné sa nezmohol. Do jeho očí hľadel samotný riaditeľ.
O pol šiestej ráno sa v jednej z fakúlt školy prebudili dvaja chlapci. Boli na vlas rovnaký. Poznali ich všetci ostatný študenti v škole, ale pre učiteľský zbor boli postrach.
Jeden z nich vlastnil celý plán školy, ktorý bol na starom pergamene. Ako každé ráno si ho kontroloval. Dnes si všimol jednu zmenu. Síce poznal celú školu naspamäť ale všimol si že riaditeľ ich školy sa nachádza na malom nádvorí. Keby nemal ten plán tak by ho určite nepoznal.
So svojim bratom šiel tam, kde ho plán zaviedol. Celý krátky čas pozorovali Dumbledora ako je pri nejakej klietke. V nej si všimli, že sa tam nachádza bájne zviera.
Jeden z nich od prekvapenia upustil pergamen. S malým tresknutím prilákal pohľad riaditeľa.
Komentáre
-
.......
Pěkné