Vitajte na stránkach frízkeho koníka

   Bol nádherný deň. Slnko svojou plnou silou žiarilo ponad kraj.

   Pred Rokfortským hradom stál hlúčik detí so svojou profesorkou. Pred nimi stál na zadných nohách majestátny jednorožec. Nebol biely ako sa píše v rôznych knihách. Jeho mladosť nasvedčovala že farba jeho srsti je strieborná. Síce už nebol žiadne mláďa ale ešte vždy mal nižšiu postavu, ako dospelý jedinci jeho druhu.

   Všetci sa nečujne prizerali. Nikto nemohol uveriť vlastným očiam. Ale to čo videli, bola naozaj pravda. V žiadnych knihách sa nikdy nepísalo že jednorožec sa z ničoho nič dobrovoľne objavil.

   Zviera sa konečne postavilo na svoje štyri nohy. Až teraz sa celá skupina študentov začala hýbať.

   „Uhnite, rýchlo“, kričalo zviera. Pre ľudí to bolo akési silné erdžanie, ktorému vôbec  nerozumeli.

   „Hej, nepočuli ste, uhnite!“, znova hlasité zaerdžanie. Tento krát sa jednorožec prichystal na útok. Hlavu mal prichystanú v útočnej pozícii. Jeho nádherný roh začal červenkasto žiariť.

   „Utekajte“, niekto zakričal. Ale nikto sa vôbec nepohol, všetci boli v úžase, veď nikdy nevideli na vlastné oči také bájne zviera.

   Jednorožec sa rozbehol. Až teraz si všetci uvedomili, že majú uhnúť.

   Handrid už bol vo vnútri svojej chalupy. Bezvládne telo položil na akúsi posteľ, ktorá nepripomínala posteľ, skôr vyzerala ako doska, na každej strane boli pribité nohy. Na nej bolo položené nespočetné množstvo rôznych huňatých koží. Položil ho tam.

  Všetci študenti mu nechali veľký priestor. Báli sa že im ublíži. Roh strieborného zvieraťa naberal čoraz sýtejšiu červenú farbu. Bol čoraz jasnejší než ostatná časť tela.

   Rýchlo sa rozbehol. Už ho nič nedokázalo zastaviť. Za ním sa len prášilo. Zo svojím ododhľaním vyzeral naozaj nebezpečne. Bežal veľmi rýchlo. Jeho rýchlosť sa nedokázala rovnať zo žiadnym známym zvieraťom.

  Svoj smer teraz napriamil k chalupe. Už nebežal rovno ako predtým ale otočil sa smerom kde myslel kde je zviera.

   Niečo ho stále vábilo, predtucha niečoho zlého. Nemohol si pomôcť, ale musel ísť za každú cenu.

   Zastavil sa pred chalupou, kde boli zavreté dvere. „Musím ich otvoriť“, hovoril si v duchu. „Musím ho zachrániť.

   Jednorožec sa už po druhý raz postavil na zadné nohy a zo silným zaerdžaním vyrazil popri dverám. Jeho roh začal veľmi silno žiariť. Desať, deväť, osem ... tri metre, veľmi rýchlo sa približoval. Z rohu vyletel ostrý  červený lúč svetla, ktorý narazil do dverí.

  Neostali celé, po nárazy sa roztrieštili na všetky možné strany.

Hlúčik študentov sa rozbehlo k chalupe hájnika. O niekoľko sekúnd všetci zastali pred chalupou. Uvideli ako sa tam dobíja jednorožec. Červený lúč svetla sa rozžiaril po blízkom okolí.

   Zviera už prebehlo troskami čo zostalo po dverách.

   Hangrid začul za chrbtom silný výbuch. Otočil sa, jediné čo zbadal bol pozostatok červeného lúču. Dvere sa úplne rozleteli na márne kúsky. O niekoľko  sekúnd vkráčalo v dnu statné zviera. Jeho roh už nežiaril žiadnym svetlom.

  „Uhni, nepočuješ ?“, Hangrid jednorožcovi vôbec nerozumel, počul len hlasité erdžanie. Uhol mu, keď sa začal k nemu približovať.

    „No pomaly, neublížim ti“, jemným hlasom sa mu prihováral, ale nič nezaberalo.

   „Mňa nebudeš utešovať, vôbec nevieš kto som“, zviera si len tak ľahostajne odfrklo. Nečakalo ani sekundu a vyrazilo smerom , kde ležalo bezvládne telo veľkého čierneho psa.

   Zastal pri ňom. Hangid stál v pozadí a čakal čo sa bude diať.

   „Neviem či to pomôže, keď to robím po prvý raz“. Roh jednorožca začal už po tretí raz žiariť, ale tento krát to bola nádherná slabo modrá farba, ktorá sa rozlievala po celej miestnosti.

   Jednorožec sa priblížil čo najviac k nevládnemu telu. Zohol svoju nádhernú hlavu a rohom sa dotkol tela. Z rohu sa do tela vpil modrý lúč svetla. Stál tam skoro celú minútu bez pohnutia.

   Bezvládne telo čierneho psa sa začalo hojiť.  Do prázdneho tela bez energie sa vlievala nová sila. Rany sa rýchlo uzdravovali. O málo sekúnd po ťažkých zraneniach neostala žiadna pamiatka.

  Jednorožec zdvihol hlavu a modré svetlo prestalo žiariť z jeho rohu. Celá miestnosť sa ponorila do šera.

   Hangrid nemohol uveriť vlastným očiam. Len málokto uvidel že bájne stvorenie uzdravovalo iné zviera. 

   Telo jednorožca sa začalo triasť. Zviera sa cítilo oslabene. Vždy po prvý raz, keď jednorožec  použije svoju mágiu stratí veľa sily. Ale tento tvor ešte bol priveľmi primladý aby mohol len tak odísť bez následkov.

   Zviera sa otočilo o stoosemdesiat stupňov a zamierilo si to von z chalupy. Bolo veľmi vysilené. Všetci, tí čo boli vonku videli silné sa zviera triasť. Nemalo už veľa energie, skoro celú svoju silu použilo na svoj prvý dobrý skutok.

   Jednorožec šiel veľmi pomalým krokom. Hlavu mal zvesenú. Vôbec nevnímal svoje okolie. Hlúčik študentov na čele so svojou profesorkou šli za ním.

   Dostal sa niekoľko metrov od chalupy, kde zastal. Už nemal síl. Z posledných svojich síl sa pozrel na vysoké stromy, ktoré naznačovali, že stačí ísť len pár metrov a bude v bezpečí.

   „Musím ďalej isť, musím“, vo svojej mysli sa jednorožec neustále presvedčoval. Pred očami sa mu zahmlilo. Vôbec už nič nevidel. Jeho trasúce sa telo ešte väčšmi sa zatriaslo a potom ... nič. Ťažké telo jednorožca sa zosunulo na zem. Len sa tak zem zachvela.  Zviera už nič o sebe nevedelo. Konečne sa dostalo do vysnívaného bezvedomia.

   Ihneď z chalupy vybehol Hadgrid a ponáhľal sa za zvieraťom, ktoré tento krát ležalo nehybne zvalené uprostred lúky.

   Výbuch dverí začuli vo vedľajšej škole. Výbuch bol počuť i za silnými hradbami školy. Neprešlo ani desať  minút keď sem pribiehal celý učiteľský zbor. Za nimi sa valilo niekoľko stovák študentov.

   Takýto veľký rozvrh ešte nikto nikdy nezažil. I samotný riaditeľ sa náhlil. Bol medzi prvými keď zbadal veľké množstvo trosiek pred chalupou. Jeho múdry výraz sa zatiaľ nezmenil. Nazrel do chalupy a nikoho v ňom nevidel, len zviera, ktoré nečujne odpočívalo.

   Viac ho to nezaujímalo. Zamieril si to priamo vedľa chalupy. Jediné čo zbadal bolo množstvo študentov aj ich profesorov.

   „Môže mi tu niekto povedať čo sa tu stalo ?!“, zvýšil hlas na toľko že ho všetci počuli. V celej skupine sa utvorila ulička. Všimol si že ešte za ním pribieha veľké množstvo študentov z hradu.

   Vyrazil smerom kam ukazovali ruky študentov. O niekoľko metrov ďalej musel zastať. V obkolesení veľkým množstvom študentov stál hájnik a vedľa neho... ???

   „Čo to vlastne je Hadgrid ?“, zreval na hájnika.  „P P P Pán riaditeľ“, koktal, „ je to nejaký veľmi mladý jednorožec“. 

   „To zviera napadlo študentov, ale i Hadgrida“, ozvalo sa odniekiaľ.

   „Nie nenapadol, chcel pomôcť tomu psovi v chalupe, predtým som ho odniesol“, hovoril váhavo.

   „Ale prečo by chcel pomáhať psovi“, vážnym hlasom sa ho pýtal Dumbledore.  „To neviem, ešte som to nikdy také správanie nevidel“.

   „Tak dobre, všetko si vydiskutujeme v mojej kancelárii, na dnes končím vyučovanie. Prefekti láskavo odvedú svoje fakuľti do spoločenských miestností. My učitelia  zatiaľ všetko dáme do poriadku !!!“, dopovedal riaditeľ a o niekoľko minút tu neostal ani jeden zatúlaný študent.