Nastalo nádherné ráno. Spoza vysokých stromov vykuklo Slnko. Pofukoval veľmi chladný vetrík. Celá krajina sa prebúdzala na nádherného rána.
Ranné lúče Slnka presvitali medzi stromy zakázaného lesa. Les ležal neďaleko najznámejšej školy v krajine Rokfort. I tu sa prebúdzali študenti do náročného dňa. Už tu boli skoro mesiac po začatí školského roka. Prváci si už zvykli na denný režim.
Presne pred mesiacom sem prišiel nový profesor obrany proti čiernej mágii. Všetci ho mali za podivného profesora, ktorý celý čas na hlave nosil akýsi turban, bez neho ho ešte ani raz nevideli.
Bolo pol ôsmej a vo Veľkej sieni sa to hemžilo desiatkami študentov, ktorý práve raňajkovali. Dva spolužiaci sa práve rozprávali o dnešnom dni, čo ich čaká. Zatiaľ nikomu nepovedali to čo stali pred mesiacom. Dnes mali prvú hodinu obranu proti čiernej mágii, ani netušili, čo ich ešte dnes čaká.
„Môj pane, čo mám robiť. Ja už nevládzem predstierať , že som neschopný pred týmito deťmi“, profesor Quriel sa zhováral. „Inšie ti nezostáva, ak obaja chceme získať to čo mi pomôže navrátiť opäť moju moc“, ozvalo sa odniekiaľ tlmene, len on bol tam sám, nikto iný sa tu nenachádzal.
„Ale pane, predsa nemôžem na verejnosti ukazovať že som neschopný“, znova naliehal.
„Bohužiaľ budeš musieť ma poslúchať na slovo, pokiaľ nechceš aby som ťa mučil, veď sa dobre pamätáš na prvé dni“
„Ale pane, predsa „ , nedopovedal...
„Žiadne ale, tak predsa si to chceš znova opakovať, už mi to chýbalo“.
Z ničoho nič o začala neľútostne bolieť hlava, bolesť sa stupňovala, akoby mu každú chvíľu chcela prasknúť.
„Nieee... , už nie !!!, kričal z plných úst, ale von z jeho vlastného kabinetu sa neozývali žiadne zvuky. Miestnosť bola chránená na najvyššej úrovni, aby náhodou nemohol žiadny študent prísť na jeho malé tajomstvo.
Bolesť prestala.
„Tak už ti stačilo ? Vždy sa budeš robiť hlúpym učiteľom, pokiaľ ti nepoviem.
Špinavé zviera sa blížilo k veľkému hradu. O niekoľko minút bude osem hodín. Všetci žiaci už stáli prichystaní pri učebniach.
To zviera bol veľký zúbožený pes. Prešlo už niekoľko desiatok kilometrov, pokiaľ sa nedostal, čo najďalej od svojho posledného domova.
Žil niekoľko mesiacov vo veľkom väzení. Kým sa dostal z ostrova, musel sa skryť na starej drevenej lodi, ktorá v nepravidelných intervaloch prinášala odsúdených. Cesta na mori netrvala ani dve hodiny, pokým sa dostal na súš.
Tu blúdil mnoho dní, pokiaľ nenašiel jediné útočisko o ktorom vedel, že mu pomôže. Vždy sa hovorilo že Rokfort podá každému pomocnú ruku ak oň niekto požiada.
Sirius Black bol našťastie neregistrovaným animágom. Len to mu pomohlo aby unikol z Azkabanu. Mnoho dní musel prežívať v tele veľkého psa. Bol veľmi vyčerpaný a hladový. Vôbec si na pamätal, kedy naposledy jedol.
Z posledných síl dobehol pred chatrč, ktorá stála na rozľahlej lúke, neďaleko sa týčila čarodejnícka škola Rokfort.
Už nemal síl, nevedel ako sa tu ocitol. Prešiel ochrannú bariéru Rokfortských pozemkov. Už nedokázal stáť na nohách. Veľký čierny pes sa z posledných síl zvalil. Už nemohol ďalej. Chcelo sa mu veľmi spať, len na malú chvíľu zavrel oči, pritom sa rýchlo ocitol v blaženom spánku.
Bolo po deviatej hodine. Ron a Hermiona sa tešili na ich obľúbenú hodinu. Síce ich učil starý profesor, ktorý mal pred dôchodkom, ale koniec koncov raz začas mali hodinu vonku, ako dnes. Hangrid ktorý tu pracoval ako správca Rokforstkých lúk a lesov, im raz za čas na požiadanie ich učiteľa pripravil nejaké zviera, ktoré mohli uvidieť na živo.
Dve fakulty prvých ročníkov už čakali kým príde profesor. Nečakali dlho, a celá veľká skupina uvidela Hangrida ako sa pozerá na niečo na zemi.
Všetci z veľkým záujmom rýchlo pribehli. „To čo máš za zviera“, spýtal sa ako prvý ich profesor.
„Vyzerá to na nejakého psa, ale zdá sa mi že je nejako príliš veľký“
Prosím všetci odstupne, zavelil im profesor.
„Pred chvíľou som ho tu zazrel, je nejako príliš špinavý“. Hangrid sa zohol a opatrne zviera zobral do náručia, pritom zamieril rovno do svojej chaty.
Neďaleko lesa znova stálo nádherné zviera. Prezeralo si okolie Rokfortských pozemkov. Celý mesiac tajne chodil sem k okraju lesa, aby potichu pozoroval tých čudných ľudí.
Celý tento incident pozoroval s veľkým záujmom, síce pár krát uvidel že študenti mali hodinu vonku, ale taký rozruch ešte žiadne zviera nevyvolalo.
Hangrid zmizol v útrobách svojej chalupy. Profesorka už niečo chcela povedať ale upútalo ju zviera, ktoré sa práve vynorilo z neďalekého lesa.
Stál tam menší jednorožec. Jeho strieborná srsť žiarila na všetky strany. To zviera bolo ešte mladé, ale na svoj vek vedelo svoju moc veľmi dobre používať.
Všetci sa pozerali s otvorenými ústami. Nikto nemohol uveriť, že tam stálo bájne zviera a v takej zvláštnej farbe.
Čo sa tam zasa deje ? pozeral sa upriameným pohľadom na hlúčik detí, ktoré sledovali veľkého muža. Na čo sa všetci pozerajú ?
Zbystril zrak, až teraz uvidel na čo sa všetci pozerajú. Na zemi ležal veľmi veľký pes. Bol veľmi špinavý a vôbec sa nehýbal. Mal zatvorené oči, vyzeral akoby bol na pokraji smrti.
Musím mu pomôcť ! Ale prečo sa mi zdá že ho ma to k nemu tiahne ? Svojim myšlienkam nevenoval svoju pozornosť.
Už sa nebudem schovávať ako ostatný z môjho stáda. Pozberal odvahu a vykročil von z húštin a zamieril si to priamo k hlúčiku detí. Všetci tam stáli a zízali naňho.
Chcem mu pomôcť, uhnite mi všetci, hneď !!!
Jednorožec hlasno zaerdžal a postavil sa na zadné nohy. Vyzeral veľmi impozantne i na to že bol veľmi mladý.
Dnes sa zmenil jeho osud, už nebol len bájny mýtus, objavil sa vtedy, keď ...
Komentáre
k
-
....