Vitajte na stránkach frízkeho koníka

   Ron a Hermionova sa na malú chvíľku odmlčali, už by sa vydali k Hadrigovy ale neďaleko nich niečo zašušťalo.

   Obaja sa hneď otočili tým smerom kde zvuk počuli. To čo videli im vyrazilo dych. Medzi húštím zazreli nádherné biele zviera. Bolo o niečo mohutnejšie než obyčajný kôň. Pozerali sa mu priamo do očí. Malo ich zelenkasté. To čo v nich videli to bolo priateľstvo, nepoškvrnenosť ale zrazu sa to všetko zmenilo, videli v nich strach.

   Táto veľmi krátka situácia netrvala ani desať sekúnd, keď sa to zviera rýchlo otočilo a zmizlo v útrobách tmavého lesa. „Ale, to čo čo bolo ?,vystrašene alebo skôr ohúrene skríkol Ron. Hermiona nemala ani žiadneho slova, síce vedela to čo videla, ale nemohla uveriť že to bola pravda. „Videl si to aj ty ???“, táto jednoduchá otázka smerovala na jeho kamaráta Rona, ktorý tam ešte stál s otvorenou pusou dokorán. „Čo sa stalo decká, čo ste videli“, dobehol k nim Hadrig. Pozrel sa na obidvoch a boľ veľmi zvedaví čo videli. „Bol to ... , bol to jednorožec, podľa všetkého ešte mláďa“, z ničoho nič vyhŕkla Hermiona. „Mladé jednorožce by mali mať zlatú ak sú staršie tak striebornú farbu. Naozaj malo to zviera takú farbu ???“

    „Nemohol byť starší viac ako štyri roky“, domnievala sa Hermiona. „Odkiaľ to vieš ???“, celý prekvapený Ron hľadel na ňu. „Vieš, čítala som knihu, kde boli opísané všetky zázračné tvory, myslím, že sa volala ...?“. „No to je jedno, tak decká poďte na ten čaj, predsa tu nebudeme celú dobu stáť v tejto zime“, Hadrig jej skočil do reči a vydal sa smerom k svojej chalupe, sprevádzaný dvoma prvákmi.

   Všetci vošli dnu a mohutný polobor zapálil oheň a nad ním zavesil obrovský čajník. Na stôl podal tri poháre, ktoré boli niekoľkokrát väčšie na aké boli zvyknutý. Preň ho to bola obyčajná veľkosť. Chalupa sa zdala z vonku dosť veľká, v skutočnosti tu bola len jedna väčšia miestnosť. Neboli tu žiadne iné miestnosti.

    Pri stenách bolo veľké množstvo starých skríň, v ktorých boli veľmi čudné predmety. Oproti krbu bolo veľké lôžko. Pri okne kde sedeli sa nachádzal rozmerný stôl. Všetko sa tu zdalo, akoby to bolo zväčšené. O necelých päť minút začal pískať čajník, čo oznamovalo, že voda začala vrieť. Hájnik ho zobral spod ohňa a do pohárov nalial horúcu vodu. „Tak ako sa vám páči v Rokforte ?, hájnik čakal na ich odpoveď. „No ujde to“, začal chlapec. „Ale Ron, veď tu je to všetko úžasné.

   Aj keď som čítala nejaké knihy o škole, táto atmosféra a prostredie sa len tak nedá opísať“. „Naša malý knihomolka, ona len knihy, nič iné nepozná“, potichu šepol Hangridovy a pri tom sa uškvŕňal. Našťastie to nepočula jeho kamarátka. Polobor sa len usmial. „Kto chce domáce koláče, sám som ich piekol“, nikto nič nenamietal a tak im doniesol čo im sľúbil. Na prvý pohľad vyzerali naozaj chutne ale po prvom za kú snutí by potrebovali zubára. Tie jeho slávne koláče boli tvrdé ako kameň, ale preň ho boli akurát, kto vie čo do toho dal.

   Celý večer sa rozprávali o škole, dokonca im prezradil skratky v hrade, ktoré používal aj on, keď chodil do tej istej školy. Čas veľmi rýchlo utekal, ani sa nenazdali už bol čas sa vrátiť školy. Keď konečne vyšli von, zbadali že sa zotmelo, a tak ich nový kamarát sprevádzal až do hradu. Nádherný jednorožec o niekoľko sto metrov ďalej od kraja lesa zastavil. Už nemal prečo utekať, nikto ho nenaháňal, ale jeho vrodené inštinkty mu velili aby utekal čo najďalej.

   Musel za vzoprieť inštinktom, bol veľmi zvedaví čo sú to za ľudia, čo tam preboha robia, veď tento les by mal byť bez žiadnych ľudí. Jeho zvedavosť zvíťazila. Obrátil sa smerom odkiaľ prišiel. Nič by ho nedokázalo zadržať. Vykročil svižným tempom, odkiaľ pre malou chvíľou utekal. Nevedel prečo, ale niečo ho tam ťahalo. „Žeby zvedavosť ?“.

   Trvalo mu to o niečo dlhšie pokým sa dostal na to isté miesto. Šiel veľmi pomaly, dával si veľký pozor aby nenarobil žiadny hluk. Dorazil na to isté miesto.

    Teraz nikoho nezbadal, ale z malej chalúpky vychádzal komínom dym. Videl že sa tam svietilo, začul rôzne hlasy. Nemohol si pomôcť ale musel ísť bližšie, zvedavosť nad ním vyhrala. Podišiel k oknu a načúval celý rozhovor.

   Stál tam veľmi dlho, možno vyše troch hodín, vôbec nevnímal čas. Keď sa zotmelo, začul ako skončil rozhovor. Počul škrípanie stoličiek a zbadal ako sa otvárajú dvere od chalupy. Hneď sa schoval za najbližší krík. Z chalupy vyšli dve malé postavy a hneď za nimi vysoká postava. Dvere sa zavreli.

    Dve malé postavy boli odprevádzané mohutným človek. Šli k hradu a kde sa rozlúčili muž sa vrátil na zad. Bájne zviera sa nakoniec vrátilo do lesov, vždy mu vŕtalo hlavou čo videlo. Nastala noc. Všetci z hradu už spali, ale v lese nekončil deň.

   Tajuplným lesom sa prechádzal čarodejník s nižšou postavou. Bol to nový učiteľ, ktorý mal učiť na slávnej škole. Vôbec sa nebál. Cestu poznal veľmi dobre, síce trochu zablúdil kvôli tomu že bola noc, ale nakoniec našiel správny smer. Tak ako šiel lesom zbadal na zemi čudné zviera. Vôbec sa nehýbalo. Vytiahol prútik a posvietil si sním. Uvidel len to že vôbec nedýcha, ale nezbadal ten temný tieň, ktorý bol tmavší ako celé okolie. Profesor si telo obzeral, nakoniec usúdil že je mŕtve, síce meškal skoro dva dni. Dnes mal učiť, ale kvôli povinosťiam na ministerstve šiel až dnes. Tieň ho obklopil, vôbec nevedel čo sa robí. Niečo sa ho pokúšalo napadnúť, zmocniť sa ho. Profesor nevedel aké kúzlo má použiť, ovládal veľké množstvo obranných kúziel, ale v takejto situácii sa nestretol. Neprešla ani minúta a do jeho tela niekto iný vnikol. Už nemohol ovládať svoje končatiny. Muž sa narovnal a vydal sa do školy, kde ho mala čakať vytúžená pomsta. Jednorožec vôbec netušil že týmto dňom sa jeho osud úplne zmení. Nebude len to, čo si o sebe myslí. Na jeho ramenách sa začali zapisovať nové povinnosti, ktoré bude musieť v blízkej budúcnosti obstáť.