Bolo pokojné skoré ráno. Nádherné ráno preťal zvuk sirén ambulancie, ktorá sa náhlila ulicami malého mesta do najbližšej nemocnice. Na svojej palube viezla nielen lekára ale aj mladého hnedovlasého chlapca, ktorý bol na pokraji smrti. Jeho celé telo bolo veľmi doráňané, krv presakovala cez obväzy. V tesnom závese ho nasledoval zelenkastý Ford, v ktorom boli rodičia toho chlapca. Lekár bojoval ako vedel aby mu zachránil život. Nemal ani tušenie čo sa mu prihodilo, len rodičia to všetko mali česť pozorovať na vlastné oči ako ho napadlo stvorenie noci.
O necelých päť minút ambulancia dorazila do cieľa. Pred bránami malej nemocnice už na nich čakali pripravený lekári. Ambulancia pred nich zastala, vodič rýchlo vystúpiť z voza a unáhlene otvoril zadné dvere, aby mohli pacienta zložiť a odviezť priamo na operačnú miestnosť. Zelený Ford prišiel o necelú minútu za ním.
Pacient už bol v operačnej miestnosti, kde sa nad ním skláňal celý tým lekárov a sestier. Robili všetko to, čo mohli urobiť, ale pre záchranu toho chlapca nestačili. O málo sekúnd na to bol počuť dlhé pípnutie a tento hrozný zvuk sa rozlieval po celom poschodí. To znamenalo, že mu už nikto nevedel pomôcť. Už nebol medzi živými.
O necelú minútu prišiel z jeden lekárov oznámiť rodičom, ako dopadla operácia. Hovorilo sa mu veľmi ťažko, neznášal keď musel priznať príbuzným že ich snaženie vyšlo nanič, ich syn bol mŕtvy. Táto smutná chvíľa trvala dlhú dobu. Všetci v okolí mlčali. Pre rodičov to bola najťažšia chvíľa ich života. Nemohli uveriť že ich jediná dieťa stratili, ich jediný syn, ktorý mal celý život pred sebou už nebol medzi nimi. Slzy sa začalo veľmi pomaly objavovať u oboch. Len tak tak sa nerozplakali pred všetkými ostatnými v čakacej hale.
Lekár mlčky naznačil aby s ním šli a tak ich zaviedol k dverám, kde ležalo ich dieťa. Matka obete hrôzy, ktorá i ona to isté zažila, nechcela veriť že jej jediné dieťa je mŕtve. Rozbehla sa v závese manžela k tým dverám.
Otvorila ich, jej manžel ich zadržal a obaja kráčali priamo do stredu miestnosti, kde ležal ich jediný syn. Na prvý pohľad vyzeral akoby by kľudne spal. Už bol očistený, neboli na ňom žiadne zbytky krvi. Matka ho chytila za ruku. Ešte ju mal teplú, ale postupom času chladla. Potichu nariekala i jej muž smútil, veď im odišlo jediné dieťa.
O necelú polhodinu prišli pracovníci márnice, aby mohli odviezť nevinnú obeť na svoje pracovisko, kde sa mala konať pitva. Lekári chceli zistiť čo sa vlastne stalo. Prečo vôbec zomrel.
Nikto z nich nevedel že on nie je mŕtvy. Síce neprejavoval žiadne známky života. Po uhryznutý toho veľkého vlka dostal do svojej krvi nový typ DNA, ktorá sa správala ako parazit, ale ona mu nakoniec zachránila život, ale nik o tom nevedel. Telo chlapca sa regenovalo. Telo uložili medzi ďalšie, ktoré čakali tiež na pitvu.
Nešťastný deň sa prehupol do nádherného rána. Počasie sa úplne zmenilo. Bolo veľmi teplo. Nič nenasvedčovalo tomu čo sa včera prihodilo.
Dnes sa mala konať pitva o ôsmej hodine ráno, aby mohli vystaviť úmrtný list. Otvorili sa dvere do malej chladnej miestnosti v pivničných priestoroch nemocnice. Dnu vošiel vysoký štíhli muž v zelenom plášti. Nachádzali sa tu niekoľko vozíkov na ktorých ležali telá zakryté bielymi plachtami. Muž už chcel jeden vozík zobrať. Podišiel k vozíku a zrazu sa odhrnula plachta. Keď to muž zbadal nemohol uveriť čo videl, že by niekto vstal zmŕtvych. Zosunul sa na zem, stratil vedomie.
Teodor bol prekvapený kde sa to preboha zobudil. Uvidel dlhé miestnosť z nejakými stlmi. Bolo mu veľmi chladno. Našťastie mal oblečené ako nejaké pižamo. Vôbec si nemohol spomenúť čo sa prihodilo včerajšiu noc.
Už to nebol on, navonok sa veľmi výrazne zmenil ale i po duševnej stránke. Postavil sa z postele, či vlastne vozíka. Na zemi uvidel nejakého muža v zelenom plášti. Nemal potuchy čo tu preboha robí.
Komentáre