Pred začiatkom nového školského roka.
Sirius Black práve sedel na dlážke svojho dočasného príbytku. Tu strávil najstrašnejšie chvíle svojho života. Osem rokov tu prežíval utrpenie, ktoré by žiadny kúzelník nechcel zažiť. Skoro každý deň nočné mory, odporný zápach vychádzal nielen z jeho cely, ale i z vedľajších. Musel počúvať náreky iných uväznených, ktorý boli mučený poprípade sa pomiatli, málokto to tu vydržal tak dlhý čas ako Sírius. Toto väzenie sa nazývalo Azkaban, tu sa nachádzali najhorší väzni z celého Anglicka.
Bol už večer. Keďže tu mal len veľmi malé okienko von, cez ktorú videl len malinký kúsok oblohy, mohol sa len domnievať čo bolo vonku. Počul na chodbe ako sa približoval vŕzganím vozík s jedlom. Vždy o tomto čase každý deň im vozili jedlo. Zistil že vo zvieracej podobe naňho nemajú žiadny vplyv dementory, lebo oni majú sa zaujímajú len o väzňoch.
Naskytal sa mu šanca. Raz mesačne ich kontrolujú vo v celách. Už mnoho mesiacov rozmýšľal na svojom pláne. Otvorili sa dvere, bol už vo svojej zvieracej podobe. Čakal pri dverách, kde každodenne pri malom okienku dostával stravu. Bol prikrčený, nebol tam človek, bol tam veľký čierny pes. Dnu vkročila postava v zelenom hábite, bol to jeden zo strážcov. Strážca spravil niekoľko krokov a uvidel pri stene akoby niekto bol schúlený v špinavých dekách, ale nevšimol si ako niekto z poza chrbta sa prešmykol von za dvere. Strážca sa otočil späť, zamkol dvere a druhá postava tam dala malú mysu jedla a nejakú vodu.
Sirius už bol na konci chodby, kde počul ako niekto zamyká dvere, začul i zvuk vŕzgajúceho sa vozíka, ktorý pokračoval v ceste. Nečakal a pomalými tichými krokmi sa dostávala na koniec svojho oddelenia.
Dorazil k dverám, ktoré oddeľovali dve chodby. Zbadal ako sú polootvorené. Nečakal, vyrazil medzi dvere. V tejto chodbe zbadal ako niekto nie kto narieka. Šiel pomalými krokmi. Tu zbadal doširoka otvorené dvere na jednej cele. Nakukol do vnútra. Stáli tam uprostred malej miestnosti traja čarodejníci, vedľa nich bol dementor, ktorý vysával šťastie od jedného zhrbeného muža. Jeho hrozné náreky boli počuť po celej dlhej chodbe, možno i prenikali von. Ale hneď za hrubou stenou sa nachádzalo veľké more.
Sírius sa rozhodol nepozerať sa tomuto šialenstvu. Chcel mu pomôcť, ale on sám musel utiecť. Už bol po ôsmych rokoch konečne mimo svojej cely.
Netrvalo veľmi dlho a narazil na úzke schodisko, ktoré viedlo smerom dolu. Vydal sa ním dole, už sa tešil že konečne uvidí nad svojou hlavou oblohu. Takto ho schádzal vyše dvadsať minút, keď konečne uvidel koniec schodov. Až teraz zbadal že sa vedľa neho pohybovali čierne postavy. Neboli to ľudia, ale znášali sa vo vzduchu, boli to dementory, stráže Azkabanu. Našťastie si nevšimli čierneho psa, ktorý sa objavil neďaleko nich. Pes nebol skoro vôbec vidieť. Veľmi splýval s prostredím. Pre šmykol sa spomedzi nich. Pridal do kroku. O necelú polhodinu uvidel hlavnú bránu väzenia, ktorá bola pootvorená. Strážcovia čakali na príchod nových väzňov. Už boli vonku, keď zbadal ako sa začala približovať veľká drevená loď.
Veľké stádo nádherných bielych tvorov sa páslo v hustom tmavom lese. V diaľkach bol vidieť starý veľký hrad. Tento hrad každý kúzelník poznal vo svojom detstve. Tu sa všetci kúzelníci ako deti učili novým kúzlam a pripravovali sa na svoje budúce zamestnanie.
Toto stádo tu prebývalo už vyše roka. Nikto o ňom ešte nevedel, ani sám hájny, ktorý pracoval pre Rokfort. Všetky zvieratá prebývali niekoľko kilometrov od hradu, aby náhodou ich nikto nemohol nájsť. Síce tu bolo nebezpečné prostredie ale pre ich veľký počet sa zatiaľ žiadne iné zviera nenabralo odvahu im nejako ublížiť.
Neďaleko nich sa zakrádal strašidelný tvor. Nebol mŕtvy ani živí, len prežíval. Každý mesiac potreboval svoju dávku krvi, aby mohol vôbec existovať. Už videl stádo jednorožcov. Sledoval ich niekoľko minút, kým si vybral svoju obeť, ktorá by nemala vôbec uniknúť. O niekoľko hodín bez krvi by prestal existovať.
Celé stádo spozornelo, všetci mali nejaké zlé tušenie, že niečo sa môže stať. Hrôzostrašné zviera ešte nevideli ako sa pomalými krokmi prikrádal. Začuli len nejaké zvuky.
Na necelých desať metrov sa už priblížil neznámy tvor. Už sa chystal na jedného z nich skočiť on ho náhodou uvidel. Jeho vycerené zuby sa leskli za svitu mesiaca. Jednorožce sa rozutekali čo najďalej, máloktoré zviera by ich dohonilo. Temný tvor skočil na svoju obeť, ale tá sa hneď prešmykla spoza pazúrov.
Ten jednorožec bol Harry. Rozutekal sa čo najrýchlejšou rýchlosťou za ostatnými. Nestihol sa ani k nim priblížiť a až ho mal za pätami. Tvor sa znova rozohnal na jednorožca svojou veľkou tlapou ale tento krát sa neminul. Na bielom zvierati boli vidieť stopy po pazúroch, na nešťastie nepreťal kožu.
Jednorožec sa znovu rozbehol za svojimi druhmi ale temný tvor skočil. Videl ho tento krát pred sebou. Rýchlo zabrzdil a začal cúvať späť. Mal veľmi veľký strach aby ho nedostal. Tvor sa nemohol dočkať kým ho už dostane, nebavilo ho celú dobu naháňať. Z veľkým revom, ktorý sa rútil z jeho tlame jednorožec akoby skamenel. Skoro zabudol na svoju najväčšiu zbraň.
Tvor zastal pred ním a chystal sa mu dať posledný smrteľný úder. Jednorožec sa postavil na svoje zadné nohy a hlasno zaerdžal. Jeho roh začal namodro žiariť. Už neutekal, ale chystal sa aj on zaútočiť na oplátku. Práve si pripravil svoju najväčšiu zbraň.
Jednorožec síce by mal len pomáhať a liečiť, ale v nebezpečných prípadoch mohol použiť svoju mágiu nielen na obranu ale i na útok. Ak by sa veľa nazlostil nielen to, mohol prejsť na inú stranu. Na stranu zla, na ktorej by bol veľmi nebezpečný.
Harry sa postavil na štyri nohy a dal svoju hlavu do polohy na útok, aby konečne zahnal svojho nepriateľa. Rozbehol sa rýchlo proti nemu ako býk proti býkovi. Približoval sa k temnému stvoreniu a jeho roh osvetľoval jasným modrým svetlom. Už bol u neho postavil sa na dve, aby vystrašil svojho protivníka, ale on sa nebál, aj on postavil na dve a hlasným revom ktorý mu vychádzal z jeho papule zaútočil oboma tlapami.
Jednorožec spadol silnou ranou na zem. Z jeho boaku začala slabo tiecť strieborná krv. Protivník sa už chystal doňho zakúsnuť, ale on nabral posledné sily, aby odvrátil všetko na svoju stranu. Postavil sa z posledných síl na svoje štyri nohy a žiariacim jasným modrým svetlom rohom mu rozsekol kožu. Na oplátku mal dva krát väčšiu ranu ako jednorožec. Znova sa pripravil zaútočiť svojím dlhým rohom. Zviera sa poobzeralo okolo seba. Jednorožcovi prišli po dlhom čase na pomoc jeho druhovia. Tvor kvôli veľkej presile zmizol v najbližších húštinách.
Jeden z Harryho priateľov k nemu predišiel. Harry po poslednom útoku ležal nehybne vysilený na zemi. Podišiel k nemu jeho priateľ, ktorému roh svietil zelenkavým svetlom sa dotkol jeho krvácajúcej rany. Krv prestala tiecť a rana sa pomaly začali vytrácať , nakoniec akoby by tam nikdy nebola. Harry od únavy zavrel oči a dostal sa do svojich snoch. Len tam sa cítil v bezpečí.
Pri veľkom starom hrade sa začali schádzať veľké zástupy detí. Boli to študenti tajomšej školy. Tento nový školský rok tu bolo veľmi veľa prvákov, čo nebolo zvykom. Všetci sa tlačili k bránam školy ale najmladšie deti čakali, pokiaľ ich nevyprevadí mohutný muž s veľkou bradou. Bol to hájnik tunajšej školy. O malú chvíľu pre nich prišla profesorka, ktorá tu učila premieňanie.
Medzi malými deťmi sa tu nachádzali i nový kamaráti, ktorý sa spoznali vo vlaku na ceste sem. Jeden z nich bol chlapec Ron Wiesley a dievča, ktorá bola na svoj vek veľmi múdra Hermiona Gengerová. Boli už nedočkavý do akej koľaje ich zaradia. Ešte nevedeli aké úžasné dobrodružstvá v budúcnosti zažijú.
Komentáre