Obzerala som sa okolo seba, no nič iné ako jeho obrysy som nevidela. Triasla som sa od strachu. Jeho bledú kožu som videla i za takejto tmy.
On už nebol živý, a ani mŕtvy. Bol to veľmi hrozný pocit, keď som musela stáť zo zdvihnutou hlavou priamo pred svojou smrťou. Myslela som si že sú to posledné okamihy môjho doposiaľ nudného života.
I on sa obzeral, tak ako ja. Jeho neistota bola vidieť, akoby vedel čo sa deje.
Od razu prestal. Pozrel sa do mojich očí svojim ostrým pohľadom. Len niekoľko metrov nás odrezávalo od seba. Vedela som dobre čo mám urobiť, no stála som ako prikovaná k zemi, ako keby mi niekto zalial nohy betónom.
Spravil len dva kroky ku mne. Môj dych sa odrážal od jeho tela a ja som videla jeho neľútostný úsmev.
Ešte jeden krok ku mne. Moja odvaha sa rozplynula niekde v jemnom nočnom vetre. Jediná myšlienka ma držala, inak by som sa už dávno zbláznila a môj strach by vyšiel na povrch. Výkriky a volanie o pomoc by mi určite vôbec nepomohli. Mohla som len dúfať na zázrak, no pokiaľ sa nejaké zázraky dejú, tak by mohli pomôcť už teraz.
Dva očné zuby môjho otca sa približovali k mojej krčnej tepne. Nezostalo mi nič iné, len rátať posledné sekundy pokým budem na žive. Môj čas na tomto svete nadobro uplynul.
Chytil ma tak aby som sa nemohla v žiadnom prípade pohnúť a nikam utiecť. Jeho sila sa nedala rovnať s mojou.
Klepala som sa od strachu. Zatvorila som oči. Nechcela som uvidieť otcovu tvár, pred smrťou. Zatajila som dych a bola som pripravená čeliť smrti.
Sekundy plynuli no nič sa nedialo.
Zacítila som hroznú bolesť na celom tele. Niekto ma chytil zozadu a odhodil niekoľko metrov ďalej. Na toto som čakala a prosila samotného boha, i keď som v neho neverila, aby mi pomohol pred smrťou.
Zápach krvi sa šíril široko ďaleko. Takúto bolesť som ešte nikdy v živote nezažila. Skúsila som sa aspoň postaviť, no nepodarilo sa. Namiesto toho som začula divný zvuk, lámanie kostí.
Po otvorení očí, môj zrak padol na blízke okolie. Nevnímala som zápach krvi, i keď možno bola môjho tela.
Neďaleko odo mňa ležal môj otec, či skôr čo z neho ostalo. Bol prišpendlený k zemi a na ňom stál veľký vlk, ktorý naňho ceril svoje veľké tesáky, z ktorých mu odkvapkávali prúdy slín. Zápach z tlamy som cítila veľmi dobre.
Strach opadol, a z istotou som sledovala ako jeho tesáky sa zarývajú do tela upíra. Takú hrôzu by ma nikdy nenapadlo pozorovať, no nemala som v žiadnom prípade na výber. Bohužiaľ som sa nemohla pohnúť z miesta. Bodavá bolesť z hrudy mi zahmlievala môj zrak. Sila sa každou chvíľou zväčšovala a ja som sa konečne prepadávala do blaženého hlbokého bezvedomie, kde ma nič nečakalo, okrem tmy. Môj mozog sa náramne rýchlo vypol a ja som si prestala uvedomovať čo sa so mnou deje.
Konečne som za zobúdzal z toho hrozného sna. „Žeby to nakoniec nebol sen ?“. Postavil som sa na všetky štyri. Chcel som sa pozrieť na oblohu, pretože som cítil že som niekde vonku na neznámom mieste.
Otvoril som oči, a keď sa konečne zaostrili zbadal som okolo seba známe mreže. Znova som dostal tie isté pocity, keď ma oni väznili dole v kobkách.
Prostredie v ktorom som práve bol veľmi dobre poznám. Tu som strávil tie najhoršie dni v mojom živote, pokiaľ by sa to dalo životom nazvať. „Nechápem, prečo ešte žijem“.
Moje myšlienky smerovali k mojim bývalým rodičom, ktorých som pre niekoľkými mesiacmi stratil. „Chcel som sa vrátiť, ale oni ma vtedy nespoznali, svojho jediného syna“. Už som nemal prečo žiť. „Na všetkom čo mi záležalo som stratil, tým osudným dňom, kedy som pre všetkých zomrel“.
„Som len zviera, nik iný, len obyčajný prašivý pes“, nenávidel som svoj doterajší život. „Len smrť bude pre mňa vykúpením“.
„Kedy ma konečne zabijete ???“, zakričal som vo svojej mysli a dúfal som aby moje myšlienky každý počul.
Bol som uprostred nádvoria vlkolačieho sídla, kde ma zatvorili v malej kovovej klietke, ktorá musela byť určená len obyčajné zvieratá, nie pre môj druh. Nemohol som sa ani obrátiť a ani len pohnúť zo svojho miesta.
Sadol som si a načúval čo bude ďalej, aký osud ma tento krát čaká. Veľmi som dúfal že nadobro skončím svoj život,“ veď pre čo by som mal žiť, keď už nikoho nemám ?“.
Takmer celý deň som strávil v posteli. Dávno ma to prestavilo baviť. Gabriel pred niekoľkými hodinami odišiel a vonku sa objavilo ranné Slnko.
„Zostal som jediný, moja rodina je mŕtva“, to som si každodenne opakoval. Od kedy ma Gabrielovi vlkolaci zachránili pred istou smrťou, strávil som v tejto izbe dva nudné dni. Pevne som dúfal že tí upíry, ktorý ma niekoľko dní naháňali sú už zlikvidovaný.
Vstal som konečne z postele a namieril som si to priamo do kúpeľne, lebo som to už dávno potreboval. Zápach bol neznesiteľný a dobre som vedel že je len môj.
Pomalými krokmi som sa dotackal do kúpeľne. Síce som vlkolak, ale vysilenie, po prípade slabosť som vždy cítil. Vlkolaci sa nehoja tak rýchlo ako sa popisujú v knihách či vo filmoch. Tie najťažšie zranenia sa môžu hojiť i niekoľko dní, máloktoré nás ohrozí na živote.
Pokým som odtiaľ vyšiel prešlo veľa minút. Síce som vodu až tak nezbožňoval, ale tento krát to bolo nutné, aby som sa zbavil všetkej špiny ale hlavne toho odporného pachu.
Keď som sa prezliekal do čistých vecí, ktoré niekto prichystal otvorili sa zrazu dvere. V nich stál malý obyčajný chlapec, ktorý vôbec nevyzeral že by patril k nášmu druhu.
Hnedovlasé chlapča nemalo viac ako desať rokov. Pozeralo sa na mňa svojimi modrastými očami.
„Môj otec vás chce vidieť“, tenký hlások nebol takmer počuť.
„Ako sa vol... áš ?“, ani som nedokončil otázku a chlapča rýchlo zmizlo za najbližším rohom. Nebol zatiaľ vlkolak, necítil som tu ráznu vôňu, ale jeho pach prezrádzal že je synom kráľa.
Rýchlo som si dal na seba prichystané tričko a šiel som rýchlim tempom ku Gabrielovi.
Nemusel som ho dlho hľadať. O necelých päť minút som ho objavil vo veľkej miestnosti, ktorá mala pootvorené dvere a ja som tam zapučil jeho hlas. Nebol tam sám, počul som i ženský hlas, ktorý bol veľmi slabý. V kročil som dnu.
Zobudila som sa o niekoľko hodín neskôr. Prvé čo som cítila boli známky z omámenosti. „Určite z dajakých liekov“, pomyslela som si.
Bolesť zmizla z môjho tela, akoby ju niekto očaroval kúzelným prútikom. Čas sa vliekol veľmi pomaly.
Niečo mi blyslo hlavou. Odrazu sa v mojej hlave všetko vyjasnilo. Rýchli nával udalostí z pred niekoľkých hodín ma úplne zmiatol. A až teraz som si celkovo uvedomila čo sa stalo.
Posadila som sa na posteli. Nemohla som uveriť vlastným očiam.
„Žeby sa tu zastavil čas ?“, miestnosť v ktorej som práve bola vyzerala akoby som bola v dákom historickom múzeu. I posteľ bola starodávna. Všetok nábytok mal tmavo hnedý odtieň, ale i steny boli hnedé, či skôr pieskové.
Pozrela som na strop. Bol obkladaný starým dubovým drevom, na ktorom boli vyryté čudné ornamenty, ktorým som vôbec nerozumela.
Vedľa mojej postele stál nočný stolík, na ktorom sa nachádzali čisté šaty.
Vyšla som z postele. Obliekala som si nachystané šaty, ktoré boli nezvyčajné na dnešnú dobu. Ak ste niekedy videli šaty, ktoré sa nosili ešte niekedy v stredoveku, určite si ich viete predstaviť.
„Sú také ľahké, hebké“, nemohla som uveriť vlastným očiam. Nikdy som takú nádheru ešte nevidela.
Cez farebné sklá v okne dopadli do miestnosti poludňajšie teplé slnečné lúče. Vonku pri plote bol vidieť veľmi veľký les, ktorý sa tiahol až po horizont. Cez les sa tiahla úzka cesta, ktorá mizla po niekoľkých kilometroch v jeho útrobách. Na oblohe nebol vidieť žiaden oblak. Taký nádherný deň by si určite každý želal, ktorý by prežil niekoľko hodín blízko samotnej hrozbe smrti, tento deň bol pre mňa ako vykúpením.
Otvorili sa dvere. V nich sa objavil muž, ktorý nemal na prvý vzhľad viac ako dvadsaťpäť rokov. Jeho krása ma hneď oslnila. Bol ako z dákej rozprávky, môj vysnívaní princ.
„Tak ako si sa vyspala ?“, jeho zvonivý hlas ma prekvapil.
Chvíľku som stála ako omámená, „Ddd ... obre“, až po tom mi to vypadlo z úst i keď som sa na začiatku zasekla.
Ten neznámy nepovedal ani slovo, len sa anjelsky usmial a pozrel sa do mojich očí. Jeho očí boli tak nádherné, modrasté, ale pri tom až tajomné, akoby niečo skrýval a zdráhal sa to niekomu prezradiť.
„Gabriel ťa chce vidieť, má pre teba pár zaujímavých informácii“, slová toho chlapca som vôbec nevnímala, celkom som bola oslepená jeho krásou.
Kývol hlavou aby som ho nasledovala. Moje nohy ho nasledovali, i keď som nevnímala prostredie. Moja myseľ bola niekde inde. Myšlienka za myšlienkou sa striedali, :“Aké zaujímavé informácie ?, Čo sa to včera vôbec stalo ?“.
Šla som za ním. Cesta trvala niekoľko minút. Museli sme prejsť o dve poschodie dole, pokým sme sa dostali na miesto.
Neznámi muž, či už skôr chlapec otvoril dvere do veľkej miestnosti. Vkročila som dnu. I táto miestnosť mala veľmi podobný štýl ako ostatná časť sídla.
Poklonil sa. Pred ním sedel na honosnom kresle o niečo starší muž, ktorý bol veľmi zaujímavo oblečení. Vyzeral ako podnikateľ, alebo obchodný zástupca nejakej preferovanej spoločnosti. Vôbec tu nezapadal so svojím oblekom.
„Volám sa Gabriel Wanderlof.“, predstavil sa hrubým hlasom, ale i tak jemným a priateľským.
Pokračoval,: „Som pánom tohto rodinného sídla, ktoré som zdedil po svojich predkoch.“, na malú chvíľku sa odmlčal.
„Larissa, musím ti niečo dôležité povedať“, prestal hovoriť a pozoroval ma ako zareagujem. Zazerala som naňho ako na ducha. „Odkiaľ pozná moje meno ?“ Táto dôležitá otázka mi ležala na srdci, no nedokázala som sa ho opýtať, z nejakých príčin som sa ho bála.
Gabriel sa mi pozrel do očí. „ Si moja neter“. Len tri slová.
Áno, len tri slová , mi zmenili na vždy život. Dostala som sa do sveta o ktorom som nikdy ani len nechyrovala.
„Práve si sa dozvedela moje meno, ale nevieš kto som“, chvíľa ticha.
„Som kráľom prastarého rodu, do ktorého i ty.“
„Ja som patrím ku kráľovskej rodine ?“, svoju otázku som nezatajovala.
„Svojim spôsobom áno.“
Zrazu niekto vošiel do haly.
„Budem musieť ti niekoho predstaviť.“, obrátil sa príchodzému.
„Vitaj ...“
Už dlho som tu sedel, vonku uprostred nádvoria, v klietke pre divoké zvieratá. Ku klietke prišli dvaja muži. Podľa pachu to boli vlkolaci. Spoznal som ich, to boli tí dvaja čo ma vtedy zadržali.
Prišli priamo k mrežom. Ten pomenší ma chytil tak aby som sa nemohol vyšmyknúť a ten druhý mi nasadil na silu cez moju hlavu hrubý kožení obojok. Teraz som sa cítil ako dáky pes, ktorý práve stratil svoju slobodu.
Komentáre