Vitajte na stránkach frízkeho koníka

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

15.Kapitola Čo je raz stratené, to sa môže raz vrátiť, ale nie vždy ako čakáme

V rekordnom čase pridávam kapitolu. Dúfam že sa vám bude páčiť. Po dlhom čase som mal konečne čas písať. Zajtra budem pokračovať v písaní ďalšej. Tak príjemné čítanie.
   Zobudil som sa z nepokojného spánku. Rýchlo som sa posadil na posteľ. Moje telo bolo celé spotené. Niečo sa mi zdalo divné.
   „Veď včera som bol vo vlčej podobe ?“, otázka visela vo v z duchu.
   Po veľmi dlhej dobe som sa pozeral na svoje ruky v ľudskom tele. Už to bolo veľmi dávno, keď som chodil ako ostatný ľudia. Síce to bolo takmer pred vyše dvoma týždňami, ale tá predstava ma neustále prenasledovala.
   Tak ich nenávidím.
   „Dúfam že sú konečne mŕtvy“, poznamenal som na hlas a až teraz som si uvedomil že nie som vo svojej posteli, že to tu vôbec nepoznávam.
   Všetko tu vyzeralo ako v nejakom múzeu. Žiadny nábytok nevyzeral vôbec z tohto obdobia, akoby tu zub času vôbec nikdy nebol. Na okolitých stenách boli vyvešané obrazy zvierat. No nebol som si na sto percent istý či naozaj to boli zvieratá, lebo na všetkých boli vyobrazené veľký vlci, ktorý sa navzájom nepodobali.
   Pozrel som sa smerom kde bolo takmer jeden a pol metrové okno zložené z farebného skla. Vonku ešte vždy stále pršalo, lebo som začul kvapkanie dažďových kvapiek, ktoré byli na vonkajší parapet.
   Ešte vždy som cítil veľkú únavu. Ten spánok mi vôbec nepomohol na mojom stave, no za spánok by sa to nedalo vôbec považovať. Bolo to bezvedomie, ktoré mi pomohlo na okolitý svet na niekoľko hodín zabudnúť.
   Opäť som si ľahol na chrbát. Uprostred starého dreveného stropu trónil nádherný veľmi veľký krištáľový luster. Jeho krása by sa nedala v žiadnom inom slova z mysle opísať. Celé hodiny by som sa na tú krásu vedel pozerať.
      „Žeby na mňa všetci zabudli ?“.   
      Čakal som celé dve hodiny, no nik neprichádzal. Celý ten čas som bol po tichu. Očakával som niekoho, kto mi povie čo sa mi vlastne stalo.
   Veľmi som dúfal, že sa nachádzam v hlavnom sídle a že zbadám samotného Gabriela.
 
 
   „Konečne !“, vzdychla som.
   Už dve hodiny som sa pokúšala učiť. Síce dnes bola sobota, ale musela som sa učiť na ťažkú skúška logaritmov, ktoré ma čakali v pondelok. Prestávalo už ma to baviť. Učebnicu matematiky som bez myšlienkovo zatvorila a postavila na nočný stolík, ktorý sa nachádzal hneď vedľa mojej postele.
   Svoju izbu som poznala veľmi dobre, lebo som tu strávila takmer všetok čas od detstva, síce sa tri krát prerobila, vždy mala ten istý nádych, vždy som vedela že sem sa rada každodenne vraciam. Moja izba mala bledomodrý nádych. Sem tam visel menší obrázok, na ktorom bola vyobrazená silueta nádhernej prírody, neviem kto ich maľoval ale izbe dodával istý nádych.
   Okrem širšej postele som tu mala dva písacie stoly. Jeden z nich sa nachádzal priamo pri okne a ten druhý neďaleko neho na protiľahlej stene, na ňom trónil pomenší televízor, ktorý mal najlepšie roky už za sebou. Pred necelým rokom mi tu pribudla veľká montovaná skriňa.
   Postavila som sa z postele a zamierila som k môjmu oknu. Ten výhľad  bol nádherný. Ak bolo pekné počasie tak som mohla zazrieť neďaleké kopce pod ktorými sa nachádzalo veľké jazero.
   Moja najlepšia priateľka bývala veľmi ďaleko odo mňa. Síce ona mala školu hneď za rohom ale ja som musela ísť takmer cez celé naše mesto.
   Prestala som sa pozerať von oknom, celý ten výhľad som dokonale poznala. Z ničoho nič prestávalo pršať akoby niekto zatiahol kohútikom.
   O necelých päť minút som zišla dole do obývacej izby. Šla som veľmi pomaly dole schodmi. Bola som veľmi prekvapená že na chodbe nie je svetlo. Kráčala som čo naj viac potichu aby som nenarobila žiaden hluk. Uprostred schodov som zastala, pokúsila som sa začuť aspoň nejaký zvuk. Okrem môjho tichého dýchania som nič nepočula ani ten najmenší náznak že by sa tam dole niekto nachádzal. Jediné svetlo prichádzalo z mojej izby. Pokračovala som ešte pomalším tempom dolu chodmi.
   Zostúpila som posledný schod, dovtedy som nič nepočula. 
   „Mami !“, zakričala čo najhlasnejšie, zvuk sa rozniesol do všetkých miestností ale nič som nezačula ani ten najmenší pohyb, akoby tu nikdy nikto nežil.
   Zrýchlila som krok. Za necelých desať minút som prehľadala celé prízemie ale žiadnu stopu po mame som nenašla. Všetko ostalo na svojom mieste tak ako som si pamätala ešte spred poludnia.
 Šla som naspäť na chodbu. Načiahla som ruku v vypínaču. Žiarivé svetlo sa rozžiarilo po celej vstupnej miestnosti. Až teraz som si všimla že vstupné dvere do domu sú otvorené.
   Nohy sa mi začali z ničoho nič triasť. Môj vnútorný strach sa dostával na povrch. Mala som veľké obavy kde sa vlastne nachádza, či vôbec je v poriadku.
      Pomalými krokmi som sa blížila ku vchodovým dverám. Pozrela som von. Všade navôkol v okolí domu vládlo prítmie. Slnko už dávno zapadlo. Na večernej oblohe začali žiariť prvé hviezdy.
   Vykročila som pred dom.
   „Nikde nikoho“, pomyslela som si. Naša ulica bola úplne prázdna. Vždy cez víkend  naši najbližší susedia odchádzajú preč z mesta. My jediný tu ostávame. Málokedy opustíme s mamou toto mesto. Dnes vládla akási neprirodzená atmosféra, ba až temná. Žiaden hluk a ani svetlo z okolitých domov tu nebolo vidieť.
   Spravila som niekoľko krokov vpred. Odrazu som sa zarazila. Nemohla som sa ani pohnúť. Pred sebou som mala to čo som sa najviac obávala.
   „Mami !“, z ničoho nič som skríkla. Celé moje telo sa triaslo ako nikdy v živote. Bola tam.
   Ležala tam bez najmenšieho pohnutia. Okolo nej sa nachádzalo veľké množstvo krvi. Z mojich očí začali tiecť slzy prúdom. Neďaleká blikajúca pouličná lampa osvetľovala tu hrôzu. Jej krv bola až pri mojich nohách.
   Začalo mi byť nevoľno, lebo nikdy som nenávidela krv a či je pach. Všetko bolo ako v dákom hororovom filme. Neviem ako som tam dlho stála, ale mala so pocit že tu zastal čas. Ani ten najmenší vánok sa nedal zbadať.
   Tie najhoršie obavy sa naplnili. Sekunda za sekundou ubiehali nenormálnom pomalom tempe.
   „Nie !“, môj hlasitý výkrik preťal hrobové ticho. Výkrik bol počuť na všetkých stranách ulice. Nik iný tu nebol ja a .....   .
   „Áno on, či ono“. Nad telom mojej matky stála postava. Vyzerala ako dvadsať dva ročný nádherný muž. Od ľudí sa líšil len dvomi očnými zubmi, ktoré mu teraz vytŕčali. Ústa mal zašpinené čerstvou krvou, ktorá odporne zapáchala. On vôbec nedýchal.
   Ústa mal zašpinené čerstvou krvou, ktorá odporne zapáchala. On vôbec nedýchal.
   Spravila som korok späť. Moje topánky boli celé zašpinené od tej nenávidenej tekutiny. Ďalší krok nazad, ale tento raz väčší. Mala som chuť sa rozbehnúť nazad a zavrieť vchodové dvere, ale aj tak som sa pozerala do tej nádhernej tváre.
   „Vitaj, dcéra moja“, tie slová ma zarazili. Jeho tichý šepot doľahol až ku mne. Zostala som na mieste stáť. Ten hlas som veľmi dobre poznala. Bolo to už takmer sedem rokov čo som ho naposledy začula.
   „Otec ???“
 
 
   Bola už tma keď sa konečne otvorili dvere na moje izbe. Na túto chvíľu som veľmi dlho čakal. Vonku sa za ten dlhý čas už dávno zotmelo. Veľmi som dúfal že on to bude, môj pán.
   Vstal som z postele a čakal som kto sa tam objaví.
   Medzi dverami sa objavil vlkolak. Mal dosť vyvinutú postavu, nie ako ja. On určite patril k miestnym strážcom sídla. Jeho uhľovo čierne oči nič dobré neprezrádzalo, dobre som vedel že sa len naparuje, chcel sa robiť niečím čím nikdy ani nebude.
   „Gabriel ťa chce vidieť“. Šiel som za ním mlčky. Sledoval som ho útrobami celého sídla, kým ma nezaviedol do izby svojho pána.
   „Čo ťa sem privádza ?“, jeho ľahostajná otázka ktorú na mňa vyslal ma zaskočila keď som sa objavil medzi dvermi do jeho izby.
   Vôbec som nečakal kým ma pozve dnu. Strážca ostal stáť na tmavej chodbe. Táto izba nebola vôbec príjemná. Všetko tu vyzeralo ako dákej starej knižnici, lebo pri stenách pri ste zbadali vysoké police až po o kraj stopu.
   Miestnosť osvetľovalo niekoľko desiatok veľkých sviec, ktoré boli rozmiestnené po okrajoch stien.
   „Gabriel, prišiel som sem lebo si moja posledná nádej“, pritom som si kľakol na jedno koleno.
   „To už hovorilo veľa tvorov ale prečo ty ?“, keď so mnou hovoril pozeral sa mi priamo do očí.
   „Deti noci mi zabili celú moju rodinu.“, začal som.
   „To úpíry robia vždy bez ohlásenia“, ako mi to mohol povedať ?
   „Zostal som poslední z môjho rodu ...“, ani som to vôbec nedopovedal keď ma zaskočil.
   „To mi pripomína že ty si poslední z kráľovského rodu okrem môjho“, odkašľal si.
   „Oba naše rody odjakživa žili neďaleko seba ale len z mojej strany sa našli vládcovia nášho druhu“.
   „Jedna povesť hovorí : .....“
 
 
 
   Ted sa pokúsil utiecť čo najďalej od nich, od tých ktorý mu spôsobili toľko utrpenia. Nezašiel veľmi ďaleko. Po niekoľkých sto metroch ho dohnali. Tento krát nemal šťastie.
    „Okamžite zastaň“, začul neznámi hlas, ktorý nevychádzal odnikiaľ.
   „Nepočul si ? Stoj !!!“. Ten hlas znel odniekiaľ z vnútra, no nebola to celkom pravda. Už niekoľko dní nikoho nepočul, nie tak hlasno. Otočil sa okolo vlastnej osi.
 Bol obkolesení šedými vlkmi zo všetkých strán. Nevedel ako ujsť z tejto pasce. To naozaj neznášal. Vycer zuby ako najviac vládal. Jeho ostré tesáky sa blyšťali.
   „Aj tak ti to nepomôže“, tento krát zaznel iný hlas.
   „Kto to vlastne na mňa hovorí“, zakričal vo svoje mysli.
   „Myslíš kto iný, než my !“  

Prekliatie alebo dar ? dokončená | stály odkaz

Komentáre

  1. Alkor,
    na nete som hľadala podklady pre diplomovku. Zbadala som "Harry Potter" a neodolala som.. Som tu prvý krát a nie naposledy. Odteraz tu budem chodievať pravidelne.
    publikované: 21.02.2009 11:45:25 | autor: Janulka (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. Žeby ďaľší fanúšik ?
    Tak ťa tu vítam a dúfam že moje poviedky sa ti budú páčiť .
    publikované: 21.02.2009 12:17:35 | autor: alcor (e-mail, web, neautorizovaný)
  3. nadhera
    velmi pekna kapitola sa mi mooooc pacila :-D uz sa tesim na pokracovanie
    publikované: 21.02.2009 19:52:53 | autor: Alexia (e-mail, web, neautorizovaný)
  4. Alcore,
    super kapitola. Už teď se nevím dočkat pokračování.
    publikované: 23.02.2009 11:11:03 | autor: Milan (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014